Menu
Tento článok mal pôvodne začať nejakou originálnou metaforou na skladbu, v ktorej Paľo Hammel hlasom sebe vlastným už pred viac ako štyridsiatimi rokmi spieval o tom, ako nám zvonky majú „prizvoniť krásny sen, nech vládzeme prežiť tento deň...“ Zvoooňte zvonky zvonky zvoooňte....poznáte, nie?
Takže...tento článok by začal presne tak, keby som pred sebou mala obyčajnú jednoduchú zvonkohru, ale tento fungujúci stroj premyslený do posledného detailu a vytvorený po dôkladnej príprave si asi fakt zaslúži nejaký vznešenejší, odbornejší názov. „Aquaphone“ či „vodou poháňaný metalofón“, tak by to malo byť správne. Týždeň okolo toho čuda každý chodil s pochybnosťami (vrátane autora), či bude fungovať tak ako má a všetko dopadlo nad očakávania. Peťo Schanz si tak do zoznamu svojich obdivuhodných výtvorov „made in Letavy“ pripísal ďalší skvost. A tradičný letný umelecký tábor má po poslednom ročníku v obrovskom množstve krásnych artefaktov jeden ďalší - výnimočný...
„Znova sa mi potvrdilo, že by som sa mal spoliehať viac na môj inštinkt. Asi prvýkrát som bol so sebou na Letavách naozaj spokojný,“ povedal mi Peťo, keď sa v spomienkach vrátil k svojmu týždňovému pobytu na Kokave a k práci v obľúbenej, kováčskej dielni. Ono by tá prvá spokojnosť bola celkom na mieste, keby som nevedela, že každý rok vytvorí niečo, čo je iné a čo sa všetkým páči. Mimochodom, na to, aby sme spočítali, koľkokrát bol účastníkom tábora, by nám už nestačili ani prsty oboch rúk.
„To bola strašná náhoda, ako som sa sem dostal. Našiel som úplne maličký článok v novinách, že niekde pri Rimavskej Sobote sa bude z odpadu robiť umenie, tak som si zbalil veci a prišiel som,“ zaspomína si Šamorínčan na rok 1997, kedy sa na Letavách objavil po prvýkrát. „No a odvtedy som vynechal len jeden ročník,“ dodáva. Kaleidoskop, autíčko, ponorka, sova, robot, bicykel, to sú len niektoré z jeho výtvorov z jednotlivých ročníkov Letáv, ktoré z roka na rok priniesli niečo nové. Nové miesta, ľudí, dielne, skúsenosti, kamarátstva, zážitky. „Pamätám si, ako sme prvý rok vytvárali všeličo možné aj nemožné zo šrotu, ktorý priviezli na Kurinec. Strašne ma vtedy zo zvárania boleli oči ale stálo to za to, Letavy ma oslovili. Vládla tam skvelá atmosféra a tá im ostala dodnes, hoci sú Letavy teraz už niekde úplne inde ako pred rokmi,“ hovorí Peter. Ako tvrdí, do tohto regiónu by sa možno nikdy nedostal, nebyť tábora, kvôli ktorému pricestuje pravidelne, posledné roky na svojom retro buse. „Zo začiatku som bol v stane a ako naschvál vždy pršalo,“ smeje sa. „Už vtedy som sníval o takomto buse. Je to moja srdcová záležitosť,“ priznáva Peťo, ktorý dnes žije a pracuje v Rakúsku. A vlastne, aj študuje. „ Na gymnáziu som bol stále spájaný s výrazom design. Vtedy to slovo bolo také trendy. Vždy som po tom túžil, ale nikdy som to neskúsil, lebo sa mi zdalo nemožné aby ma zobrali na také štúdium,“ hovorí poslucháč tretieho ročníka priemyselného dizajnu na univerzite vo Viedni. Jeho rozprávanie o tom, ako sa dostal do triedy svetovo uznávaného profesora Hartmuta Esslingera, by mohlo byť jedným z tých o splnených snoch na prvý pohľad nesplniteľných či o tom, ako sa všetko dá, keď sa veľmi chce. Peťovým cieľom je vymyslieť raz produkty, ktoré by pomáhali iným, niečo, čo tu ešte nebolo a radikálne by mohlo zmeniť či zjednodušiť život napríklad ľuďom, ku ktorým osud nebol veľmi štedrý.
Popri práci, štúdiu a každodenných povinnostiach sú pre neho Letavy synonymom oddychu a ľudí, na ktorých sa každé leto teší. „Doma mi hovoria, aby som si zobral len akvarely a celý týždeň len tak skicoval, ale to sa nedá. Nie, to určite nie,“ priznáva s úsmevom stálica kováčskej dielne. Vždy príde s nápadom, vždy dopredu vie, čo bude počas týždňa na Letavách vytvárať. „Neviem si predstaviť, že by som tam prišiel nepripravený. Teraz som na to išiel intuitívne, cez skúsenosti a vyšlo to presne tak, ako som si predstavoval,“ hovorí na margo svojho posledného diela. Metalofón (aquaphone či zvonkohra ak chcete) sa spolu s ostatnými Peťovými prácami možno raz dostane na samostatnú autorskú výstavu, čo by bola nielen skvelá vizitka pre talentovaného Šamorínčana, ale určite aj pre Letavy ako také. „Ponuku som už dostal, ak by sa mi podarilo vytvoriť ešte aspoň dva objekty, s ktorými by som bol spokojný, bolo by to už celkom reálne,“ hovorí.
Zatiaľ je však jeho tohtoročný hrajúci výtvor v rimavskosobotskej galérii a ešte do konca októbra bude súčasťou výstavy približujúcej Letavy 2011. Na vernisáži sa pri nej hralo, spievalo, smialo...bim bam bom Medveďku, daj labku... malí aj veľkí skúšali, ako to funguje, mali radosť. A tak mi napadá, že to s tou pesničkou od Prúdov nemusí byť až taká zlá metafora...
.
Zdroj: Rimava.sk, Martina Urbanová
.
.
