Menu
V živote človeka to už tak býva. Vyberie sa do zahraničia za prácou, aby si čo-to zarobil a vrátil sa späť domov. S rovnakým účelom odišiel pred rokmi do Talianska aj Luboš Majan z Rimavskej Soboty. Nakoniec sa však od sezónneho sadenia paradajok dostal až k uznávanému talianskemu zlatníkovi a svoju záľubu vo vyrábaní nožov doviedol takpovediac až k dokonalosti. Dnes svoje ručne robené nože, za ktoré dostal aj množstvo ocenení, pravidelne vystavuje po celej Európe.
Lubošov talent v remeslách sa prejavoval už v jeho mladosti. Výrobe nožov sa venuje už od roku 1998. „Najprv to boli jednoduché poľovnícke s rúčkou z parožia a z obyčajnej oceľovej plechariny, a tradičné bačovské nože vylievané cínom,“ priblížil Luboš. Už v tej dobe dosiahol kvality pre vstup do Ústredia ľudovej umeleckej tvorby v Bratislave ako najmladší člen. V roku 2000 sa Luboš prostredníctvom svojho spolužiaka na vysokej škole v Nitre zoznámil s jeho strýkom, Arpádom Bojtošom z Lučenca. „On už v tej dobe vyrábal luxusné nože zdobené rytinami pre trh v USA, Arabských emirátoch a podobne. On bol pre mňa obrovskou inšpiráciou a ukázal mi cestu, ktorou sa dajú robiť aj iné nože,“ povedal a dodal, že v roku 2001 vyrobil svoj prvý nôž, ktorý Bojtoš ocenil na vtedajších 30 tis. slovenských korún, tento nôž má Luboš dodnes.
Počas nasledujúcich 4 rokov sa Luboš zdokonaľoval vo zvládnutí techník rytiny do ocele a spracovania tropických driev. „V roku 2004 po skončení vysokej školy som sa dostal do južného Talianska na sezónne sadenie paradajok. Práca bola slabo platená, tak som išiel hľadať šťastie do blízkeho mestečka Apricena,“ opísal. Vtedy sa na Luboša usmialo šťastena a našiel si prácu v starožitnej dielni, kde spočiatku pracoval na reštauráciách starožitností starých 200 až 300 rokov. „Boli to bratia Tedesciovi, boli neskutočne zruční a vyrábali starožitný nábytok na zákazku a taktiež hudobné nástroje (violoncelá a husle) pre sláčikový orchester talianskej filharmónie v Miláne. Ja som im asi po mesiaci ukázal svoje nože a od tej chvíle som začal pre nich vyrábať podľa môjho návrhu nože. Vytvorili mi webstránku, takisto som pre nich vytvoril kolekciu šperkov z mramorových platničiek 1,5-2 mm, do ktorých som robil rytiny zverokruhu - tie putovali do národného parku Gargano asi 15 km pri mori,“ ozrejmil Luboš, ktorý pre Tedesciovcov celkovo vyrobil 12 zberateľských nožov a pomáhal i pri výrobe starožitností. Ako poznamenal, lepšiu prácu si ani nemohol želať. Potom, to však začalo mať väčší spád. „Raz si tam do dielne prišiel dať opraviť starožitnú skrinku zlatník zo San Severa vzdialeného od Apriceny 12 km. Keď uvidel moju robotu oči mu zažiarili a potajme mi strčil do vrecka vizitku s tým, aby som ho navštívil v jeho zlatníckej dielni,“ spomenul Rimavskosoboťan, ktorý už o dva dni na to navštívil zlatníka aj so svojím vlastnoručne vyrobeným nožom. Po prezretí si jeho práce zlatník navrhol Lubošovi prácu na skúšku s nárokom na plat.
„Jeho zlatníctvo bolo doslova malé múzeum, kde zbieral artefakty z celého sveta. Jeho meno bolo Maestro Silvestro Regina a špecializoval sa na výrobu umeleckých šperkov s rytinami do polodrahokamov ako Perzský a Nepálsky tyrkys, lapis Lazuli, koraly a mušle. Je rektorom na Torínskej univerzite Ghirardi a v Taliansku je uznávaný zlatník,“ podotkol Luboš, podľa ktorého zlatníctvo bola pastva pre oči, boli v ňom exponáty prehystorických skamenelín rastlín, rýb a živočíchov, exponáty z Afriky, Mozambiku a Ugandy, a neskutočné množstvo etnických šperkov z celého sveta. Luboš sa v jeho dielni naučil zvárať striebro a zlato, spracovať ich a vyrábať šperky na zlatníkovej úrovni. „Počas dvojročného pobytu v jeho dielni som získal zlatnícky certifikát, pre ktorý by som musel študovať 4 roky a vyhral 2. miesto v celosvetovej súťaži o návrh olympijského šperku pre ZOH v Turíne. Smiešne bolo to, že som už ku koncu vyrábal exkluzívne šperky a predával ich potajme jeho zákazníkom za lepšiu cenu, kde hrozilo, že to každým dňom praskne,“ zaspomínal. Tento zlatník podľa Luboša veľmi rýchlo pochopil, že sa prostredníctvom mladého talentu dajú zarobiť lepšie peniaze a tak už požadoval, aby Luboš ostával každý deň dlhšie ako aj každý víkend v robote, čo sa mu nepáčilo. „Napokon som sa kvôli rozchodu s bývalou priateľkou a aj kvôli zlatníkovi vrátil domov na Slovensko. V tej chvíli som mal už Talianska dosť, ale zažil som tam toľko nového a pekného, že už dnes ľutujem, že som sa vrátil. Našiel som však na Slovensku svoju lásku a mám s ňou 1,5 ročnú dcérku,“ zhodnotil Luboš, ktorý v súčasnosti pravidelne vystavuje svoje nože v Miláne, Paríži, Prahe, Brne a Bratislave. Rovnako sa za 16 rokov výroby nožov môže pochváliť aj nespočetným množstvom ocenení doma aj v zahraničí.
Lubošove nože znázorňujú istú tématiku. Jeho najobľúbenejšou je grécka antika a mytológia, prehistória a secesia. „Špecializujem sa na plastiku do ocele o hrúbke 1,5-2 cm, kde touto technikou zdobia nože len piati ľudia na svete. Rád kombinujem prírodné materiály s minerálmi a drahokamami ako napríklad mamutovina (mamutí kel) zo Sibíra získaný z permafrosu (permanentne zamrznutej pôdy) perlete, zlata, striebra, polodrahokamov. Pred 13 rokmi som po prvýkrát použil aj damascenskú oceľ a dnes ju odoberám od špičkových svetových majstrov z Ukrajiny, USA, Talianska a Česka,“ prezradil.
Nože však nie sú jediné čomu sa Rimavskosoboťan venuje. Popri ich výrobe sa už od svojich 15-tich rokov venuje aj ľudovej umeleckej činnosti, výrobe z kože a dreva. „Osobne ma mrzí, že poznám len generáciu majstrov od 60 rokov vyššie až na pár výnimiek a myslím si, že remeslo ako také pomaličky starne a bude vymierať. Iné je napríklad rezbárstvo, kde ma teší, že má aj mladú základňu, ale remenárstvo je na tom podstatne horšie,“ skonštatoval Luboš, ktorý z ľudového remenárstva najradšej vyrába biče, kožené opasky a kapsy, vyzdobil už aj zopár fujár a píšťal.
Jeho staršie práce si môžete pozrieť na stránke ÚĽUV.sk/ Luboš Majan, www. lucasknives.com/ knife gallery.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Luboš Majan
