No active "ca-sidebar-197687" sidebar

VIDEO: Extrém trvajúci 12 hodín. Trúfli by ste si?

Na našich stránkach Rimava.sk sme vám už priniesli pár článkov o Soboťanoch, čo majú radi extrémy. Či to už bol extrémny triatlonista Tomáš Majoroš alebo partia chalanov vrátane nášho kolegu Mareka Cirbusa, ktorí prepadli taktiež extrému, pretekom Spartan Race. A hoci, keď sme naposledy o nich písali, mali za sebou takmer 50 kilometrov dlhý pretek Spartan Race Ultra Beast s viac ako 60 prekážkami nášmu kolegovi spoločne s druhým Soboťanom Petrom Matalom to bolo asi málo 🙂

Peter a Marek majú za sebou ďalšiu a oveľa náročnejšiu úroveň v rámci pretekov Spartan Race. Uplynulú sobotu sa zúčastnili a úspešne dokončili vytrvalostnú udalosť s názvom Hurricane Heat, ktorá trvala 12 hodín a konala sa po prvýkrát v strednej Európe. Čo to vlastne je, aké to bolo, čo všetko ich čakalo a čo museli urobiť, aby v nedeľu ráno prišli do cieľa? O tom nám porozprával Marek.

Hurricane Heat je ďalšia z úrovní v rámci pretekov Spartan Race. Nejde však o pretek či súťaž, kde sa pretekárom meria čas. Je to skôr pochod v tíme, kde jednotlivé družstvá plnia rôzne úlohy a spoločne prekonávajú prekážky, a to na základe pokynov od takzvaných drilmastrov. Hurricane Heat má dve úrovne. Prvou je 4 až 6-hodinový pochod. Ten sme s Peťom absolvovali v januári na Dolnej Morave. Bol to zároveň aj svetovo prvý zimný 6-hodinový Hurricane Heat. Tou druhou je spomínaný 12-hodinový Hurricane Heat. Ten sa konal taktiež v Českej republike, v Koutoch nad Desnou uplynulú sobotu.

Počet účastníkov bol limitovaný na 60 ľudí. Nakoniec nás však bolo 36. K Hurricane Heat patrí aj povinná výbava, ktorá sa ale vždy líši. Tá naša musela obsahovať jedlo a pitie na 12 hodín, 20 metrov lana, lepiacu pásku, nôž, ceruzku a zápisník, loptu, zápalky, vrece či čelovku s náhradnými batériami, keďže pochod začínal o 20:00 hod. a končil na druhý deň o 8:00 hod. Čerešničkou na torte bola minimálna hmotnosť batohu, musel vážiť minimálne 25 kíl pre mužov a minimálne 20 kíl pre ženy. Naivne sme si asi všetci mysleli, že toľko kíl na chrbte nás predsa nenechajú nosiť celých 12 hodín. Bolo to fakt naivné, každý si poctivo musel niesť ten svoj celých 12 hodín.

Ale poďme na začiatok. Všetko začalo v sobotu o 19:00 hod. na registrácii. Tam sme odovzdali podpísané reverzy, že ideme na vlastné riziko a presunuli sme sa k pódiu. Tam drilmastri každému prevážili batohy, či majú predpísanú minimálnu váhu a prekontrolovali povinnú výbavu. Po tom si každý vypálil do drevenej dosky svoje meno, zavesil na krk a nosil to po celý čas. Do tejto doby panovala dobrá nálada, boli sme plní eufórie pokiaľ neprišiel prvý povel od drilmastrov: „Nasaďte si šatky cez oči, zoberte si batohy a chyťte za rameno kolegu po pravom boku.“ Takto nás odviedli do neďalekého lesa, kde každého z nás priviazali o strom a povedali nám, aby sme boli ticho do doby, kým po nás neprídu. Tá doba trvala viac ako hodinu. Našťastie mne osobne to ubehlo rýchlo, aj napriek batohu na chrbte. Keď nás odviazali každý mal na strome pripevnený kód, ktorý sa za minútu musel naučiť. Ten môj bol Z7PSY8FJ a asi už na neho nezabudnem 🙂

Keď nás odviazali bola už tma, čo sa určite podpísalo na mokrých zostávajúcich 11-tich hodinách. Ďalšiu úlohou bolo vyzdvihnutie si chemického svetla upevneného na šikmej stene, ktorá bola na druhom brehu rieky. Tak sme sa bez rozmýšľania húfne rozbehli brodiť sa cez rieku aj s batohmi na chrbte. Asi nebolo účastníka čo by mu to nerobilo problém. Jeden z nás si pri tom brodení vytkol členok a tak skončil a na znak toho drilmastri zlomili jeho drievko s menom. Hoci sme sa namočili v tom lepšom prípade až po kolená do vody, vo vzduchu bolo cítiť istú hrdosť, že sme to zvládli. Tá nám však dlho nevydržala. „Používajte hlavu! Kto vám povedal, že máte ísť cez rieku? Neďaleko je most, po ktorom ste mohli prejsť. Teraz ste zbytočne mokrí,“ vysvetlili nám drilmastri. Od tej chvíle, že máme používať hlavu, to mal každý z nás na pamäti!

Vraciame sa späť k pódiu, spod ktorého máme vytiahnuť dva veľké kmene stromov a dve veľké pneumatiky. Koľko jednotlivé bremená vážili radšej nechcem ani vedieť, no zaručene to bolo trojmiestne číslo začínajúce minimálne dvojkou. Takto vyzbrojení pneumatikami, kmeňmi stromov a batohmi (tie sa už stávali súčasťou všetkého) sme vyrazili do kopcov. Ak poviem, že to bola šialenosť, tak je to slabé slovo. S tými bremenami sme taktiež museli prekonávať prekážky – každý musel podliezť, nadliezť a preliezť cez drevené steny, takzvané prekážky O-U-T. Výnimkou neboli ani pneumatiky a kmene, ktoré sme museli cez tie prekážky preniesť.

Po tom sa drilmastrom asi zdalo, že nie sme dostatočne zahriati. Vymysleli nám workout v podobe 30 angličákov s batohom, rovnako s ním aj kliky. Nasledovala minúta v planku, teraz už bez batohu, potom kliky na lopte a opäť plank, počas ktorého si drilmastri náhodne vybrali niekoľkých, aby im povedali svoj kód. Kto nevedel mal to za 30 angličákov a pokiaľ ich robil, ostatní sme museli držať plank. Na tieto „srandičky“ si vybrali to najlepšie miesto, totálne blato...

Bez prestávky dávame batohy na plecia a pokračujeme ďalej do kopca. Tentoraz už však len s jednou pneumatikou a jedným kmeňom. Hoci sa v skupinách striedame, sily už dochádzajú a kopec sa zdá byť nekonečný, no možno len tá hodina šliapania do kopca bola dlhšia ako zvyčajne 🙂 Na vrchu kopca máme prvú trojminútovú pauzu. Každý ju využíva na občerstvenie sa. Neveril som, že 3 minúty dokážu byť také krátke, drilmastri zavelili a opäť berieme batohy aj obidve bremená a vyrážame. Opäť prekážky O-U-T a už nás čaká zostup dole kopcom. Prvé čo mi prešlo hlavou bolo, že to pôjde ľahšie. No žiaľ, bola to len myšlienka. Plecia otlačené nielen z batohu, ale aj z bremena už bolo cítiť. Prichádzame na dané miesto pod kopcom, kde bremená aj batohy môžeme zložiť. Hneď si berieme asi 10-litrové vedro, ktoré si plníme do polovice štrkom a dve ženy do štvrtiny. Či ich máme naplnené tak ako majú byť, drilmastri dôkladne prekontrolovali. Po tom od nich nasledovalo: „Vedro držte vystretými rukami nad hlavou. Prví traja, ktorí ho pustia, končia!“ V tej chvíli by ste počuli spadnúť aj špendlík, nastalo také ticho. Neviem ako dlho sme držali tie vedrá nad hlavami, no bola to večnosť. Nakoniec vedro púšťa prvý, po ďalšej dlhej dobe druhý a potom aj tretí. Pocity boli zmiešané, na jednej strane som bol rád, že som to vedro nepustil, na strane druhej mi bolo ľúto tých troch ľudí hoci som ich nepoznal. Drilmastri nám ale oznámia, že máme možnosť výberu, ktorý z tých troch vypadne. Kto bude mať v rade za sebou najmenej ľudí, končí. Keďže nás bolo 35, ale tých troch sme nemohli rátať, ostať mohli iba dvaja. A tak jeden z nich musel skončiť. Drilmastri zlomili jeho drievko s menom a musel odísť. V tom čase sme mali za sebou asi tretinu pochodu.

Od vedier sme sa presunuli k vreciam s pieskom, ktoré na trati ostali po sobotňajšom preteku Spartan Super. Tie sme mali presunúť o pár sto metrov vyššie kvôli skráteniu trate na nedeľný Spartan Sprint. Vytvorili sme teda reťaz a začali sme presúvať približne 300 kusov vriec naplnených pieskom. Pri posledných kusoch nám jeden z trojice drilmastrov hovorí, že išlo o vtip a vrecia máme vrátiť späť. Hovorím si, však prečo nie, treba troška srandy 🙂 Raz to je sranda, no keď vrecia presúvate už po tretí raz, tak zo smiechu sa stáva zúfalý smiech. Ale ako sa hovorí: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Vraciame sa pre svoje batohy a opäť vyrážame do kopcov, keďže v Koutoch niet žiadnej rovinky. Dostávame sa ku prekážke „šplh na lane“. Tú musel zvládnuť každý z tímu. A kto nie, členovia tímu museli pomôcť, ale zazvoniť na zvonec musel ten dotyčný. Toto sa stalo v našom tíme, tak sme vytvorili pyramídu, po ktorej vyliezol ten člen tímu, ktorý by to už sám nezvládol. Vraciame sa k batohom, vyberáme si lepiacu pásku a zápalky. Od drilmastrov dostávame čajové sviečky. Ďalšou úlohou bolo plazenie sa pod ostnatým drôtom. Je to celkom ľahká prekážka na pretekoch, no nie na Hurricane Heat. Lepiacou páskou sme si museli zviazať členky a so zapálenou sviečkou sa preplaziť až na druhý koniec ostnatého drôtu. Komu sviečka zhasla, musel zastať a zapáliť si ju.

Po sviečkovom plazení sa opäť prišiel čas na „srandičky“, tentoraz v trojiciach a vo dvojiciach. Trojica vytvorila pyramídu, kde dvaja boli na štyroch a tretí člen si na nich zastal, taktiež na štyri. Takto sme museli prejsť približne 50 metrov, a to trikrát, aby sa každý vystriedal. V dvojici to bolo o čosi zaujímavejšie. Dvojica obrátená chrbtom k sebe si medzi seba dala loptu a po štyroch ako raky museli prejsť približne 30 metrový úsek. Tu sa už pri niektorých prejavili nepríjemné kŕče v nohách. A keď sme sa opäť „pohrali“ v blate vyrazili sme, ako inak do kopcov – batoh, nesmiem zabudnúť, v ktorom mi síce ubudlo trocha vody a tyčiniek, ale váha, že by bola nižšia som nepocítil. To by sa mi zišlo najmä do toho stúpania, ktoré nás čakalo. Kopec strmý aj na chodenie bez zátaže a nie so záťažou. A hoci nohy už mali dosť, o pleciach ani nehovorím, tak som šliapal bez zastavenia. Keby zastanem, tak tam stojím možno do dnes 🙂 Na svahu cestou hore blato strieda sneh a miestami aj ľad. Približne v polovici kopca sme zastali na rovnej ceste, kde nám drilmastri oznamujú, že máme vybrať jedného člena tímu, ktorý s nimi ostane. Netušiac prečo, vyberáme toho najľahšieho a najmenšieho, jedno dievča. My ostatní pokračujeme ďalej. Rovinku opäť vystriedal strmý, zasnežený kopec, kde sa miestami prebárame až po pás do snehu. Tu sa dostavila prvá vážna kríza. Bola mi zima, v topánkach bazén so studenou vodou a keďže sme sa dostávali na otvorený priestor, začal fúkať vietor. Tu sa teplota „vyšplhala“ na - 4 stupne. Bol to boj so samým sebou ako aj presviedčanie sa pokračovať ďalej. V takom momente človeku neostáva nič iné, len kráčať ďalej. Asi nie zo srandy sa hovorí: „Keď ťa niečo trápi, choď sa prejsť,“ tak som sa prechádzal o druhej v noci v českých Jeseníkoch 🙂

Dostávame sa na druhú a zároveň poslednú rovinku celého pochodu. Mylne sa domnievame, že nám drilmastri dajú krátku prestávku. V podstate nám ju aj dali, ale len na zloženie batohov. Hneď potom sme si dali, vraj na zahriatie, jumping jakcs a dvíhanie kolien. A aby sme nevychladli, opäť do podporu ležmo a držanie v ňom, kým každý nepodlezie. Myslím, že v tej chvíli náš krik bolo počuť až do doliny. Ramená od toho držania pálili, ruky mrzli od snehu a od mokrých rukavíc. „Dobre, vztyk. Zoberte si batohy a ideme ďalej,“ zahlásil jeden z drilmastrov. Opäť pokračujeme v smere nahor, dostávame sa na asfaltovú cestu, kde máme päť minút na občerstvenie sa. Ako som sa tak rozhliadal po ostatných, občerstvenie nebolo to hlavné. Prestávku sme poväčšine využili na krátky strečing alebo „vylihovanie“ na ceste.

Pokračujeme ďalej, aj keď už nie do kopca. Prichádzame k rozhľadni, kde dostávame za úlohu vyrobiť nosítka pre „zraneného“ člena tímu, ktorým mal byť ten, čo ostal s drilmastrom. Mali sme na to 30 minút. Rýchlo sme sa teda rozbehli do lesa nájsť pevné a hrubé konáre. Tie sme zviazali lepiacou pásku, poistili sme lanom a aby sa „zranenému“ dobre sedelo alebo ležalo, do stredu sme dali niekoľko vriec z povinnej výbavy a hlavu si pri ležaní mohol oprieť o dve lopty. Takto hrdí na naše nosítka sa dozvedáme nie príliš príjemnú správu od drilmastrov. Aby sme neboli v nevýhode, tak členov, ktorí ostali s nimi nám vracajú a dávajú nám jedného dobrovoľníka - zraneného. Ten náš bol približne dvojmetrový a 100-kilový chlapík. Toho sme mali niesť posledné štyri hodiny až do cieľa. Tak s malou dušičkou a stisnutými polkami 🙂 sme ho zabalili do izotermických fólii, aby mu nebola zima, položili na nosítka a opatrne zdvihli. A takto sme pokračovali rovnakou cestou ako sme išli hore. Hoci sme už mali dosť, náladu nám trocha zdvihlo vychádzajúce slnko. Začali sme sa rozmrazovať, no hrial nás asi aj strach z rozpadnutia nosítok.

Na prekvapenie nám to išlo veľmi dobre. Nosítka držali, sú dostatočne dlhé a široké a tak všetci asi 12-ti členovia nášho tímu vieme spoločne niesť nášho zraneného. Moment prekvapenia a zrejme aj menšieho zúfalstva prišiel, keď bolo treba prejsť strmým, šmykľavým a zasneženým úsekom. Nakoniec sme to zvládli nielen my, ale aj nosítka i náš zranený bez ujmy na zdraví 🙂 V polovici strmého kopca, dostávame 5 minút na ich opravu. Tak spevňujeme, oblepujeme a istíme lanom čo sa dá. Prichádza ešte strmší úsek ako bol, rozhodneme sa teda nosítka so zraneným ťahať po zemi. Funguje to a my sa tak dostávame úplne dole, späť k ostnatému drôtu. Tu prichádza na rad ďalšia úloha – prejsť s nosítkami a zraneným ponad drôt, pričom každý člen tímu musí prejsť popod, na celú akciu máme 5 minút. Tak nosítka držíme nad drôtom, kým ostatní členovia podlezú a pridržia ich na druhom konci. Túto úlohu sme splnili za 4:50 minúty. Čas na vydýchnutie nie je, nasleduje nástup do jednej rady vedľa seba a zopakovanie kódu. Ten som si v duchu vkuse opakoval, takže bez problémov ho odrecitujem. Spoločne aj s Peťom sme sa vyhli tak trestu, 30-tim angličákom s batohom. No väčšina také šťastie nemala a tak im ich všetci počítame. Po dokončení berieme zranených a blížime sa do cieľa. Do 8:00 hod. ostáva už len hodina, všetci začíname byť vysmiati, veď tá hodina rýchlo prejde a už nič také sa nemôže stať. No opäť, je to Hurricane Heat, nikdy neviete čo si drilmastri vymyslia. A 12-hodinovka je toho dôkazom. Zranených nesieme cez rôzne malé kopčeky a úzke chodníky až nakoniec prichádzame k rieke. Ešte pred ňou nám drilmastri povedali, aby sme zranených na nosítkach vyložili na plecia a držali. Po istej, ale nekonečnej dobe, sme sa pohli bližšie rieke, keď tu zrazu hovorí jeden z drilmastrov, aby odsunuli zábrany. Neveriacky sme na nich pozreli, či to myslia vážne – so zraneným sme museli prejsť cez rieku na druhú stranu, kde bol cieľ. So sekundovej neochoty sa stáva odhodlanie a pomalým krokom kráčame po strmom zráze do rieky, ktorá je nechutne ľadová. Našťastie to netrvalo dlho a sme na druhom brehu. Rozoberáme nosítka, vrecia, pásku a laná hádžeme do koša a drevo do ohňa pred cieľom. Všetci sme vysmiati, že sme to dali, keď opäť drilmastri zavelia: „Všetci do rieky!“ Nechápavo ideme späť do rieky, kde si máme dať spoločne niekoľko angličákov. Chalan vedľa mňa ako aj ja nechceme veriť, že to myslia vážne, no myslia. A tak to začína, jeden....dva....tri. Dokončili sme desiaty a drilmaster, ktorý nám ich počítal odchádza. Na sekundu mi odľahlo, pokiaľ ho nevystriedal druhý. A ten nás nešetril, dali sme si ďalších desať, no v rýchlejšom tempe. Po nich už radšej nemyslím na nič, no v tom počujem: „Okej, poďte von!“

Vtedy som už neveriacky tušil koniec a on naozaj prišiel. Po 12-tich hodinách v blate, snehu, zime a s 25-kilovým batohom na chrbte sme stáli tam, kde sme to od začiatku chceli – v cieli. Dostavil sa pocit neskutočnej úľavy a hrdosti na to, čo sme s Peťom, ale aj s ostatnými dokázali. Som si viac než istý, že si každý z nás siahol na svoje dno a zistil čoho všetkého je schopný, ak sa nevzdá. Hurricane Heat bol naozaj drsný, náročný a nekonečný. No stálo to za to. Počnúc od viac ako hodinového státia s 25-kilovým batohom a zaviazanými očami a rukami okolo stromu, cez nekonečné nosenie ťažkých bremien až po angličáky v ľadovej vode. Všetko to boli momenty, pri ktorých človek o sebe veľa zistí.

Pozrite si oficiálne video z prvého 12-hodinového Hurricane Heat v strednej Európe.

Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Peter Matala, Facebook Spartan Race Czech Republic


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross