No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Výstava Nieto majstra nad kováča…predstaví kováčske remeslo v Gemer-Malohonte

9. decembra 2019 |  | 

Priestory Gemersko-malohontského múzea budú v utorok 10. decembra o 15:00 hod. patriť vernisáži výstavy „Nieto majstra nad kováča…“, ktorá je venovaná vývoju kováčskeho remesla v Gemeri-Malohonte. Výstava predstaví prostredníctvom fotografií, trojrozmerných artefaktov a sprievodných textov tradíciu tohto kovospracujúceho remesla, ako jedného z najstarších odvetví ľudskej činnosti. Zameria sa na prezentáciu kováčskeho náradia, technológií, prácu vo vyhni, no i na sociálne a spoločenské postavenie kováča v dedinskom či mestskom spoločenstve. Časť výstavy bude venovaná aj práci rómskych kováčov. Výstava potrvá do 26. apríla 2020.

Počiatky kováčskeho remesla v Gemeri-Malohonte môžeme hľadať už v závere doby bronzovej, keď sa na tomto území objavujú prvé železné výrobky (železné nožíky), a tým aj prví pravekí kováči. V závere doby bronzovej je v regióne Gemera s veľkou pravdepodobnosťou známa už aj technológia produkcie železa. O tejto skutočnosti môžeme uvažovať na základe nálezu železnej lupy – polotovaru, objaveného na sídlisku kyjatickej kultúry v Tornali. Mimoriadne rozvinuté bolo u Keltov kováčstvo a železiarstvo. Výnimočná znalosť metalurgie železa spôsobila masové rozšírenie železných výrobkov, čím bol podnietený pokrok v hospodárstve aj vo vojenstve. Na sprístupnenej výstave sú prezentované keltské zbrane a nástroje z pohrebiska objavného pri obci Drňa.



Pomerne výrazný rozvoj kováčstva nastáva v období vrcholného a neskorého stredoveku. Železiarske pece sú doložené priamo z územia Gemera. Pri obci Gemerský Sad, v polohe Somkút bolo odkrytých niekoľko železiarskych šachtových pecí, z obdobia 11. – 12. storočia. Kováčstvo sa v tomto období stredoveku špecializovalo, známi sú napr. mečiari alebo nožiari. Kováčstvo sa koncentrovalo predovšetkým na pánskych sídlach (napr. hrady a hrádky) alebo v mestách. Na výstave sú prezentované predovšetkým nástroje a zbrane z obdobia vrcholného a neskorého stredoveku. Pozornosť si okrem iného zasluhujú železné nálezy (sekery, motyka, torzo meča, železné okutie rýľa a pod.) objavené na bývalom komitátnom hrade Gemer, ktoré pravdepodobne pochádzajú z inventára stredovekej kováčskej dielne prevádzkovanej na tomto hrade.

V čase existencie cechov boli kováči združení jednak v cechových organizáciách, no fungovali aj mimo nich – tzv. fušeri. Cechy tvorili buď samostatne, napríklad v 16. storočí pôsobil cech kováčov v Jelšave, od rovnakého obdobia tiež v Rimavskej Sobote, v 19. storočí v Ratkovej, no mohli byť v rámci cechovej organizácie združení tiež s príslušníkmi iných remesiel. Tak pôsobil v 19. storočí spoločný cech kováčov, zámočníkov, kolárov a stolárov v Tisovci, či kováčov a kolárov v Rimavskej Sobote. Po zániku cechov v roku 1872 sa udržali najmä tie remeslá, ktoré zhotovovali drobné výrobky, prípadne mali tiež opravárenský charakter, čo sa týkalo i kováčstva. Známi kováči boli napríklad v obciach Ratková, Ploské, Hnúšťa, Rimavská Píla, Klenovec, Rimavské Brezovo, Lehota nad Rimavicou, Španie Pole…

Po druhej svetovej vojne, najmä však v 50. rokoch 20. storočia, malo vplyv na vývoj kováčskeho remesla zrušenie živností, čím mnoho kováčskych dielní zaniklo. Mnohí sa tak prestali remeslu venovať a nahradili ho iným zamestnaním, prípadne sa zamestnávali v kováčskych dielňach na Jednotných roľníckych družstvách, alebo miestnych podnikoch, kde sa venovali oprave náradia.

Kováč, ako remeselník, ktorého práca bola pre lokálne spoločenstvo dôležitá, patril v rámci spoločenského rebríčka k osobám s vyšším sociálnym statusom. Bol vážený, oslovovaný „pán majster“, na druhej strane u mnohých jeho práca s ohňom vzbudzovala rešpekt umocnený vierou v spoluprácu kováča s nadprirodzenými silami, najmä peklom. Mnohí kováči pre dobrú znalosť koní vykonávali aj povolanie ľudových zverolekárov.

Svojho kováča mala takmer každá obec, či mesto, pričom ich výrobný sortiment zodpovedal potrebám daného spoločenstva. Na výstave bude prezentované vybavenie kováčskej vyhne spolu s výrobkami a prácou dedinských kováčov, ktorá bola v 19. a v prvej polovici 20. storočia zameraná najmä na výrobu a opravy poľnohospodárskeho a remeselného náradia, zhotovovanie kovania vozov, kočov, saní, na výrobu podkov, náhrobných krížov, rôznych pracovných nástrojov, prípadne sa venovali ich opravám. Produkcia mestských kováčov mala zase viac-menej umelecko-remeselný charakter, keďže mestskí kováči sa vo väčšej miere venovali výrobe mreží, kľúčov, zámkov, svietidiel, brán, kovaní dverí a nábytku…, no zhotovovali i vežové a náhrobné kríže, kryty studní a pod. Z časti mestských kováčov sa postupne vyprofilovali tzv. umeleckí kováči, ktorí tvoria ťažisko kováčskej výroby do súčasnosti. V rámci regiónu Gemer-Malohont dodnes pôsobia napríklad v Rimavskej Sobote, Chanave či Plešivci alebo rómsky kováč Igor Radič v Klenovci.

Zdroj: Ľudmila Pulišová (etnologička GMM) a Alexander Botoš (archeológ GMM)


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross