Menu
Krištáľové krídlo, prestížne ocenenie udeľované rôznym osobnostiam na Slovensku, ktoré vo svojom odvetví dosiahli mimoriadnej odbornosti i úspechu. Ocenenie, kde hlavnou myšlienkou je objavovanie a vyzdvihnutie jedinečných ľudí, a ich profesionálnych výkonov, ktoré si zaslúžia úctu.Medzi takých ľudí, ktorí si v januári tohto roka v Slovenskom národnom divadle prevzali Krištáľové krídlo bol aj bývalý študent terajšieho Gymnázia Ivana Kraska v Rimavskej Sobote, rodák z Hnúšte hoci za rodné mesto považuje Klenovec, ale jeho srdcu blízke je aj mesto na Rimave, terajší riaditeľ Ústavu polymérov Slovenskej akadémie vied v Bratislave Igor Lacík.
Toto prestížne ocenenie získal v kategórii medicína a veda. Čo to pre neho znamená? Čomu sa vlastne venuje vo svojej práci a ako trávi svoj voľný čas? Na to sa ho opýtala redakcia Rimava.sk.
Nedávno ste získal prestížne ocenenie Krištáľové krídlo, čo to pre vás znamená?
Pozerám sa na toto ocenenie z niekoľkých uhlov pohľadu. Pocit, že sme spravili prácu, ktorá je hodná tohto ocenenia. Poďakovanie mojim kolegom na domácom pracovisku v Ústave polymérov SAV, kolegom na Slovensku medzi Bratislavou a Košicami a kolegom vo svete, s ktorými spolupracujem a bez ktorých by získanie týchto výsledkov nebolo možné. Retrospektívny pohľad do minulosti v zmysle, čo všetko tomuto oceneniu predchádzalo. Miera zodpovednosti za prácu, ktorú ešte musíme urobiť. Zabezpečenie kontinuity našej práce. Využitie skúseností, ktoré máme, pre posunutie sa v riešení existujúcich otázok týkajúcich sa témy, na ktorej pracujem.
Niektorí o Vás hovoria, že ste rodený Rimavskosoboťan, iní, že pochádzate z Hnúšte. Ako to teda vlastne je? Aké máte spomienky na toto obdobie, kým ste sa odsťahovali do Bratislavy?
Nie je celkom pravda, že som rodený Rimavskosoboťan. Narodil som sa v Hnúšti, za svoje primárne rodné miesto pokladám Klenovec, ale je pravda, že väčšinu mojej aktívnej mladosti, t.j. základná škola a gymnázium, som prežil v Rimavskej Sobote. Svojim spôsobom je Rimavská Sobota mesto, s ktorým ma viaže veľa spomienok a väčšinou na otázku odkiaľ pochádzam odpovedám, že som z Rimavskej Soboty. Spomienky na život v Rimavskej Sobote sú jednoznačne pozitívne, spojené s mojou rodinou, pôsobiskami kde pracovali moja mama a oco, spolužiakmi z gymnázia, a všetkými rôznorodými aktivitami spojenými so životom v tomto meste v tomto období. Mozaika sa skladá z obrazov, v ktorých dominujú športové, hudobné, aj študijné časy na gymnáziu, bicyklovanie na Kurinec, prechádzky, brigády v konzervárni a na okolitých poliach v celom okrese, a mnoho iného. Bohužiaľ v posledných rokoch následne potom, ako sa mama odsťahovala do Bratislavy, sa mi nedarí dostať do Rimavskej Soboty a dosť mi to chýba. Som v kontakte s niektorými spolužiakmi a teším sa, že sa plánuje stretnutie spolužiakov z gymnázia tento rok.
Dlhé roky pracujete ako vedec, kedy prišiel ten moment, že ste si povedali – áno, chcem sa uberať cestou vedy a výskumu?
Ono sa to postupne zbieralo. Počas vysokej školy som sa už v 1. ročníku dostal na Ústav polymérov SAV, kde som ako vedecká pomocná sila začal spoznávať prostredie vedeckého pracoviska. Môj prvý mentor pán Pavlinec ma viedol v téme, kde sme získavali výsledky, ktoré ešte nikto predtým nezískal. To bolo asi prvýkrát, kde som nadobudol špecifický pocit, že využívam vedomosti na vytvorenie niečoho nového, na posun poznania. V poslednom ročníku vysokej školy som sa rozhodol, že pôjdem na ašpirantúru. Počas nej som sa nejaký čas hľadal, ale život to zariadil tak, že som sa na jednej konferencii organizovanej Ústavom polymérov SAV stretol s profesorom Gilbertom z univerzity v Sydney, ktorý ma pozval do jeho skupiny. V priebehu jeden a polročného pobytu v Austrálii v rokoch 1990 až 1991 som nadobudol presvedčenie, že hľadanie nových poznatkov a komunita blízka tomuto typu zamestnania je najpravdepodobnejšie to, čo v živote hľadám. V tomto povolaní, určite tak ako v každom inom povolaní, sú chvíle jednoduchšie, zložitejšie, kedy sa vôbec nedarí alebo sa darí len čiastočne, avšak taký pozitívny pocit z voľby povolania spojeného s vedou väčšinu času stále pretrváva.
Odbornej verejnosti ste známy aj ako riaditeľ Ústavu polymérov SAV, priblížte nám ostatným čím sa vlastne zaoberá tento ústav?
Ústav polymérov SAV (www.polymer.sav.sk) je pracovisko Slovenskej akadémie vied, ktorého náplňou je získavať poznatky v polymérnej chémii, poskytnúť v tejto oblasti výchovu doktorandov, spolupracovať s priemyslom a vysokými školami a dať o sebe vedieť odbornej i laickej verejnosti. Polyméry, iným slovom makromolekulové látky, sú vysokomolekulové látky, ktoré práve vďaka vysokej molekulovej hmotnosti a rôznej chemickej povahe vykazujú špecifické vlastnosti od pevných konštrukčných materiálov po materiály, ktoré majú charakter kvapalín. V súčasnosti si nie je možné predstaviť život bez syntetických polymérov (obaly, tašky, PET fľaše, pneumatiky, palubné dosky, počítače, telefóny, náterové hmoty, rúry, liečivá, kontaktné šošovky, atď.) ako aj prírodných polymérov (škrob, celulóza, kolagén, a podobne). Oprávnene sa hovorí, že žijeme v Dobe polymérnej. Ústav polymérov SAV sa zaoberá štyrmi oblasťami polymérnej chémie, ktoré pokrývajú syntézu a charakterizáciu polymérov, polymérne zmesi a kompozity, polymérne biomateriály a modelovanie polymérnych systémov.
Oddelenie pre výskum biomateriálov Ústavu polymérov SAV
Už dlhé roky sa zaoberáte výskumom cukrovky, priblížte čomu presne sa venujete v rámci tohto výskumu a prečo práve diabetes?
Naša práca je zameraná na tému, ktorej výstupom je poskytnutie zlepšenej kontroly hladiny cukru v krvi u diabetických pacientov oproti súčasným možnostiam, ktoré sú reprezentované dávkovaním inzulínu inzulínovými perami a inzulínovými pumpami, aj v prepojení na kontinuálne monitorovanie hladiny cukru. Toto zlepšenie sa dosahuje prostredníctvom transplantácie funkčných pankreatických buniek (pankreatických ostrovčekov). Funkčné pankreatické ostrovčeky izolované z pankreasu majú schopnosť vylučovať potrebné množstvo inzulínu v závislosti od okamžitej koncentrácie hladiny cukru v organizme. Keďže však predstavujú cudzorodé tkanivo, je potrebné tieto ostrovčeky ochrániť pred atakom imunitného systému. Našou úlohou je vyvinúť ochranný obal pre tieto ostrovčeky, ktorý zabezpečí, že ostrovčeky budú vylučovať inzulín podľa okamžitej potreby a budú dlhodobo (mesiace) prežívať a kontrolovať hladinu cukru, a zároveň ich imunitný systém nerozpozná ako cudziu látku. My pracujeme na tzv. mikrokapsulách, čo sú vodou napučané polymérne sféry o veľkosti zhruba jeden milimeter. Tieto sféry sú vyrobené z vodorozpustných polymérnych materiálov, o ktorých máme dlhodobé skúsenosti z pohľadu selekcie, charakterizácie a procesu prípravy mikrokapsúl. Jedná sa o jeden z príkladov, kedy sa polymérne materiály používajú ako biomateriály, t.j. sú vhodné pre kontakt s tkanivom organizmu. V tejto konkrétnej aplikácii sú vyvinuté pre imunitnú ochranu transplantovaných buniek, ktorých úlohou je dlhodobo produkovať chýbajúci hormón inzulín.
Dalo by sa povedať, že ide o výskum či vyvíjanie „niečoho“ čo by dokázalo vyliečiť diabetes?
V akej fáze výskumu ste teraz?
Áno, jedná sa o možnosť zlepšenej kontroly hladiny cukru v krvi, čiže sa jedná o liečbu cukrovky (cukrovku nie je možné vyliečiť, je ju možné len liečiť, t.j. potlačiť dôsledok toho, že organizmus neprodukuje inzulín). Mikrokapsuly, s ktorými pracujeme boli vyvinuté počas môjho pobytu vo Vanderbilt univerzite v Nashville, TN. Pred zhruba desiatimi rokmi som začal budovať tím a pracovné podmienky pre zavedenie tejto témy na Ústave polymérov SAV v Bratislave. Od roku 2007 sme sa stali členom tzv. Chicago Diabetes Projektu, kde v spolupráci zahrňujúcej tímy z USA, Európy a Austrálie, vedenej profesorom Oberholzerom z univerzity UIC v Chicagu, sme pracovali na testovaní a zdokonaľovaní tejto mikrokapsuly, pôvodne vyvinutej v Nashville. Zároveň pre projektových partnerov zabezpečujeme charakterizáciu rôznych typov mikrokapsúl, aj takých, ktoré boli testované klinicky na pacientoch, a konzultujeme proces enkapsulácie. Naše mikrokapsuly sa ukázali ako vhodný materiál pre transplantáciu do primátov, ktoré sú považované za predklinický zvierací model, na ktorom sa musí ukázať vhodnosť mikrokapsúl pre potenciálne plánovanie testov na ľuďoch. Na základe týchto výsledkov sme získali v spolupráci s partnermi zo Chicaga a Trondheimu projekt financovaný nadáciou Juvenile Diabetes Research Foundation (www.jdrf.org), ktorej cieľom je nájsť liek pre pacientov s cukrovkou typu I. Stali sme sa členom Enkapsulačného konzorcia tejto nadácie, čím máme možnosť byť v komunikácii s významnými svetovými tímami a podieľať sa na diskusiách a riešeniach otázok súvisiacich s touto terapiou. V súčasnosti v rámci tohto projektu pracujeme na vývoji mikrokapsúl, ktoré preukážu potrebné vlastnosti pre enkapsuláciu a testovanie transplantovaných ostrovčekov v primátoch. Naším cieľom je ukázať, že enkapsulované ostrovčeky budú funkčné a schopné kontrolovať hladinu cukru v tomto zvieracom modeli. Viac o princípe liečby cukrovky enkapsulovanými ostrovčekmi a súčasnom stave projektu sa čitatelia môžu dozvedieť na stránke nášho neinvestičného fondu Cukrovka n.f. (www.cukrovkanf.sk).
Poďme však aj inú oblasť Vášho života. Popri tak náročnej práci Vám ostáva čas aj na oddych?
Ak nepracujete ako teda trávite voľné chvíle?
Voľný čas trávim väčšinou aktívne, aj keď niekedy cez víkend si musím dohnať zameškaný spánok z pracovného týždňa. S mojou prácou je spojené cestovanie, tak väčšina dovoleniek je na Slovensku, v prírode, na horskom bicykli, na chalupe. Z mladších rimavskosobotských čias mi zostala hra na gitare a občas si rád zahrám Beatles. V posledných rokoch ku gitare pribudla fujara, s ktorou sa na amatérskej úrovni vraciam k tradíciám a darí sa mi mentálne oddychovať.
My veríme, že aj takýto oddych prospieva rodákovi z Rimavskosobotského okresu, z ktorého možno čerpá aj pri práci a že raz bude patriť medzi tím odborníkov, ktorí rozlúsknu liečbu cukrovky.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Igor Lacík
