Kdesi medzi lúkami a lesmi pri Kokave nad Rimavicou opäť vyrástol malý svet. Svet, kde neexistujú hranice medzi žánrami, vekmi ani profesiami. Svet, kde sa umenie nehodnotí, ale žije. Volá sa LETAVY – a tento rok oslávil svoje štyridsiate narodeniny. S radosťou, v pohybe, s rekordným počtom dielní… ale aj s jednou bolestivou absenciou zo začiatku tábora.
„Áno, oslavujeme štyridsiatku,“ hovorí Roman Slanina, známy ako Spery. No hneď vzápätí dodáva: „Ale je to špeciálny ročník aj preto, že sme ho začali bez Maňa. Zakladateľa, hlavy a srdca, jedným slovom otca Letáv.“
Článok pokračuje pod reklamou
Ešte pred začiatkom tábora sa totiž stalo niečo, čo nikto nečakal. Ako Spery prezradil: Maňa „švaclo“. Doslova. Počas nakladania materiálu ho seklo v krížoch a diagnóza bola jasná – problémy s platničkou, silné bolesti, hospitalizácia. „Zavolal mi a oznámil, že jednoducho nemôže prísť. Že to nezvládne. Že to musí nechať na nás.“
A tak Spery prebral vedenie. Ráno podpisoval zmluvy, cez deň kontroloval rozostavané stany, večer otváral program. „Nič nové. Len toho bolo dvojnásobne viac,“ usmeje sa.
Letavy však nie sú projekt jedného človeka. Sú to roky budované spoločenstvo. Dnes už systém, ktorý vie fungovať aj v krízovom režime. A robí to dobre. Nálada v tábore je výborná, ľudia sa tešia z programu aj z jedla, aj napriek dažďu v prvých dňoch šlo všetko hladko. „Trochu sme upravili logistiku – najprv stany, potom materiál – a fungovalo to. Sme zvyknutí pracovať s tým, čo príde.“
No a čo prišlo tentokrát? Sedemnásť dielní. Možno osemnásť, ak počítame kresbu a maľbu zvlášť. Rekord. Okrem klasických výtvarných, divadelných, tanečných, fotografických či hudobných dielní pribudla aj filmová a samostatne sa točí film, ktorý dokumentuje celý 40. ročník.
„Letavy sú plné,“ hovorí Spery. „Záujem bol obrovský, a verejnosť má stále prístup. Ľudia môžu prísť na nočnú vernisáž v piatok večer, alebo na sobotné vystúpenia dielní – začíname od 16:00 a potiahne sa to až do noci. Letavy nikdy neboli uzavreté – práve naopak.“
Keď hovorí o Letavách, jeho hlas sa zjemní. Zakladateľ, otec Letáv, Marian „Maňo“ Lacko. Tento rok to vyzeralo, že sa nezúčastní. No napokon predsa len prišiel. O tri dni neskôr, s bolesťami, s liekmi, ale prišiel.
„Nie, neberieme to ako komplikáciu. Máme vycvičený štáb, ľudí, ktorí Letavy žijú roky. Aj keď som tu nebol, išlo to ďalej," povedal Maňo.
A funguje. Tento ročník je podľa Maňa väčší, bohatší a rekordný. „Sedemnásť a v podstate, keď kresba a maľba je spolu, tak ako keby osemnáct dielni. A účastníkov opäť okolo tristo.“
Nejde však len o dielne. Každý večer sa na Letavách deje niečo iné – literárne večery, divadlá, koncerty. „Dnes máme napríklad Kaliho Bagalu a jeho literárny cirkus, potom koncert. Každý večer je iný – program si môžete pozrieť na stránke letavy.sk.“
A čo piatok a sobota? „Nočná vernisáž v piatok o ôsmej. Výstava všetkých výtvarných a fotografických dielní. A v sobotu, od štvrtej popoludní, až do polnoci vystúpenia hudobníkov, divadelníkov, tanečníkov. Jeden za druhým. Každý návštevník to môže zažiť.“
Maňo však upozorňuje: „Nezabudnite si teplú bundu. Cez deň máme krásnych 25, ale večer to padne aj na 8 stupňov. Sme predsa v horách.“
Letavy sú viac než sústredenie. Sú stretnutím. Tvárou v tvár. Človeka s človekom. Človeka s umením. Umenia s prírodou. A často – človeka samého so sebou.
Tu sa nerozlišuje, kto je z akej profesie. Tu sa nepýta na výkony. Tu ide o proces, nie o cieľ. O vzájomnosť. O to, že niekto prvýkrát vezme do ruky štetec. Alebo že sa konečne odváži napísať báseň. Alebo že zistí, že vie tancovať. A že to nie je smiešne.
Letavy potláčajú agresiu, nadradenosť, tlak na výkon. Ukazujú, že umenie je aj terapia. Komunikácia. Dotyk. Smiech. Ticho. A občas aj slza.
Redakcia Rimava.sk praje zakladateľovi a organizátorom ešte veľa krásnych ročníkov.
Zdroj titulnej fotografie: FB/Letavy
NENECHAJTE SI UJSŤ
