No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Daniela Rapavá: Magické príbehy z astroparku

Kde bolo, tam bolo, tak začína väčšina rozprávok. No tieto nebudú o princeznách, ale o zázrakoch okolo nás, ktoré sa naozaj stali. Sú pre veľkých, malých i tých obojakých a preto musia začať celkom inak.

Začína rozprávanie o svojich príbehoch z fotenia astronomička Daniela Rapavá, ktorá je vyštudovaná jadrová fyzička. Záujem o jej fotky prejavujú po celom svete, najnovšie dostala za fotografiu z Ľuboreče čestné uznanie Royal Society Publishing Photography Competition 2019. Kráľovská fotografická spoločnosť z Londýna jej udelila, cenu Honorable mention za Water gallery. Ide o obrazy z prírodne znečistenej Ľuboreče na vode v kategórii eko a enviro. "Príbehy sú pri tvojich fotkách súčasťou celého dojmu a ja som potešená a veľmi ti prajem úspech keďže nám ukazuješ čo, či vlastne ako nevidime obrázky v čase," konštatuje jeden z jej priateľov v pribúdajúcich gratuláciách.

Okrem svojho hobby má fotografka aj niekoľko príbehov, ktoré zatiaľ zverejnila v knihe, ktorá vyšla iba v skromnom súkromnom náklade, no bola by škoda aspoň z časti o nich nedať vedieť aj širšej verejnosti (článok vznikol na podnet redakcie, pozn red). S jej súhlasom tak prinášame v druhý adventný víkend kátky náhľad do jej magických príbehov, ktoré vznikli počas fotenia. Ako pre Rimava.sk uviedla jej autorka, Astropark je jej srdcovkou, viac aj o ňom sa dočítate z nasledovného výberu knižky Daniely Rapavej.

Daniela Rapavá v súčasnosti vystavuje svoje fotografie na výstave v Turistickom informačnom centre na Radnici v Rimavskej Sobote.

Bol teda jeden astropark, objímal maličkú hvezdáreň na kopci, boli tam bližšie k nebu a diali sa v nich zvláštne veci. Nebolo tam planetárium, v noci nad ním plávali len skutočné hviezdy. Mohli ste tam zažiť dotyk s nekonečnom i randenie planét s Mesiacom. No a cez deň park dýchal vôňu stromov i kvetov a počúval spev vtákov. Motýle i vážky tancovali vo vzduchu svoje svadobné tance a v malinkom jazierku si v slnečnej fontánke spievala voda. Všetkému sa prizerali mravce i pavúčiky, čakajúce na svoj čas. Boli tam však aj iné neobyčajné vecí, ktoré ľuďom približovali nebo, aby sa ho mysľou mohli dotknúť.
No niekde medzi tým všetkým, bolo aj niečo navyše, drobnosti, ktoré neboli na prvý pohľad vidieť.
Zdanlivo boli celkom malé, no časom sa ukázali ako naozaj veľké. Menili totiž svet a ľudí, ktorých srdca sa dotkli. Ožili v ňom neuveriteľné príbehy, ktoré vymyslela sama príroda. Boli dobre ukryté, ale mne sa podarilo niektoré z nich objaviť a napísať rozprávky, ktoré sa naozaj stali.

Bublinky z astroparku sa rozleteli do celého sveta a prinášali radosť státisícom ľudí. Zažila som v ňom srdce, ktoré namaľovala snehová vločka na bublinku, cencúlika, ktorému sa prisnil vianočný príbeh o láske k bublinke a malom cencúlikovi. Videla som jantárové príbehy z čias dávnych i súčasných, ale i magické priateľstvo so zamrznutou bublinkou i podivuhodné stretnutie Meluzíny s časom.
A Mrázik tam kúzlil pre Stelku Pastelku krajší farebnejší svet keď zmenil bezfarebný ľad na farebný. Voda tam učila vo svojich maľbách, na akom krásnom mieste vo vesmíre žijeme tu na Zemi, ale i to, aké je úžasné objatie mamy.
A tak, ako dokázal farebný vesmír toho najmenšieho pavúčika potešiť srdcia ľudí, tak môže svet každého z nás pomôcť zlepšiť ten okolo nás, aby bol aspoň o trošku krajší. A možno je to celé len jeden príbeh o tom, čo všetko pre nás nachystala príroda, aby potešila srdcia a rozpovedala nám, ako sa zjavuje krása, ako môže zlepšiť svet, kam sa skrývajú farby a kde všade možno stretnúť priateľstvo i lásku i to, kde prespáva čas, ktorý všetkému vládne.

A verte, i neverte, ale príroda stále vymýšľa nové neuveriteľné kapitoly tohto príbehu i nové dejstvá malých i veľkých drám a nielen v našom astroparku ale všade okolo vás. A keď bude vaša myseľ prebudená a srdce pripravené, vaše oči ich uvidia tiež. Aby ste mi uverili tie moje, niečo z nich som pre vás odfotila. V každom príbehu je len niekoľko fotografií, mám ich však omnoho viac a zaplnili by celú ďalšiu hrubú knihu, ale fotografie sú len cestami k rozprávke. Mnohé príbehy sú zimné, no k nám na juh často chodí zima len spávať, vytiahne bielu perinu na noc, aby sa jej i nám lepšie snívalo a ráno ju opäť rýchlo uprace do oblakov i do zeme. Ale možno je to tak lepšie, nestihne zovšednieť, ostane
istá a biela, je vzácna a lepšie sa nám s ňou sníva. A tak môžeme začať spolu hoci aj hneď a s otvorenými očami a z tohto sna sa ani nebudeme musieť celkom budiť.