No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Peter z R. Soboty si svoje sny plní na tých najvyšších bodoch Európy

Každý z nás má nejaký sen, ktorý by si chcel splniť. Vo väčšine prípadov sa ich plnenie dostáva na rad práve počas leta, kedy mnohí z nás majú dovolenky. Aký je ten váš zatiaľ nesplnený sen? Možno je to navštívenie niektorej z exotických krajín alebo napríklad čo viac obľúbený tandemový zoskok. Tieto dva príklady sme nespomenuli len tak náhodou. Hoci ani tak nejde priamo o exotiku, druhý spomínaný príklad má však o čo si bližšie k tomu, čo zažil Peter Matala z Rimavskej Soboty. Mladý Rimavskosoboťan, ktorého jednou zo záľub je horská turistika sa nedávno vrátil z najvyššej hory Álp. Redakcia Rimava.sk ho vyspovedala a jeho už druhý výstup na tento ľadovec nám podrobne priblížil. Tak poďme na to a vyberme sa spoločne s Peťom na Mont Blanc. Ešte spomenieme, že Peter sa našiel aj v prekážkových behoch a spoločne s naším kolegom Marekom Cirbusom boli jediní Rimavskosoboťania, ktorí ako prví v strednej Európe zdolali doposiaľ najťažšiu úroveň Spartan Race, 12-hodinový vytrvalostný pochod Hurricane Heat. Ale teraz už hor sa na Mont Blanc, ktorým nás prevedie Peter a jeho parťák Lukáš Ľupták z obce Rimavské Janovce časť Jánošíky.

Výstup na Mont Blanc, bol takým pokračovaním plnenia si snov 🙂 Prvýkrát sa mi to podarilo minulý rok v lete a po fantastických pocitoch po návrate som zlomil aj kamaráta a spoluturistu Lukáša Ľuptáka. Takže myšlienka na ďalší podobný výlet bola jasná, bude to opäť Biela hora, Mont Blanc. Svojou výškou 4810 m.n.m. už budí rešpekt a svojím celoročným zaľadnením, je niečím úplne odlišným od našich najvyšších vrchov vo Vysokých Tatrách.

Na dlhú cestu sme sa vydali vo dvojici, naprataným autom do krásneho francúzskeho mesta Chamonix. Ubytovanie po minuloročných pozitívnych skúsenostiach opäť padlo na kemp v malom mestečku Les Houches. Počasie už po príchode nebolo veľmi priaznivé, hustý dážď v kombinácii s hmlou. Stratégia bola jasná, akonáhle sa trošku vyčasí, balíme stan, veci a ide sa hore. Poloha kempu je ideálna, kúsok odtiaľ sa nachádza stanica lanovky, ktorá nás vyviezla do 1800 m.n.m. na Bellevue, kde sa následne presadá na zubačku Tramway du Mont Blanc a tou sme vystúpali na konečnú zastávku Nid d' Aigle vo výške 2380 m.n.m.. Tam začína konečne turistika 🙂 zatiaľ stále po skalách s 90-litrovými batohmi naplnenými na prasknutie, stúpame stále vyššie s fantastickým výhľadom na ľadovec Glacier de Bionnassay k nášmu dnešnému cieľu, stanovému mestečku pri chate Tête Rousse v 3167 m.n.m. Čo ma prekvapilo bolo množstvo snehu oproti minulému roku. S rešpektom sme sledovali 700 metrov vysokú, zasneženú stenu Grand Couloir, ktorú sme museli prekonať v noci už pri samotnom výstupe na vrchol.

Fotografie z Petrovho minuloročného výstupu na Mont Blanc

Ale vrátim sa na chvíľu k samotnému stanovému mestečku, pri ktorom stojí plne vybavená chata s možnosťou prespania, teplého jedla, wc - šlapacie, nečakajte žiadny luxus 🙂 Možnosť si navariť v chate, samozrejme na vlastnom plynovom variči. Keď sme s Lukášom našli vhodné a bezpečné miesto na postavenie stanu, spustila sa snehová metelica, takže sme ho postavili bleskovo ako úplní profíci 🙂 Niečo sme zjedli a ľahli si ako tak spať, aspoň sa pokúsiť, budík na pol jednu v noci a podľa počasia sa uvidí. Zobudili sme sa v snehovom iglu a kedže vyhliadky, že tak skoro prestane snežiť neboli optimistické, spali sme ďalej. Celý deň sme trávili fotením krásneho okolia obrovských ľadovcov, ktoré keď človek vidí naživo, stráca slová. Ďalší deň hlásili pozitívnejšiu predpoveď, takže sme si nachystali všetko potrebné na výstup, pozitívne bolo, že batohy stratili dosť na váhe, na vrchol sme si brali len potrebné veci, jedlo a vodu. Ale samozrejme vo výstroji nesmeli chýbať mačky, sedací úväz, karabíny, cepín, prilba, lano, čelovka (na nočné lezenie steny), slnečné okuliare (bez nich by sme na ľadovci riskovali snežnú slepotu) a zvyšok už tvorilo oblečenie zodpovedajúce daným podmienkam, ktoré ako sa potom ukázalo, boli náročnejšie.

Budíček o jednej, obliekame sa, nasadíme mačky, čelovky a ide sa hore. Po minuloročnej skúsenosti som už vedel čo nás bude čakať aj keď pri takýchto snehových podmienkach to je zase niečo nové. Hneď prvou skúškou pevných nervov a istého kroku je traverz v stene Grand Couloir, nechválne známeho padaním kameňov, v extrémnych prípadoch veľkosti chladničky. Ten prekonávame v zdraví aj keď Lukáša jeden malý kameň trafil, našťastie len do bundy. Cesta pokračuje strmo nahor rebrom, na tej tme je pozitívne, že človek nevidí čo je pod ním 🙂 Cesta nám aj vďaka snehu v stene ubieha oveľa rýchlejšie ako minule po nestabilných, klzkých skalách a o pol piatej stojíme pri starej chate Gouter, ktorá je zatvorená, ale po hrebeni asi 300 metrov je nová moderná chata Gouter, pripomínajúca vesmírnu raketu na okraji útesu. Tu si dávame oddych a niečo pod zub. S počasím to nevyzerá vôbec dobre, je hustá hmla a tak sa rozhodujeme, že si radšej oddýchneme a vyrazíme o hodinu.

Ďalší problém je, že máme úplne premoknuté rukavice v mojom prípade oba páry, z lezenia steny s novo napadnutým mokrým snehom. Rozhodujeme sa ísť ďalej, naväzujeme sa na lano s dostatočným odstupom pre prípad prepadnutia, cesta je ešte dlhá a musíme počítať aj s časom potrebným na návrat. Chata sa nachádza v 3815 m.n.m., takže k vrcholu to je už necelých 1000 výškových metrov 🙂 Z hustej hmly pokračujeme stále vyššie, stúpanie je strmšie, míňame množstvo trhlín v ľade a snehových prevejov, chôdza po nich v nás spôsobuje jemnú nervozitu, pred nami je Dôme du Goûter vysoký 4304 m.n.m., ktorý sa obchádza z pravej strany. Počasie sa stále zhoršuje, k hmle sa pridáva aj studený vietor a my míňame stále viac vracajúcich sa zničených a zasnežených ľudí. Všetci hovoria to isté, ďalej je to hrozné, slabá viditeľnosť a silnejúci vietor, no všetci nám zaželajú veľa šťastia. S pocitom, že už pomaly asi nikto pred nami nie je, pokračujeme ďalej.

Blížime sa k horizontu, kde som už minulý rok krásne videl chatu Vallot, poslednú možnú skrýšu pod vrcholom. Lenže teraz sme videli len hustú hmlu a tváre nám bičovali ostré kúsky snehu. Začínali sme pociťovať omŕzanie prstov vo vlhkých rukaviciach a tak prišlo na vážne rozhodnutie, ísť ďalej a riskovať omrzliny, riziko zablúdenia, cesta na vrchol bola ešte dlhá alebo to otočiť a v zdraví sa vrátiť naspäť. Rozhodli sme sa myslím v tej chvíli správne a otočili sa, vrchol nikam neutečie, najdôležitejšie je zdravie. A tak sklamaní a unavení sme sa vybrali z približne 4300 m.n.m. naspäť. Už pri schádzaní Grand Couloiru sa začínalo na vrchole vyjasnievať, ale to už nebola šanca pre nás, časovo by sme to neotočili a síl tiež ostalo akurát na zlezenie steny naspäť k stanu.

Tento rok bol pre mňa o nových skúsenostiach so zlým počasím v takýchto výškach, minulý rok to bolo ako sa hovorí šťastie začiatočníka a počasie na jednotku, ale o tom sú hory. O rok sa plánujeme s Lukášom na toto krásne miesto vrátiť, už dúfam v početnejšom zložení, po tomto roku aj vyškolení počasím 🙂 zapracovať na kvalitnejšom vybavení a oblečení, a nič nás neprekvapí 🙂

Odporúčam tento výlet každému milovníkovi hôr, napriek tohtoročnému neúspešnému dosiahnutiu vrcholu, to bolo super, tri noci v stane na ľadovci nás tiež naučili využívať každý centimeter stanu prakticky 🙂 A do budúcna sa možno raz podarí aj oficiálny najvyšší vrchol Európy 5642 metrov vysoký Elbrus.

Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Peter Matala


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross