Menu
...a niet sa čo čudovať. Bieda, hlad, preplnené chatrče bez vody a elektriny, teplota aj hygiena v izbe neraz na bode mrazu – aj to je každodenná realita v rómskych osadách na juhu Rimavskosobotského okresu. Pediater MUDr. Dušan Rybár sa tu už viac ako tridsať rokov denne stretáva s deťmi, z ktorých mnohé sa narodili do nezávideniahodných podmienok. Keď rozpráva, s čím sa počas svojej praxe stretol, pristihnete sa pri tom, ako neveriacky krútite hlavou. Ale zároveň si poviete, že tento človek je na svojom mieste. O rómske deti sa stará nielen ako lekár, ale aj ako člen výboru UNICEF. Tvrdí, že majú šancu na lepší život, no vedie k nemu dlhá cesta. Prečo prišiel práve do Rimavskej Seči, akí sú jeho pacienti, koľkokrát mal chuť zavesiť biely plášť na klinec a tiež to, ako vidí riešenie takzvanej "rómskej otázky" prezradil v rozhovore pre Rimava.sk.
Narodili ste sa v Bratislave. Ako to teda bolo s tou Rimavskou Sečou? Skutočne Vás sem neposlali za trest?
Mnohí si to myslia, ale nie. Prišiel som úplne dobrovoľne. Na lekárskej fakulte som objavil oznam o tom, že Krajský národný výbor sem vypísal konkurz na miesto detského lekára. Tu bola taká kríza, že na oddelení boli len traja lekári a v teréne len jedna detská lekárka. Na konkurz sa nikto neprihlásil, len ja. Dekan ma oslovil s tým, že ak odpracujem 2,5 roka, dostanem ročné štipendium a byt. Hlavne ten byt bol lákavý. Viete, ja už som bol jednou nohou v chomúte a manželka je odtiaľto. Ktorý čerstvý absolvent dostane byt? Tak som si povedal, že dva a pol roka to ustojím aj na jednej nohe.
A ste tu dodnes...
Aj pán profesor bol z toho prekvapený. Po desiatich rokoch sem prišiel na jednu prednášku a hovorí mi: "Kolega, vy ste ešte tu?????". Pre mňa je to poslanie. Svoju perspektívu som od začiatku videl v teréne. Tam ste lekárom, psychológom a sociálnym pracovníkom v jednom.
Poďme však ešte trochu ďalej do minulosti – vždy ste vedeli, že chcete študovať medicínu?
Moja matka sa v roku 1938 prihlásila na Karlovu univerzitu na medicínu. Ale prišiel nemecký fašizmus, Protektorát, všetci občania Slovenska sa museli vrátiť, vysoké školy zatvorili, prišlo obdobie vojny, čiže sen mojej maminky sa nikdy nesplnil. To bola moja motivácia.
A ešte jeden faktor zohral úlohu. Navštevoval som gymnázium v Ružomberku a naša škola mala družobné styky v Opave v Čechách. Tam som videl, že gymnáziá už po prvom ročníku pripravujú študentov na profesný smer a to ma tiež motivovalo. Študenti vďaka svojim profesorom veľmi skoro pracovali na tom, aby za dva, za tri roky absolvovali prijímacie skúšky. Takže osud mojej matky a takáto cielená príprava boli motiváciou k tomu, aby som sa dal na lekárstvo.
Ako gymnazista z Ružomberka ste asi sotva vedeli po maďarsky...robilo vám to problém, keď ste prišli do tohto regiónu?
Ako dieťa som vedel po maďarsky, do piatich rokov sme bývali v Šahách, ale potom sme sa s rodičmi presťahovali do Ružomberka a hneď som dostal v škôlke bitku, že som Maďar. Aj na ulici ma bili. Takže ako dieťa som chcel maďarčinu rýchlo zabudnúť (smiech). A skutočne, keď som sem prišiel, nevedel som po maďarsky narátať ani do desať. Viac ako dvadsať rokov som však pracoval so sestričkou, ktorá mi robila aj tlmočníčku, no potom som sa naučil hovoriť aj písať. Je to nutnosť.
Koľko máte dnes pacientov?
Celkovo? 1 263 detí.
Koľko z nich je rómskych?
Oficiálne sa tieto štatistiky nesmú uvádzať.
A neoficiálne?
92 percent.
Bolo tomu vždy tak?
Nie. Keď som nastúpil, bolo tu 47 percent rómskych detí. Bývalý režim evidoval nerómske a rómske obyvateľstvo a každý piaty bol Róm. Za posledných 25 rokov však došlo k tomu, že detské rómske etnikum už je majoritné. Je to fakt. Vlani sa v obvode Rimavská Seč narodilo 76 detí. Z toho tri nerómske.
A kde vidíte príčinu takéhoto populačného vývoja?
Títo ľudia po roku 1990 stratili zamestnanie. Predtým boli nútení pracovať, lebo sa povedalo, že sú socialistickí príživníci. Väčšina z nich bola zamestnaná v poľnohospodárstve, v agrosektore, rozpadom družstiev stratili možnosť na takúto prácu. Populačná politika ide a išla veľmi zlým smerom. Rómovia, teda veľká časť z nich, prišla na to, že bez práce sa dá vyžiť, vďaka piatim a viac deťom. Nie je to tak, ako voľakedy, že rodičia živili deti. Toto je situácia, že deti živia rodičov. Ide o subpopuláciu, ktorá stratila pracovné návyky a sama zistila, že sa im neoplatí hľadať prácu, lebo pri ich životnom štandarde im úplne vystačia sociálne dávky a detské prídavky.
Ktoré obce máte ako detský lekár na starosti?
Lenartovce, Vlkyňa, Číž, Zádor, Ivanice, Cakov, Janice, Orávka, Rimavská Seč, Chrámec.
Rómovia v týchto obciach Vás vždy rešpektujú?
Viete, mentalita Róma je taká - ak nejdete proti nim, získate spojenca. Počas môjho pôsobenia mám za pacientov už tretiu generáciu rómskych detí. Terajšie deti sú už vnúčatá tých prvých.
Aký je pomer Vašej práce v ambulancii a v teréne?
Keď sa narodí novorodenec, musím do 48 hodín vybehnúť za ním. No cez deň mám dopoludnia ambulanciu, popoludní robím návštevy. Tie sa delia na liečebné a preventívne. Pošlete rodičom päť pozvánok do ambulancie, reagujú len na jednu. Preto ak chcete mať zaočkovanosť, musíte vyjsť von, priamo za deťmi. Prídem tam a prekvapím ich, ja tomu hovorím “prepadovka”. Opýtam sa matky, prečo nereagovala na štyri pozvánky. “Jáj zabudla som, stratila som,” to sú ich odpovede.
Koľko je takých, ktorí si plnia povinnosti a prídu s deťmi na očkovanie?
Asi dvadsať percent. Naozaj, je na nich spoľahnutie a môžem dať za nich ruku do ohňa. Za takých sa aj prihovorím, lebo viem, že ma ešte nikdy nesklamali. Ale bohužiaľ, zvyšok sú nespoľahliví, nezodpovední, ľahostajní rodičia. Čerstvý príklad z dnešného dňa: Pýtal som sa jednej mamičky, ktorá čaká tretie dieťa, je v šiestom mesiaci, či už bola v tehotenskej poradni. Hovorím jej "nedostaneš ani žiadne peniaze" a ona, vraj “nembaj” (nevadí, pozn. red.).
Znížila sa za posledné roky chorobnosť detí v rómskych osadách alebo je to, naopak, horšie?
Pred dvadsiatimi rokmi bola výrazne vyššia úmrtnosť detí, teraz sa to stáva len zriedkakedy, ak, tak väčšinou ide o prípady, kedy novorodenec príde na svet s vážnym zdravotným problémom. Ale celkovo sa znížilo percento hospitalizácie detí. Nie vďaka tomu, že by o nich bolo doma lepšie postarané, ale vďaka pokrokom v medicíne, účinnejším liekom a modernejšej liečbe. Kedysi bolo dieťa do troch rokov aj desaťkrát v nemocnici. Teraz je to oveľa menej.
Zaočkovanosť je 99 percentná. To jedno percento sú tí, ktorí unikajú, najčastejšie do zahraničia.
Ostatných zaočkujete najmä vďaka tomu, že za nimi prídete priamo domov...
Presne tak. Ale aj iní pediatri to dobre poznajú.
Pri Vašich návštevách priamo u malých pacientov zrejme neraz vidíte hrozné podmienky. Sú situácie, voči ktorým ste sa ešte nenaučili byť “imúnny”?
Najhoršie je, keď vidíte hladné deti. Keď je pol druhej popoludní a dieťa sedí v nevykúrenej chatrči a ešte od rána nejedlo. V zimných mesiacoch nemajú poriadnu obuv a oblečenie, zimné topánky, to sú mnohokrát len botasky. V lete idú na pole a raňajkujú uhorky, ktoré si ukradli. No je niečo horšie? Rodičia, tí si neodoprú svoje. Keď dostanú sociálne dávky, kúpia si cigarety. Peniaze za päť dní minú a potom ďalších dvadsaťpäť hladujú.
Okrem tej biedy sú to početné rodiny. Ale ako som spomínal, má to jednoduchú filozofiu. Čím viac detí, tým väčší príjem. Väčší súrodenci sa starajú o mladších a či dostali raňajky alebo niečo jesť, to rodičov nezaujíma. Odvykli si od pracovných návykov, od osobnej hygieny, od hygieny bytu ani nehovoriac. Len dnes som objavil u detí päť či šesť svrabov. V lete pribudnú hnačkové ochorenia, kvôli neumytému ovociu a kontaminovanej vode. Vši ani nemusím spomínať. No a parazitárne ochorenia, tie sú premnožené a ťažko sa liečia. Z desiatich detí tri alebo štyri sú neustále premorené. Môže to dieťa rásť, keď má príživníka v tele?
Dá sa vôbec nejako dostať z toho začarovaného kruhu nízkej hygieny a následných chorôb?
Ja schvaľujem, že deti by mali posledný rok povinne navštevovať predškolské zariadenie. Však oni nemajú žiadne hygienické návyky. Len je otázne dochádzanie malých detí v obciach, kde nie je materská škola. No ani kapacitne by škôlky zrejme nestačili. Je nepomer medzi pôrodnosťou a možnosťou školy. Chodím do jednej osady, sú tam len tri ženy. Jedna už nebude rodiť, bola sterilizovaná, pretože štyri deti má s vlastným otcom. Skúste hádať, koľko detí majú tieto tri ženy dohromady?
Netuším...21?
Neboli ste ďaleko. Georgína má štyri deti, Margita čaká 15-te, Mari má osem detí. Takže spolu ich je 27. Lenže to najstaršie má 16 rokov a čoskoro bude mať vlastných potomkov. Keby ste vošli do tej chatrče, neviete si predstaviť, kde tie deti spia, kam ich rodičia v noci uložia... Ale vo väčšine obcí stavajú byty nižšieho štandardu, takže chatrčí ubúda.
[nggallery id=939]
Medializované však boli aj skutočne dych vyrážajúce prípady.
Áno, doslova hororové prípady, ale to už je tak trochu bulvár. Napríklad keď zistíte, že cez noc potkan začal bábätku obhrýzať uši alebo nos, keď namiesto postele vidíte ukradnuté palety a pod nimi sú schované deti, alebo keď dieťa je z toho, čo mal predtým pes v miske. Keď poviem dieťaťu, dones lyžičku a ono beží k susedom a donesie hliníkovú lyžicu.
Nemali ste pri takýchto zážitkoch niekedy chuť...
...nechať to? Priznám sa, že v živote som na to nemyslel. Sú aj zlé dni. Sestričke napľujú alebo sa bojí otvoriť dvere. Raz nám jeden Róm povedal, že nás vyvraždí. Ja mám na ambulancii všetky štyri okná zamrežované. Sú to špecifiká, ale vzdať som to nikdy nechcel.
Myslíte si, že sa nájde iný lekár s rovnakým odhodlaním?
Každý je nahraditeľný. Ja som už od januára chcel ísť do dôchodku. Mám 67 rokov. Vypísal som miesto, na tri inzeráty sa prihlásil nejaký pán. Keď počul, že treba ovládať maďarčinu a že takmer všetkých pacientov mám Rómov, tak povedal "ďakujem, neprosím". Takže pokračujem ďalej a do skladu som si dal nosidlá, aby ma ľahšie vyniesli.
Za svoju prácu ste už dostali niekoľko ocenení, naposledy od predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Čo pre Vás znamenajú?
Nechcel som, aby sa na ne manželka stále pozerala, to sa nepatrí. Tak ich mám vo svojej pracovni a zamýšľam sa, že keď ma raz na tých nosidlách vynesú, či to moje deti pozbierajú (smiech). Ale nie, vážne. Občas, keď sa na tie ocenenia pozriem, tak ma to v mojej práci „nakopne“.
Denne sa stretávate s tým, čo mnohí nazývajú neriešiteľná rómska otázka. Podľa Vás je nádej na to, aby sa situácia zlepšila?
Ja hovorím, kým nedôjde k renesancii pôdohospodárstva, tu nie je šanca. Ľudia by sa tak mohli zamestnať v jednoduchých prácach, v živočíšnej výrobe a podobne. Namiesto toho idú na krivé chodníčky, ako žobranie, kradnutie, pokútny obchod. Nemajú žiadnu motiváciu učiť sa, starať sa, aby z ich detí niečo vyrástlo. Deti nedokončia školy, začnú sa flákať, dievčatá otehotnejú. No na druhej strane, kde sa uplatnia? Ambície nemajú ani možnosti nemajú. Taká je doba v štáte s veľkou nezamestnanosťou. Súčasná politika zamestnanosti a tieto daňové opatrenia vedú ešte k prehĺbeniu tejto situácie.
Dôležité je aj spomínané zaškolenie rómskych detí v predškolských zariadeniach, práca lekárov v teréne, práca asistentov, vzdelávanie rómskych matiek o zdravom spôsobe života, návštevách ženských lekárov a akási „neprijateľnosť“ rodín, ktoré majú päť a viac detí, vzhľadom na ekonomický štandard, ktorý ich postihne.
V spoločnosti však neraz počuť kritické hlasy na zvýhodňovanie Rómov.
To je pochopiteľné. Rómske deti dostávajú v škole za symbolickú cenu stravu, aj cestovné do školy majú zľavnené. Prídem cez deň do rómskej osady a vidím, že zase nešli do školy. Vždy povedia, že zmeškali autobus. Moja odpoveď je "no lebo ste chceli zmeškať". Ostatným deťom musia rodičia zaplatiť autobus aj stravu. A tu sme zase pri tej chýbajúcej motivácii.
Ste aj členom výboru UNICEF na Slovensku. Aké kroky podniká táto organizácia, aby sa zlepšili podmienky Rómov žijúcich v osadách?
Pred dvomi rokmi som sem pod hrozbou abdikácie vytiahol výjazdové zasadnutie ľudí z prezídia Unicefu. Povodil som ich po Klenovci, Ratkovej, Rimavskej Seči. Na Dúžavskej ceste sme skoro dostali bitku. No bolo dôležité vytiahnuť úradníkov z kancelárie. Oni žasli. Keby ste prešli niektoré obce na východnom Slovensku...niekde nevidieť prvé poschodie rómskej bytovky lebo je zasypané odpadkami. Rimavská Seč, to je ešte slušné miesto oproti tomu. To, čo sa deje na Spiši, to už bola aj pre mňa silná káva.
No práve organizácie ako UNICEF niekedy suplujú úlohu štátnych orgánov. Táto organizácia zobrala na seba úlohu vystopovať a zlepšiť integráciu diskriminovaných skupín obyvateľstva. Pre nás lekárov je tam nádej, že sa ľady pohnú. Je to síce osobný vlak, žiadny rýchlik. No je to riešiteľné a my nesmieme hádzať flintu do žita. Veci sa zlepšia...len je to otázka horizontu veľmi veľmi neurčitého....
Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)
