No active "ca-sidebar-197687" sidebar

VIERA TOPINKOVÁ: Najbližší na ňu spomínajú ako na pokojného človeka s láskou k umeniu

perex-viera-topinkovaViera Topinková, rodáčka z Rimavskej Soboty, ale najmä herečka Slovenského národného divadla, ktorá na jeho scéne vytvorila viac ako sto postáv. Svoju prirodzenú komediálnosť či dynamickosť slovného prejavu uplatnila v mnohých veselohrách. Takto si na ňu pamätajú divadelní kolegovia i jej priaznivci. Ale ako na ňu spomínajú jej najbližší, ktorí sa s ňou dnes, 8. marca, lúčili naposledy v novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave. O tom aká bola priblížila pre Rimava.sk jej neter Viera Péliova a syn herečky Matúš Porubjak.

Ako si na ňu spomínate?
Viera: Ako na dobrého, pokojného človeka. Bola mojim vzorom. Veľmi sa mi páčili jej názory, vkus, životný štýl. Chcela som byť v mnohom ako ona – čítať, obliekať sa. Dokonca som fajčila tú istú značku cigariet 🙂 Naučila ma, že ak sa mi nejaké predstavenie nepáči, nemusím tam ostať, lebo sa to patrí. Spoločne sme chodievali na trh na Miletičku v Bratislave a kupovali sme si kvašáky, kytičky kvietkov. Malé georgíny na jeseň nás tešili v celom byte.

Matúš: Samozrejme predovšetkým ako na moju matku, ktorá mi dala život, zaopatrila ma a vychovala. Ak by som mal zdôrazniť nejakú jej črtu, tak potom to bola tolerantnosť. Určite som jej ako syn pripravil aj neľahké chvíle, riešila ich však s pokojom a pred nátlakom alebo hádkou vždy uprednostnila pokojný rozhovor a argumenty. Druhá vec, ktorá sa mi s ňou neoddeliteľne spája je jej láska k výtvarnému umeniu. V knižnici mala mnoho kníh o výtvarnom umení a po stenách plagátiky s reprodukciami obrazov známych maliarov, ako Joan Miró, či Henri Matisse. Hoci som sa umeniu nikdy nevenoval, myslím, že to bola veľmi dôležitá časť mojej výchovy, a keď som pred pár rokmi navštívil v Tate Modern veľkú výstavu Miróa, cítil som sa pri jeho obrazoch ako doma.

Koľko rokov približne strávila v Rimavskej Sobote?
Viera: Rodina vyrastala v Rimavskej Sobote, kde mal starý otec pekáreň. Dvakrát museli z Rimavskej Soboty odísť do Banskej Bystrice. Obe dcéry v pekárni pomáhali a často spomínali na skoré vstávanie, prácu s pečivom pred odchodom do školy. Spomínali na vianočky, briošky, dubčekove rožky. To bol taký veľký zahnutý rožok posypaný hrubou soľou. Myslím, že to bolo detstvo plné práce, ale prevoňané chlebom, láskou v rodine. Po maturite na gymnáziu odchádza do DPOH v Prešove. V tej dobe sa herectvo považovalo skôr za komediantstvo, ale rodičia jej prekážky nekládli.

Matúš: Tie prekážky jej nekládli podľa mňa preto, lebo jej otec, hoc „len“ remeselník bol nesmierne rozhľadený človek a vo svojej podstate demokrat a obdivovateľ Masaryka. Po jeho odchode ostala po ňom knižnica plná zaujímavých kníh z rôznych oblastí. Jej mama bola úžasne tolerantná bytosť s veľkým pochopením pre svojich blízkych a s optimistickou náturou.

Po vysokej škole sa rada vracala do svojho rodného mesta? Ako často?
Viera: Do Rimavskej Soboty prichádzala v čase prázdnin. Mojich školských a jej divadelných. Tešila som sa na ne o to viac, že prichádzala neskôr aj so synom Matúšom. Okrem iného to bol čas nezvyčajných rozprávok pred spaním...

Matúš: ...ako aj čas zberu ríbezlí, malín, skorých jabĺk a všetkého čo ponúkala veľká záhrada. Mamin otec bol navyše vášnivý včelár a pre mňa bolo fascinujúce pomáhať mu pri tejto činnosti. Mama mala tú záhradu veľmi rada. Myslím, že pokoj stromov príjemne kontrastoval s hektickosťou divadelnej sezóny a mama si počas návštevy rodného mesta vždy dobre oddýchla.

Chodievali ste na jej predstavenia? Ktoré sa vám najviac páčilo a prečo?
Viera: Bratislava má pre mňa zvláštne čaro, pretože sa spája s divadlom, filmom, výstavami, jej obľúbenými knihami, prechádzkami po Bratislave. Vždy keď som si chcela potešiť dušu, odišla som do Bratislavy a samozrejme som chodievala do divadla. Hlavne na Malú scénu. Najkrajším predstavením bola „Brooklynská noc“, kde stvárnila postavu Marty Brevsterovej. Bolo to nielen vtipné ale aj trochu strašidelné.

Matúš: Ako malého chlapca ma fascinovala mamina divadelná šatňa, vôňa šminiek a rozkladacie zrkadlo, ktoré sa dalo nastaviť tak, že obraz sa v ňom zrkadli do nekonečna, vedel som sa s ním hrať veľmi dlho. Z predstavení si tiež veľmi výrazne pamätám „Brooklynskú noc“ (v réžii Petra Mikulíka, texty upravoval Julo Satinský a autorom hudby bol Jaro Filip). Bol som vtedy dosť malý, no poetika toho predstavenia bola natoľko pôsobivá, že ma zaujala. A navyše, v predstavení hrali moje hračky na baterky, ktoré som ako dieťa zapožičal divadlu, dokonca som na to, ak si dobre pamätám, dostal aj nejaký oficiálny doklad :). Z novších predstavení to boli hry „Ale, ale, pani plukovníková“ v réžii Emila Horvátha (mama tam – rovnako ako v Brooklinskej noci – hrala hlavnú rolu spolu s Evou Krížikovou), ďalej „Chvála bláznovstva alebo Elling a Kjell Bjarne“ v réžii Ľ. Vajdičku, a napokon Beckettov „Koniec hry“ v réžii R. Balleka, čo bolo aj posledné predstavenie, v ktorom mama hrala.

Čo pre ňu podľa vás znamenalo herectvo?
Viera: Život, sloboda.

Matúš: Radosť z tvorby. Najradšej mala fázu skúšania, kedy mohla spolu s režisérom a ostatnými hercami hľadať zmysel svojej postavy a celej hry. Samozrejme, bavilo ju aj hranie naštudovaného predstavenia, ale proces skúšania ju z toho celého fascinoval najviac.

V Rimavskej Sobote kolujú spomienky, že jej ocino bol veľmi dobrý pekár. Spomínala to niekedy? Kde bola pekáreň?
Viera: V Rimavskej Sobote sa spomína na Topinka kenyér. Starý otec pochádzal z Olešnej na Morave. Osud ho zavial do Rimavskej Soboty ako pekára. Pôvodne mal byť zámočníkom, no otec ho dal do učenia za pekára: „Chlieb je vždy potrebný. Nebudeš mať hlad. Aj na vojne budeš pri pekárčine“. Chlieb sa piekol v malej pekárni na Hviezdoslavovej ulici. Voňavé bochníky s tromi zárezmi po znárodnení v roku 1968 sa stali minulosťou. Starý otec však naďalej ostal verný pekárčeniu v štátnej pekárni v Rimavskej Sobote.

Matúš: Z maminho rozprávania ešte viem, že počas druhej svetovej vojny, ktorú celá rodina prežila v Banskej Bystrici, mamin otec zásoboval chlebom partizánov. Samozrejme, nie čerstvým, ale sušeným, ktorý sa dal ľahko transportovať a pokiaľ bol dobre skladovaný, vydržal takmer neobmedzenú dobu.

Zdroj: Rimava.sk FOTO: archív Viera Topinková


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross