Publicistika | Rimava.sk - správy - Rimavská Sobota a okolie

VIDEO:Na Gemeri nakrúcajú film z politického prostredia s názvom MOC, zahrajú si v ňom aj mnohí komparzisti z okresu R. Sobota

23. januára 2020 Komentujte

Na Gemeri v týchto dňoch nakrúcajú film z politického prostredia pod názvom Moc. Ide o drámu a Slovensko-Česko-Maďarský film režíruje Mátyás Prikler. Nakrúca sa v Maďarsku ale scény točia aj na Slovensku, v lokalite obce Prihradzany v okrese Revúca. Jednou z najväčších bola scéna na cintoríne v obci Meliata, kde bol natáčaný pohreb iba 18-ročného chlapca, ktorého niekto omylom zastrelí počas neformálnej poľovačky. Poľovačku majú natáčať počas najbližšieho víkendu v Licinciach. Natáčalo sa aj v Gemerskej Hôrke. Zhruba 100 minútový film má odhadované náklady vo výške viac ako 1,5 milión eur.

Vo filme bolo mnoho komparzistov z okolia Rimavskej Soboty, zo Základnej umeleckej školy, z Hnúšte, Tisovca či Čerenčian. Nechýbali medzi nimi divadelníci DS Daxnera. Podľa slov jedného z divadelníkov, Dušana Kojnoka, ich bolo z Tisovca viac ako desať, prišli však aj divadelníci z Hnúšte. „Dokopy vyše sto ľudí bolo na pohrebe. Točilo sa nad vykopaným hrobom, ako aj príchody a sprievod na cintorín,“ priblížil pre Rimava.sk k nakrúcaniu Kojnok. Ako dodal, tisovskí divadelníci v minulosti točili vo filme o Vladimírovi Clementisovi – Smrť ministra a s Michalom Stejskalom boli v Súdnej sieni a Rodinných prípadoch. Na filmovom pľaci s klapkou v ruke mohli vidieť aj Petra Dobiáša, nášho rodáka, ktorý sa podieľa na výrobe filmu Moc a je súčasťou produkcie filmu. O scénach, kde potrebovali komparzistov Rimava.sk informovala Bielka Belošovičová.

Článok pokračuje pod reklamou

„Hľadáme komparzistov, aktuálne na scénu s poľovníkmi, ktorí majú zbrojný preukaz. Scéna bude pravdepodobne 14. februára,“ priblížila Belošovičová s tým, že záujemcovia o honorovanú scénu ich môžu kontaktovať mailom na film.komparz@gmail.com Točiť sa má pri obci Licince.

Viac o filme sa dozviete od 2:25 minúty v reportáži známeho regionálneho štábu Evy Szekeresovej a Ladislava Lichtmanneggera, ktorí boli súčasťou komparzu.

Scénu reportéri boli točiť uplynulý víkend ako komparzisti súčasní či bývalí reportéri aj z Rimavskej Soboty. Podľa dostupných informácií o filme totiž v čase vraždy jeden z politikov, minister Berger, v tom období ašpiruje na vysoký post komisára pre vodu v Únii. Na prípad je nasadený zamestnanec tajných služieb Steiner, ktorý má kauzu ututlať. Čím viac sa ponára do detailov prípadu, tým viac musí čeliť komplikovaným dilemám, ktoré prináša moc jej nositeľom.

Medzi hercami sa objaví Lucia Kašová, mladá dokumentaristka, známa ako režisérka dokumentu o Robertovi Ficovi. Vo filme hrá aj Attila Mokos, slovenský divadelný a filmový herec maďarskej národnosti. Medzi zrejme najskúsenejšie postavy patrí umelecky uznávaný Jan Kačer z Čiech, ktorý svojimi mnohopočetnými aktivitami obohacuje české divadlo a film už vyše 50 rokov. Ďalšou postavou je scénarista, herec, filmový a divadelní režisér Szabolcs Hajdu. Zaujímavosťou filmu je, že kameramanom je Gergely Pálos ~~zo Švédska~~ * žije vo Švédsku a scény točia v neutrálnych farbách, čiernej, šedej alebo bielej.

Na filme z produkčnej spoločnosti MPhilms (SK) sa má podľa našich informácií pracovať ešte minimálne rok. Koprodukčnými spoločnosťami sú Proton Cinema (HU), Negativ (CZ), Rozhlas a televízia Slovenska. Medzi inými natáčanie podporil Audiovizuálny fond, Kultminor – fond na podporu kultúry národnostných menšín, Magyar Nemzeti Filmalap, Eurimages, Státní fond na podporu kinematografie, Creative Europe – MEDIA.

Zdroj: Rimava.sk, MPhilms, FOTO/VIDEO: MaSkmedia

* Aktualizácia 23. januára – kameraman nepochádza zo Švédska, iba tam žije.

DOKUMENT: Pocity mladej aktivistky Nežnej revolúcie po rokoch najlepšie zachytil šikovný študent a kameraman z jej rodného mesta

31. decembra 2019 Komentujte

Za dokumentárny portrét s názvom Nežná 30: Očami Henriety Hrinkovej získal rimavskosobotský kameraman Matej Kováč ocenenie štátnej tajomníčky Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Prevzal si ho v polovici novembra z rúk Oľgy Nachtmannovej v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.

Vyhlasovateľom súťaže bol Klub 89, ktorý pri príležitosti výročia oslovil mladých, aby deti svojím pohľadom ukázali čo im prináša november. Tvorbu mladých umelcov z celého Slovenska tak posudzovala odborná porota zložená z jej členov, osobností či spisovateľa Ľubomíra Feldeka. Z okresu boli na popredných miestach ešte ocenené študentky tisovského gymnázia, ktoré získali pobyt v Bruseli. Ako ale vznikal dokument Nežná 30 o Henriete Hrinkovej, čo mladého kameramana motivovalo zapojiť sa do súťaže priblížil pre Rimava.sk. Matej Kováč, známy aj ako tvorca filmov z cyklu Sobota dnes, včera a zajtra, ktoré mohla verejnosť vidieť v R. Sobote už v troch častiach počas viac ako 25 premietaní, ako aj počas osláv Nežnej revolúcie pred bývalou Tabačkou.

Henrieta účinkuje aj v tomto dokumente, avšak dokument Sobota dnes, včera a zajtra 3 sa zameriava na okolnosti novembrových udalostí iba v Rimavskej Sobote.

Henrieta Hrinková bola jednou z ústredných študentských osobností počas takzvanej Nežnej revolúcie v roku 1989.

„Tento rok si pripomíname 30-te výročie Nežnej revolúcie, čiže bolo pre mňa prirodzené pretaviť túto tému aj do filmovej podoby. V dokumentárnom portréte s názvom Nežná 30: Očami Henriety Hrinkovej, som sa snažil zachytiť atmosféru 16. novembra prostredníctvom očami Henriety Hrinkovej. Práve ona sa do našich dejín zapísala ako osobnosť, ktorá sa stala prvou tribúnkou študentských protestov v Bratislave,“ priblížil Kováč. Henrieta pochádza z Rimavskej Soboty, v tom čase bola študentkou štvrtého ročníka žurnalistiky. Na proteste 16. novembra 1989 ako prvá verejne prezentovala požiadavky na zmeny, ktorých sa vtedy mladí ľudia dožadovali. Mladému autorovi Matejovi pogratulovala Henrieta Hrinková aj priamo v primaciálnom paláci.

Počas galavečera v polovici novembra vystúpilo pred publikom množstvo rečníkov, no nechýbal ani sprievodný program. „Samozrejme, na jednej strane to boli úžasné a napínavé chvíle. No keď odznelo moje meno, tak mi prešiel doslova mráz po chrbte. Zrkadlová sála Primaciálneho paláca bola naplnená tými najvýznamnejšími osobnosťami Nežnej revolúcie. Nachádzali sa tam rôzne významné osobnosti z politiky a verejného života. Preto bolo zrazu postaviť sa a vysloviť pár slov pred takým významným publikom pre mňa neopísateľné. Nakoniec som vo svojom prejave spomenul, prečo a hlavne aké je dôležité, zameriavať sa v tvorbe na takéto témy. Čiastkové výskumy na našich školách naznačujú, že znalosti žiakov a študentov ZŠ a SŠ o našej nedávnej histórii sú slabé a záujem o našu históriu je nízky. Toto znižuje schopnosti žiakov a študentov orientovať sa v súčasnej situácii a vytvára sa tak priestor na ich manipuláciu skreslenými informáciami prostredníctvom internetu a sociálnych sietí. Nehovoriac o tom, že žijem v regióne, kde je vlna extrémizmu a šíriacej sa intolerancie často podsúvaná jazykom konšpiračných teórii,“ tvrdí študent VŠMU.

Pozrite si dokument Mateja Kováča, po prvýkrát zverejnený na internete prostredníctvom Rimava.sk

Mladý tvorca na túto tému musel dozrieť. Od samotných začiatkov pracuje na témach založených na princípoch a hodnotách demokracie

„Každý rok sa snažím medzi svoje portfólio zaradiť aj tvorbu reflektujúcu témy, ktoré v spoločnosti aktuálne rezonujú a vnímam potrebu o nich hovoriť. Prostredníctvom konkrétnych osudov ľudí, som sa od svojich začiatkov snažil zachytiť výnimočné príbehy obyčajných ľudí, vsadené najčastejšie do nášho regiónu Gemer-Malohont. Myslím, že to tematické zameranie vyplynulo z mojej tvorby prirodzene vekom. Aj keď je samozrejme pravda, že samotné prihliadanie na svet okom tvorcu vo mne dozrieva vekom, alebo sa niekedy aj občas mení, je to rôzne. Podstatný je fakt, že už od samotných začiatkov to boli témy, ktoré boli založené vždy na princípoch a hodnotách demokracie. Snažil som sa vo svojom okolí vyhľadávať príbehy a motívy osobností, ktoré sa svojim osudom výrazne pričinili o budovanie týchto hodnôt, no napriek tomu nie sú v našom spoločenskom živote až tak povšimnutí.

Každé jedno z tých ocenení predstavuje len akúsi čerešničku na torte

Zaujímavé je určite sledovať genézu tých ocenení, pretože každým rokom naberajú väčšiu formálnosť a vážnosť. „Ja sám som ich v začiatkoch nebral až tak vážne, no samozrejme, ako mladého tvorcu ma výrazným spôsobom motivovali a posúvali vpred. Sú ich už síce desiatky, no dôležitejšie je spomenúť že každé jedno z tých ocenení predstavuje len akúsi čerešničku na torte, ktorá síce nesie moje meno, no vidieť za nimi podporu desiatok ľudí, ktorí stoja sa mnou, prikladajú ruku k dielu, a bez ktorých by mi tie ocenenia nikdy neboli udelené. Preto si vždy nesmierne vážim tých, ktorí stoja pri mne, no keby som ich mal všetkých menovať, tak by to bol poriadne dlhý článok. Jednoznačne by som ale rád spomenul moju rodinu,“ podotkol.

Klub 89 je novozaložená organizácia združujúca významné osobnosti Novembra 1989. Jej členmi sú aj ľudia, ktorým sú blízke myšlienky Novembra 89 a ktorých cieľom je, na základe objektívnych udalostí a historických faktov prezentovať hodnoty a ideály Nežnej revolúcie. Aktivity sú orientované predovšetkým na mladú generáciu, ktorej chcú členovia klubu na základe autentických výpovedí účastníkov udalostí sprostredkovávať svedectvá o novodobej histórii nielen v Českej a Slovenskej republike, ale aj v ostatných krajinách strednej a východnej Európy. Vzhľadom k rozsahu danej problematiky má Klub 89 ambíciu stať sa v budúcnosti medzinárodným združením s členskou základňou a aktivitami presahujúcimi hranice Slovenska.

O novembrových udalostiach spred 30-tich rokov vzniklo tento rok viacero filmov. Ďalší z nich, z dielne tunajšieho najstaršieho televízneho štábu, predstavuje Rimavskú Sobotu ako Nežné mestečko. Podľa ich tvorcov nejde však len o pripomenutie samotnej revolúcie, ale práve o tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli.

Zdroj: Rimava.sk, Klub 89, Matej Kováč

FOTO-VIDEO: Vianočná pieseň lekára Tibora Durdjaka dojala ľudí v kostole. Vyrozprával nám, ako vznikla

24. decembra 2019 Komentujte

Polnočný dážď – keď čakali sme sneh
umyl v nás zášť – a zažehnal hriech.
Len Tichá noc v srdci i v dušiach ľudí
prekrásne Tajomstvo cítenia v hrudi.

Týmito slovami a veršami začína pieseň Polnočný plač od Tibora Durdjaka, lekára, špecialistu z Rimavskej Soboty, ktorý vo voľnom čase píše básne. V uplynulých dňoch odznela na Vianočnom koncerte ZUŠkárov v divadelnej sále Domu kultúry a neskôr aj v rímskokatolíckom kostole, kde mala osobitnú atmosféru. Mnohí ľudia z preplneného kostola odchádzali dojatí len pár dní pred Štedrým dňom, kedy v kostoloch, domácnostiach, televízii či rozhlase dominuje už tradične známa Tichá noc.

Pod jej zhudobnenie sa podpísal mladý Jozef Gödri, hlavný organista rimavskosobotskej Rímsko-katolíckej farnosti, punc výnimočnosti dodala svojím spevom Gabriela Gazdová, učiteľka tanca na ZUŠ R. Sobota a herečka divadla Actores v Rožňave, ktorá spieva v muzikáloch. Ako pre Rimava.sk uviedol autor textu a hudby Tibor Durdjak, všetkým za pomoc pri tomto projekte ďakuje a na našu iniciatívu sa podelil s tým, ako pieseň vznikla.

Keď presne pred dvomi rokmi, na Štedrý večer, začal písať túto skladbu, nevedel ešte či to bude báseň alebo pieseň. Jej námet vznikol však úplnou náhodou, keď si po večeri s rodinou a rozbaľovaní darčekov šiel ešte pozde večer sadnúť do zimnej záhrady. Podľa jeho slov sa však strhol lejak a po stenách začali stekať kvapky vody.. „To ma tak evokovalo k tomu, že geoklimatické zmeny na planéte spravia toto netvorstvo. V podstate namiesto toho, keď sme si ešte pred 50-timi rokmi postavili na našom pozemku normálne iglu, ako detváky, tak teraz máme dážď a plus desať,“ priblížil Durdjak myšlienku k napísaniu tejto piesne lyricko-básnického charakteru.

Tibor Durdjak o vzniku jeho piesne Polnočný plač

*MUDr. Tibor Durdjak, autor približne 80-tich básní*

„Napísal som dve slohy a refrén a potom som nato zabudol. Asi po trištvrte roku som kdesi našiel tie škrabance,“ poznamenal autor, ktorý si podľa jeho slov povedal, že toto by bola škoda nedokončiť. So zhudobnením mu pomohol Jozef Gödri, s ktorým si skladbu po prvýkrát zahrali na dvoch gitarách. „Vžil sa do tej myšlienky a skomponoval to tak nádherne, že neviem, či by to niekto lepšie vedel spraviť a ja som mu zato nesmierne vďačný aj všetkým zúčastneným, ktorí dotiahli tento môj projekt až do tohoto zdarného konca,“ povedal ďalej v rozhovore. Ako po tomto sľubnom začiatku pevne verí, po jej preložení Johom Minahanom (preložil vyše 180 básní Milana Rúfusa do angličtiny pod názvom – Niesť bremeno a spievať, pozn red.) sa dostane aj ďalej do sveta a možno zaujme aspoň malým zlomkom ľudí, podobne ako v tomto čase stále aktuálna skladba Tichá noc.

Daniel Hevier: Vždy ma poteší, keď ľudia robia aj veci, na ktoré „nemajú papiere“

Lekár Tibor Durdjak, autor približne 80-tich básní, ktorých časť vydal knižne v roku 2012 je širokej verejnosti známy predovšetkým básňami z obdobia Nežnej revolúcie (s tvorbou od tejto doby neskončil, naopak, pri výročiach už tradične prispieva počas spomienkových stretnutí v uplynulých rokov, pozn. red.) „A keďže som mal príležitosť počuť tieto verše aj naživo a nahlas z úst samotného autora, môžem potvrdiť, že doktor Tibor Durdjak má aj svojrázny talent prednesu vlastných slov, čo nieje vždy pri pri básnikoch samozrejmosťou,“ povedal o tomto lekárovi, špecialistovi Daniel Hevier básnik, dramatik, prozaik, autor textov populárnej hudby, priekopník tvorivého písania u nás. Podľa jeho slov obohacuje svojím písaním poézie nielen svoj život, ale aj životy ľudí, ktorí sú okolo neho. O Durdjakovi, ktorý mal česť poznať básnika a literárneho historika Milana Rúfusa, ďalej Hevier podotkol, že vždy ho poteší, keď ľudia robia aj veci, na ktoré „nemajú papiere“.

Atmosféru z koncertu si môžete pozrieť aj z live prenosu, ktorý nájdete na fb profile Rimava.sk. V priebehu pár dní si ho s príhovorom dekana Rastislava Poláka pozrelo viac ako štyri tisíc užívateľov.

Verejný vianočný koncert žiakov ZUŠ Rimavská Sobota – Polnočný plač (text a hudba Tibor Durdjak)
Uverejnil používateľ Rimava.sk Streda 18. decembra 2019

Podujatia ZUŠ-ky naplnili koncom roka Dom kultúry aj kostol

„Pre mňa to bol koncert na profesionálnej úrovni,“ zhodnotil koncert hudobného odboru v kostole Marian Lacko, riaditeľ ZUŠ Rimavská Sobota. Mal spolu 20 vstupov, v ktorých odzneli skladby na organe, gitarách, husliach či akordeóne. Na margo príprav piesne Polnočný plač podotkol, že to bolo aj z jeho pohľadu veľmi náročné a Jozef Gödri to zvládol, navyše to momentálne podľa jeho slov u nich nevie nikto. „Robil na tom veľmi dlho. Bolo to treba rozpísať na každý jeden nástroj a spevy. Takéto veci sa orbia pre veľké orchestre,“ zdôraznil.

Súčasťou akcií ZUŠ bolo aj tanečné divadlo Dievčatko so zápalkami. V Dom kultúry ho odtancovalo 130 detí a tiež bolo robené k Vianociam. „Obidve sú zo ZUŠky, obidve majú vysoký kredit a boli perfektne pripravené ale boli to dve rozdielne akcie ZUŠky,“ skonštatoval Lacko, podľa ktorého po minulé roky robili jeden koncert, teraz bolo akcií viac. Ich súčasťou bola aj premiéra rozprávky Uja klobásu, ktorú pripravila Alterna ešte na Mikuláša.

Zdroj: Rimava.sk, VIDEO: TV Rimava

Daniela Rapavá: Magické príbehy z astroparku

14. decembra 2019 Komentujte

Kde bolo, tam bolo, tak začína väčšina rozprávok. No tieto nebudú o princeznách, ale o zázrakoch okolo nás, ktoré sa naozaj stali. Sú pre veľkých, malých i tých obojakých a preto musia začať celkom inak.

Začína rozprávanie o svojich príbehoch z fotenia astronomička Daniela Rapavá, ktorá je vyštudovaná jadrová fyzička. Záujem o jej fotky prejavujú po celom svete, najnovšie dostala za fotografiu z Ľuboreče čestné uznanie Royal Society Publishing Photography Competition 2019. Kráľovská fotografická spoločnosť z Londýna jej udelila, cenu Honorable mention za Water gallery. Ide o obrazy z prírodne znečistenej Ľuboreče na vode v kategórii eko a enviro. „Príbehy sú pri tvojich fotkách súčasťou celého dojmu a ja som potešená a veľmi ti prajem úspech keďže nám ukazuješ čo, či vlastne ako nevidime obrázky v čase,“ konštatuje jeden z jej priateľov v pribúdajúcich gratuláciách.

Okrem svojho hobby má fotografka aj niekoľko príbehov, ktoré zatiaľ zverejnila v knihe, ktorá vyšla iba v skromnom súkromnom náklade, no bola by škoda aspoň z časti o nich nedať vedieť aj širšej verejnosti (článok vznikol na podnet redakcie, pozn red). S jej súhlasom tak prinášame v druhý adventný víkend kátky náhľad do jej magických príbehov, ktoré vznikli počas fotenia. Ako pre Rimava.sk uviedla jej autorka, Astropark je jej srdcovkou, viac aj o ňom sa dočítate z nasledovného výberu knižky Daniely Rapavej.

Daniela Rapavá v súčasnosti vystavuje svoje fotografie na výstave v Turistickom informačnom centre na Radnici v Rimavskej Sobote.

Bol teda jeden astropark, objímal maličkú hvezdáreň na kopci, boli tam bližšie k nebu a diali sa v nich zvláštne veci. Nebolo tam planetárium, v noci nad ním plávali len skutočné hviezdy. Mohli ste tam zažiť dotyk s nekonečnom i randenie planét s Mesiacom. No a cez deň park dýchal vôňu stromov i kvetov a počúval spev vtákov. Motýle i vážky tancovali vo vzduchu svoje svadobné tance a v malinkom jazierku si v slnečnej fontánke spievala voda. Všetkému sa prizerali mravce i pavúčiky, čakajúce na svoj čas. Boli tam však aj iné neobyčajné vecí, ktoré ľuďom približovali nebo, aby sa ho mysľou mohli dotknúť.
No niekde medzi tým všetkým, bolo aj niečo navyše, drobnosti, ktoré neboli na prvý pohľad vidieť.
Zdanlivo boli celkom malé, no časom sa ukázali ako naozaj veľké. Menili totiž svet a ľudí, ktorých srdca sa dotkli. Ožili v ňom neuveriteľné príbehy, ktoré vymyslela sama príroda. Boli dobre ukryté, ale mne sa podarilo niektoré z nich objaviť a napísať rozprávky, ktoré sa naozaj stali.

Bublinky z astroparku sa rozleteli do celého sveta a prinášali radosť státisícom ľudí. Zažila som v ňom srdce, ktoré namaľovala snehová vločka na bublinku, cencúlika, ktorému sa prisnil vianočný príbeh o láske k bublinke a malom cencúlikovi. Videla som jantárové príbehy z čias dávnych i súčasných, ale i magické priateľstvo so zamrznutou bublinkou i podivuhodné stretnutie Meluzíny s časom.
A Mrázik tam kúzlil pre Stelku Pastelku krajší farebnejší svet keď zmenil bezfarebný ľad na farebný. Voda tam učila vo svojich maľbách, na akom krásnom mieste vo vesmíre žijeme tu na Zemi, ale i to, aké je úžasné objatie mamy.
A tak, ako dokázal farebný vesmír toho najmenšieho pavúčika potešiť srdcia ľudí, tak môže svet každého z nás pomôcť zlepšiť ten okolo nás, aby bol aspoň o trošku krajší. A možno je to celé len jeden príbeh o tom, čo všetko pre nás nachystala príroda, aby potešila srdcia a rozpovedala nám, ako sa zjavuje krása, ako môže zlepšiť svet, kam sa skrývajú farby a kde všade možno stretnúť priateľstvo i lásku i to, kde prespáva čas, ktorý všetkému vládne.

A verte, i neverte, ale príroda stále vymýšľa nové neuveriteľné kapitoly tohto príbehu i nové dejstvá malých i veľkých drám a nielen v našom astroparku ale všade okolo vás. A keď bude vaša myseľ prebudená a srdce pripravené, vaše oči ich uvidia tiež. Aby ste mi uverili tie moje, niečo z nich som pre vás odfotila. V každom príbehu je len niekoľko fotografií, mám ich však omnoho viac a zaplnili by celú ďalšiu hrubú knihu, ale fotografie sú len cestami k rozprávke. Mnohé príbehy sú zimné, no k nám na juh často chodí zima len spávať, vytiahne bielu perinu na noc, aby sa jej i nám lepšie snívalo a ráno ju opäť rýchlo uprace do oblakov i do zeme. Ale možno je to tak lepšie, nestihne zovšednieť, ostane
istá a biela, je vzácna a lepšie sa nám s ňou sníva. A tak môžeme začať spolu hoci aj hneď a s otvorenými očami a z tohto sna sa ani nebudeme musieť celkom budiť.

Zdroj: Rimava.sk, Daniela Rapavá

Svetoznámy dirigent Ján Valach z Belgicka podporí Hnúšťanský akord aj z druhého sveta

5. decembra 2019 Komentujte

*Profesor Ján Valach. FOTO: Hudobné centrum*

Svetoznámy dirigent, organista, pedagóg a skladateľ Ján Valach, ktorý sa narodil v Hnúšti a väčšinu života prežil v exile v belgických Antverpách bude podporovať mladých a nádejných hudobníkov z celého Slovenska aj naďalej. Veľký propagátor slovenskej hudby v zahraničí Profesor Valach sa dožil 94 rokov. Zomrel minulý mesiac, 20. novembra a pohreb, zádušná omša v kostole, bude 14. decembra v Antverpách. Informáciu pre Rimava.sk potvrdila predsedkyňa odbornej komisie súťaže Hnúšťanský akord Gabriela Füssyová. Ako ďalej priblížila, jeho poslednou žiadosťou pred smrťou bolo, aby ľudia nenosili kvety a vence na jeho pohreb, ale aby urobili zbierku, ktorá potom podporí medzinárodnú súťaž Hnušťanský akord, ktorej bol dlhé roky odborným garantom.

„Komunikovala som s pani, ktorá zariaďuje tieto veci. Hovorila, že Hnúšťa vôbec a aj táto súťaž to boli také jeho srdcovky. Mal radosť, že sa súťaž tak uchytila a má tradíciu. Týmto gestom plne vyjadril to, ako k tým deťom inklinuje,“ ozrejmila Gabriela Füssyová, učiteľka hudobnej náuky, ktorá o Profesorovi napísala knihu k jeho 80-tinám. Volala sa – A z tváre myseľ žiari…. Ako ďalej spomenula, táto informácia ich veľmi prekvapila, aj keď Profesor Valach podporoval túto súťaž viac ako 20 rokov.

„Poznala som sa sním od roku 1995, kedy prišiel na 70-te narodeniny k nám do Hnúšte. Po zmene režimu mu bolo umožnené pricestovať. V Belgicku žil od roku 1968, kedy tam musel ostať,“ začala spomínať Gabriela Füssyová, ktorá mala česť mu so žiačkou zahrať. „Nevedela som, aký je svetovo uznávaný, že je Hnúšťanec a žije v Belgicku. Neučili nás o ňom v škole, bol zakázaný,“ povedala učiteľka s tým, že keby možno vtedy vedeli pred kým hrajú, by mali veľký rešpekt (v roku 1971 mu v rodnej krajine štát odobral všetok majetok a vyhlásili ho za emigranta, pozn hnusta.sk). Odvtedy mala tú časť stretnúť sa sním asi desaťkrát, z toho v Hnúšti štyrikrát. „Boli sme sním v kontakte pri každom zavŕšení ročníka, aj keď v posledných rokoch len telefonicky. Aby deti mali pocit, že ho stretli. Veľmi im fandil, tešil sa tomu záujmu. Bol na ne vždy pripravený. Bol to úžasný človek s veľkou charizmou. Jeho sa nedalo nemať rád,“ zdôraznila.

Ako prvý dirigent na svete nahral kvadrofonickú nahrávku, a to Dvořákovu Novosvetskú symfóniu s orchestrom Philharmonica Hungarica.

„My si najviac ceníme, že síce bol koncertný organista, skladateľ a dirigent, ale mal vzťah aj k deťom. Na hudobnú náuku si tiež spomínal ako na nutné zlo, ale táto súťaž že je úžasný nápad takto hravou, zábavnou formou overovať vedomosti. Takto začala naša spolupráca a v súčasnosti už rozbiehame 22. ročník. Teší sa obľube,“ povedala Füssyová a dodala, že patril k prvým, ktorí začali robiť výchovné koncerty pre gymnáziá a stredoškolákov. Podľa jej slov v súčasnosti súťaž už navštevujú žiaci druhej generácie, terajších učiteľov, ktorých účasť na tejto súťaži nasmerovala v štúdiu.

Súťaž vrcholí celoslovenským a medzinárodným kolom na jar a zapojené sú do nej všetky základné umelecké školy na Slovensku. „K nám sa dostanú tí najlepší, býva ich okolo stovky,“ priblížila Füssyová s tým, že ide o rôzne hry, ktoré sa vždy viažu k hudbe. „Keď Valach hral a venoval sa cvičeniu prišiel na to, aké je dôležité napríklad v dejinách hudby ovládať históriu a životopis skladateľa, aby to potom človek vedel interpretovať dôveryhodne. To, čo umelci vytvárajú je odrazom skutočného sveta, ich očami,“ skonštatovala.

Ján Valach získal najvyššie štátne vyznamenanie za propagáciu hudby v zahraničí. Bol aj čestný občan mesta Hnúšťa kde sa narodil v roku 1925, ako syn lekára. Hudobnú školu navštevoval v detstve v Tisovci. Od roku 1944 študoval v Bratislave medicínu, a na konzervatóriu organ a dirigovanie.

Čisto hudbe sa neskôr venoval na Akadémii muzických umení v Prahe. Svoje životné dielo začal v Opere SND, ale neostal len tam. Slovensko reprezentoval aj vo svete – v Egypte ako Profesor konzervatória, v Nemecku ako dirigent a tiež v Belgicku, ktoré sa mu stalo domovom. Pôsobil ako dirigent Antverpskej Kráľovskej opery. Práve tu úspešne uviedol štyri slovenské opery, medzi inými Krútňavu s 18 reprízami.

Sám skomponoval vyše 120 skladieb a napísal veľké množstvo článkov propagujúcich slovenskú hudbu. Ako prvý dirigent na svete nahral kvadrofonickú nahrávku, a to Dvořákovu Novosvetskú symfóniu s orchestrom Philharmonica Hungarica.

FOTO/VIDEO – V Hnúšti súťažili nádejní hudobníci z celého Slovenska

Zdroj: Rimava.sk, FOTO: Hudobné centrum, archív Gabriela Füssyová

ROZHOVOR: Do R. Soboty prišla najobľúbenejšia súčasná slovenská autorka kníh pre deti

2. decembra 2019 Komentujte

Knižnicu Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote navštívili v novembri škriatkovia Gabriely Futovej, najobľúbenejšej súčasnej slovenskej autorky kníh pre deti. Počas výnimočnej besedy so spisovateľkou prišli deti nielen zo základných škôl z mesta, ale aj z okolitých obcí. Záujem o účasť na besede bola enormná, a už v letných mesiacoch boli všetky miesta na besede obsadené. Aj to svedčí o popularite spisovateľky, ktorá sa mala stať novinárkou a v súčasnosti pracuje ako knihovníčka v Knižnici pre deti a mládež Slniečko v Prešove. Pre veľký záujem čitateľov rozhovor so spisovateľkou pripravila Janka Pósová z detského oddelenia knižnice. „Venovaný je všetkým, ktorí sa na besedu, pre nedostatok miesta, nedostali.

Počas 19 rokov ste napísala 26 kníh a stále máte (našťastie) dosť nápadov na ďalšie. Prečo píšete pre deti?
Lebo deti na prvom stupni sú skvelé, pretože sú ešte deťmi, chcú sa s nami hrať, rozprávať, deliť o zážitky, a zároveň sú už dosť veľké na to, aby sme si s nimi dobre rozumeli. Počúvam ich celý svoj život. Či už doma alebo v knižnici, kde pracujem. Hoci sa deti rady smejú, v ponuke zase až tak veľa veselých detských kníh nie je. Mnohé sú milé, sentimentálne, úsmevné, ale vtipné treba pohľadať. Tak som sa snažila túto medzeru zaplátať aj tým, že som začala písať.

Vždy ma rozosmútia slová z úst mladých, ktorí pohŕdajú knihami. Majú neuveriteľné množstvo argumentov, prečo nemať na knihu čas. Pre mnohých strata času. Vytiahnu spomienky zo základnej školy, museli čítať totálne „hovädiny“, ktoré im samotné čítanie znechutilo Je to naozaj pravda? Sú knihy komplikované? Prečo práve zložitosť odrádza ľudí od čítania?
Deti by mali čítať predovšetkým samy kvôli sebe. Aby vedeli písať, aby vedeli rozprávať. Keď bola moja dcéra v druhom ročníku odmietla knihy, vyhlásila, že čítanie nenávidí. Pre mňa to bola riadna rana, ale nechala som ju tak. V treťom ročníku prišla na to, že sa nedokáže pripraviť do školy. Prečítanú látku sa musela učiť naspamäť, lebo obsah nedokázala povedať vlastnými slovami. Povedala som jej: Vidíš? To máš z toho, že nečítaš. Nepoznáš slová, nevieš sa vyjadriť. A teraz dostaneš päťku. Dcéra päťky nechcela, v tomto je dosť ctižiadostivá a poctivá. Potom som jej priniesla knihu Roalda Dahla Čarodejnice a stal sa zázrak. Moje dieťa začalo čítať. Dalo mi síce podmienku, že jej mám nosiť iba také knihy, ako boli Čarodejnice, ale číta.

Ktorá knižka je vaša najobľúbenejšia?
Určite je to kniha Štyri kosti pre Flipra. Vôbec nie je vymyslená, hlavnou postavou je môj prvý pes Fliper, vystupujú v nej moji najbližší, starkí na ktorých v živote nezabudnem. Veľmi sme sa ľúbili. A všetko sa to odohráva na mieste, ktoré je dodnes mojou srdcovkou, aj keď tam už nechodievam.

Ktorá knižka je najznámejšia?
Naša mama je bosorka – patrí medzi tie, ktoré sa v knižnici najviac požičiavajú. Hlavnými hrdinami sú deti – Dominik a Natálka, ktorí sa ako všetci súrodenci hádajú, robia nezbedu aj zakázané veci. Pri náhodnom požiari v byte zistia, že ich mama je čarodejnica, ktorá ovláda kúzla. Aj keď dokáže švihnutím prútika upratať, navariť, vymaľovať, aj tak chce od svojich detí, aby si upratovali, pomáhali pri domácich prácach a nespoliehali sa na čary. Ale čo je zakázané, to najviac láka. Deti sa všetkými silami snažia vymámiť od mamy otváracie kúzlo, aby sa dostali ku kúzelnej knihe, ktorá je ukrytá v trezore za starou skriňou. Ale pravé šťastie sa skrýva v láske a súdržnosti rodiny a nie v kúzlach. Lásku nájdeme v maličkostiach okolo nás.

Píšete pre chlapcov i pre dievčatá, dokonca ste sa spojili so spisovateľom Romanom Bratom a spoločne napísali knižku o dvojčatách tínedžeroch, ktorí si hľadajú svoje miesto či už v rodine alebo kolektíve.
Každý príbeh je podaný z hľadiska chlapca i dievčaťa, čím vznikajú dva rôzne opisy tej istej situácie, ktoré ukazujú na to, že mužský a ženský pohľad na tú istú udalosť sa môže diametrálne líšiť už v detstve. Písalo sa nám fajn a využívali sme moment prekvapenia, na ktoré musel spoluautor reagovať.

Hlavnými hrdinami vašich kníh sú fantazijné bytosti – čarodejnice, škriatkovia ale aj celkom obyčajné deti, ktoré nájdeme v ktoromkoľvek mieste na Slovensku. O čom píšte radšej?
Spisovateľka: Možno o tom neviete, ale každá domácnosť má nejakého škriatka. Sú skoro neviditeľní a niekedy pomáhajú a niekedy vystrájajú. Napr. ukrývajú ponožky, žiacke knižky a iné veci. Sú to zábavní spoločníci, a kým sa rozbehnú do našich domácností, musia sa v škriatkovskej škole naučiť, ako sa má taký škriatok v ľudskom byte správať. Jedno z najdôležitejších pravidiel je – nikdy sa neukázať dospelému človeku a nenechať sa zožrať mačkou. Škriatkovia sú obľúbené bytosti malých čitateľov a použila som ich vo svojich dvoch knižkách a jednom šlabikári.

Stáva sa, že sa naša rodina ocitne v ťažkostiach. Aj vy ste ochoreli. Počas liečenia ste sa stretli s deťmi i dospelými a rozhodli ste sa napísať knižku pre deti Prečo?
Deti sú veľmi vnímavé a reagujú na ťažkú chorobu v rodine, keď sa v rodine rozchádzajú rodičia, keď ocko, či mama stratia zamestnanie. Kniha O Bezvláske je príbeh o princeznej Elenke , ktorá sa narodila sa bez vláskov, čo by nebolo nič čudné, ale tie jej nenarástli, ani keď mala dva roky, ani keď mala štyri roky.

Myslíte, že ju to trápilo? Určite áno, to nebudeme skrývať. Ale postupne zistila…Nebudem prezrádzať, no určite sa vám knižka zapáči.
Rovnako bezvláskový sú aj mnohí chlapi v rokoch – aj skvelý ilustrátor Miro Regitko. Je to kniha, ktorá učí choré deti byť sebavedomými, dodáva im pocit, že sa nemusia hanbiť a báť, aj keď majú nejaký hendikep, alebo sú pripútané k vozíku.
No a zdravé deti zasa učí tolerancii, pochopeniu a tomu, že nezáleží na zovňajšku, či okolnostiach, dôležité je niečo celkom iné…

Ak by sa Gabika Futová narodila v niektorej z anglicky hovoriacich zemí, boli by jej knihy dostupné v desiatkach jazykov a zabávali by sa na nich milióny malých čitateľov po celom svete. Ak sa už nič z toho neudeje, chvalabohu za to, že ju máme tu. Máte nejaký nesplnený knižkový sen?
Mám. Keby si mohla moja knižka zahrať vo filmovej rozprávke alebo vo večerníčku. To by ma potešilo.
Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa nápadov na nové knižky a takých nadšených čitateľov akých ste zažili u nás v Rimavskej Sobote.

Knižnica Mateja Hrebendu spustila v roku 2019 literárny projekt pravidelných stretnutí so zaujímavými autorkami a autormi, ktorí sa venujú tvorbe pre deti, mládež i dospelých Kniha v srdci, srdce v knihe 2. Cieľom besied, prednášok či motivačných workshopov je podpora čítania, výchova k literárnemu a ilustračnému umeniu a formovanie pozitívneho vzťahu čitateľov k rodnému jazyku.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Zdroj: Janka Pósová. Knižnica Mateja Hrebendu Rimavská Sobota

PÍŠETE NÁM: Na rozvodnenej rieke pláva vizitka ľudí. Čo s toľkým odpadom?

15. novembra 2019 Komentujte

Čierne skládky, zahadzovanie odpadu v mestách alebo okolitých obciach popri toku rieky Rimava prinieslo prednedávnom svoju vizitku. „Ľudia majú možnosť vidieť dôsledok svojho nezodpovedného konania,“ napísal do redakcie jeden z čitateľov Rimava.sk, ktorý sa pozastavil nad odpadom plávajúcim na rieke. V krátkom úseku medzi starým železničným mostom a samotnou Rimavskou Sobotou plávali stovky plastových fliaš, nádob či obalov. Ako Michal z Rimavskej Soboty podotkol, vyzýva ľudí, aby sa k životnému prostrediu chovali zodpovednejšie a smeti len tak nezahadzovali do prírody.

Plasty na rieke si všimlo viacero ľudí, či už v osobnom kontakte počas prípravy článku alebo len vyjadreniami na sociálnych sieťach. Podľa našich informácií to pohoršilo obyvateľov na desiatkach kilometrov dlhej rieke Rimava od Hnúšte, cez Rimavskú Sobotu, Jesenské až po Rimavskú Seč či Vlkyňu.

„Je to prirodzený jav, keď po dlhej dobe stúpne hladina. Voda vtedy robí veľké upratovanie. Keď ale opadne, popri rieke vidno obvešané stromy igelitkami vo výške ako bola hladina. Je to otrasné, na zaplakanie,“ povedal Ivan z Rimavskej Soboty, ktorý ako tvrdí, do prírody ani nepamätá kedy niečo vyhodil. „Snáď naposledy ako mladý chlapec,“ podotkol. Podľa ďalšej obyvateľky mesta sú smeti problém, no ešte väčší sú ľudia, ktorí ich nezodpovedne zahadzujú. Ako podotkla, v meste by mohlo byť viac smetných nádob pri autobusových zastávkach či mestskej záhrade. „Na niektorých miestach chýbajú a inde sú preplnené,“ podotkla. Podľa Mariana je celkovo Rimavská Sobota špinavšia ako pred tromi rokmi.

Plasty, ktoré sa v prírode rozkladajú aj stovky rokov, vo veľkej miere priplavilo aj od severu okresu Rimavská Sobota, na rieke pribúdali však snáď každým kilometrom. „Dosť je to smutné, že sa ho toľko nazbieralo na pár kilometroch od Tisovca či Klenovca. Bolo to dosť veľké množstvo,“ povedal pre Rimava.sk poslanec Mestského zastupiteľstva v Hnúšti Marian Petrok. Ako dodal, je sklamaný z toho, akí sme ľudia nezodpovední v tomto smere, či už ide o čierne skládky alebo hádzanie odpadu k riekam.

„Tu vidno ako si chránime životné prostredie. My sme tu len začiatok a kde to všetko skončí. Podľa všetkého sme na Slovensku na nízkej úrovni separovania,“ zdôraznil Petrok a dodal, že fotku na internete zverejnil aj preto, aby ľudia videli, akí sú. Podľa jeho slov nevie ako tomu zabrániť, minimálne zvýšením povedomia ľudí, nornými stenami v prípade problému alebo aj zvýšenými pokutami či záujmom a dohľadom medzi ľuďmi.

K problému plastov v prírode sme oslovili šéfa odboru životného prostredia na Okresnom úrade Rimavská Sobota Vladmíra Šándora. Zastihli sme ho na kontrole čiernych skládok v obci Husiná a Uzovská Panica. Problémy so skládkami však podľa neho majú obce po celom okrese. „Minimálne dvakrát do týždňa dostávame podnety od občanov alebo ľudí, ktorým záleží na čistej prírode. Je problém chytiť páchateľov pri čine. Aj keď viaceré skládky odstránia, ľudia tam smeti aj tak nosia. Sú nepoučiteľní,“ opísal situáciu v okrese Šándor. Podľa jeho slov pri zvýšenej hladine v priebehu stredy prešlo naozaj obrovské množstvo smetí, ktoré sa pozbierali asi z celého územia. Ako podotkol, problémom vidí aj obsah, ktorý bol v tých nádobách a bandaskách, či len voda, alebo aj iné chemikálie, motorový olej.

„Životné prostredie je tým znečistené, vo vodách majú s tým problém živočíchy,“ hovorí Šándor a dodáva, že zlyháva výchova, no problém vidí možno aj v troch posledných generáciách. „Darmo deti učia v škole, keď príde domov a vidí čo sa u nich deje, respektíve nedeje. Je to aj chyba rodičov, ktorí neboli naučení. Najhorší pritom sú tí, ktorí odpad aj pozbierajú, ale vyhodia ho potom v lese. K tomu niesú ani slová,“ uzavrel.

Ako dlho trvá, kým sa rôzne materiály rozložia v prírode? Informácie zo zelenahliadka.sk

„Na Slovensku sa vyprodukuje takmer dva milióny ton komunálnych odpadov a až vyše dve tretiny z tohto množstva skončia na skládkach odpadov. Slovensko má pritom povinnosť do roku 2020 triediť a recyklovať 50 percent všetkých komunálnych odpadov,“ píše sa v tlačovej správe ministerstva životného prostredia.

Zdroj: Rimava.sk

VIDEO-NOVEMBER 89: V Rimavskej Sobote natočili film o „Nežnom mestečku”

5. novembra 2019 Komentujte

Od nežnej revolúcie v roku 1989 tento mesiac uplynie už 30 rokov. Pri tejto príležitosti si v Rimavskej Sobote na ňu spomenú výnimočne, filmovým dokumentom z dielne tunajšieho najstaršieho televízneho štábu. Podľa ich tvorcov nepôjde však len o pripomenutie samotnej revolúcie, ale práve o tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli.

„Nemali sme snahu priblížiť zmenu režimu. Už veľa takýchto filmov existuje. Takže film je o emóciách, o tom, ako si to predstavovali tí, ktorí v tom boli zainteresovaní. Čo všetko nastalo, ako sa zmenili veci, demokracia,“ priblížila pre Rimava.sk dlhoročná redaktorka Eva Szekeres. Ako dodala, dôraz kládli na to, aby bol vyvážený, aj keď sú v dokumente kontrasty a aby v ňom havne nehodnotili, čo ostáva v konečnom dôsledku na divákovi. „Sú tam zaujímavé anekdoty aj fakty, či je to pozítívne aj negatívne. Tieto veci sa stále vyrovnávajú,“ zdôraznila autorka, ktorá ako tvrdí, na filme začala pracovať a zbierať materiály so svojím kameramanom Ladislavom Lichtmanneggerom už koncom roka 2017.

Nebola to však dennodenná práca. „Stretli sme sa s obrovskou ochotou zo strany ľudí, ktorí nám pomohli s podkladmi, informáciami, starými fotografiami. Bol to veľmi povzbudzujúci pocit počas výroby. Nadšenie nechýbalo ani u ľudí, ktorí nám otvorili budovu alebo sprístupnili miesta kde sme natáčali,“ doplnila.

V dokumentárnej eseji vystupujú obyčajní ale svojím spôsobom výnimoční ľudia. O tom, ako sa dalo dostať na zahraničné stáže, čo všetko museli urobiť a aké to bolo prvýkrát prekročiť hranice sa s divákmi podelí geológ Ľudovít Gaál. O ďalšom vývoji porozpráva Géza Hizsnyan, ktorého ľudia poznajú skôr ako lekára, no je aj divadelník. S osobným príbehom sa zdôverí Jutka Tóthová, ktorá v súčasnosti pracuje v zahraničí ale nie z dobrej vôle. „Nemala na výber, čo je dosť typický obraz súčasnej doby, dva týždne v zahraničí a dva týždne doma, aj takto fungujú mnohé rodiny aj s deťmi,“ opísala Eva Szekeres. O umení a tlakoch na kultúru niečo viac prezradí akademický maliar Štefan Baláž.

Kontrasty sú všade vo filme. Ako doplnil kameraman Ladislav Lichtmannegger hovoriť sa bude aj o tom, aké bolo v minulosti znečistené mesto a ovzdušie kvôli cukrovaru či pivovaru. „Z jednej strany bola práca zebezpečená, z druhej stále keď snežilo, sneh bol takmer čierny, keď sa dymilo z komíniov. Teraz je mesto svetlejšie a farebnejšie, ale zase prázdnejšie a nie je práce,“ dodáva. V dokumente využívajú skúsenosti približne 17-ročnej praxe v televízii a hlavne spravodajstve. „Máme bohatý archív za túto dobu, aj kvôli tomu sme do tohto projektu išli,“ vysvetlil dôvod, prečo sa do takéhoto výnimočného filmu pustili. Doteraz podľa jeho slov robili aj nízkonákladové filmy, za ktoré získali Výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá, ktorú udeľuje Slovenské národné múzeum. „Teraz využívame už dronové zábery, je to modernejšie, vo filme bude aj grafika a pohrali sme sa aj s hudbou,“ avizuje Lichtmannegger.

O podporu projektu požiadali ešte v roku 2018 prostredníctvom OZ Oxymoron, finančné zdroje čerpali z Fondu na podporu národnostných menšín.

Viac ako polhodinový dokument bude v maďarskom jazyku so slovenskými titulkami odvysielaný v kine Orbis v Rimavskej Sobote v nedeľu, 17. novembra o 15:00 hod. Vstup je bezplatný. „V kine to budú premietať len jeden deň bez opakovania, tak si nenechajte ujsť príležitosť pripomenúť si toto obdobie,“ podotkla Szekeres.

R. SOBOTA: Tvorcovia priblížili ako vznikal ich ocenený film o sovietskych lágroch

Zdroj: Rimava.sk

Daniela Rapavá: Neverili by ste, koľko vecí sa dá vidieť a objaviť v najbližšom okolí a zadarmo

1. novembra 2019 Komentujte

Jej bubliny obleteli svet, dostali niekoľko prestížnych ocenení a v súčasnosti majú už svoj vlastný život. „Ešte aj tento rok mi prišiel gratulačný mail, že moja bublinka so zamrznutou planétou vyhrala tretie miesto na Wikimedii v súťaži foto roka. Malo to teda zmysel aj po rokoch. Je to všetko ale morálne ocenenie,“ priblížila skromne ich autorka, talentovaná fotografka Daniela Rapavá z Rimavskej Soboty, ktorá však tvorí naďalej. Niektoré veci sú pritom len náhodné a zdanlivo obyčajné, ako zamrznutý rozpadajúci sa list v ľade, či padnuté pierko na konáriku. Mnohé z nich ale hovoria aj o kolobehu života.

„Stále sa dajú okolo seba vidieť veci, ktoré vám dávajú iný pohľad na svet. Človek to vidí, čo nosí v hlave. Väčšinou, sa vizualizujú jeho predstavy a nato je citlivý aby si to všimol,“ začína rozprávanie pre Rimava.sk fotografka, ktorej profil na sociálnej sieti sa páči stovkám ľudí a ťažko na ňom popritom nájsť smutné fotky aj keď metaforicky hovoria aj o pominuteľnosti.

Podľa aktuálnych informácií v deň zverejnenia tohto článku autorke fotografií oznámili, že Kráľovská fotografická spoločnosť z Londýna jej udelila, cenu Honorable mention za Water gallery. Ide o obrazy z prírodne znečistenej Ľuboreče na vode v kategórii eko a enviro.

Jedna z fotografií je obyčajný priechod pre chodcov, ktorý denne ľudia využívajú k bezpečnému prechádzaniu cez cestu. Daniela Rapavá si na ňom však všimla rozpadajúcu sa farebnú štruktúru s popadaným lístím. „Videla som tam portrét dvoch ľudí, ako jesenná láska. Boli tam dva profily, muž a žena, ako sa k sebe blížia. Všade vidíte to, načo ste nastavení,“ povedala v pútavom rozprávaní a dodala, že treba pozorne sledovať veci okolo seba, lebo je to odraz vnútornej reality a nieje to len o tom, že všetci stále vidia len to isté.

Pierko, ktoré si spomenulo na svoj dávny život o lietaní

Predtým ju potešil záujem ľudí o fotografiu obyčajného pierka, ktoré pristáva na konáriku. „Na prvý pohľad nič moc, ale keď sa dobre zadívate, to pierko malo tvar vtáčika, ktorý má rozprestreté krídla. Ako keby si to pierko spomenulo na svoj dávny život o lietaní. Ľudí pritom napadnú rôzne veci a uvedomia si, že raz bude vždy dolietané. Je to ako ukážka videnia príbehu,“ opísala Daniela, ktorá sa vyhýba napríklad foteniu starých ľudí, lebo dosť ťažkých chvíľ aj tak zažíva človek, a tak smutné veci chce ukázať trochu metaforicky a šetrnejsie. Kolobeh života pritom podľa jej slov vidieť aj v prírode, napríklad aj v takom astroparku vo Hvezdárni, ktorý bol pre ňu ako živá učebnica života. „Až nato, že tie prípady neboli až tak dramatické, ako osudy ľudí,“ povedala v období „Dušičiek,“ kedy ľudia často spomínajú na svojich blízkych a navštevujú cintoríny.

Keď klíčia semienka v šiške, je to niečo ako nedočkavý život

Napríklad obyčajná šiška, ktorú si v minulosti priniesla pri zakladní Astroparku. „Keď sme zbierali semienka v Mlyňanoch pre astropark, zabudla som šišku v sáčku a o dva dni nato, už v tej šiške klíčili stromčeky. Je to niečo ako nedočkavý život, lebo to semienko skutočne už vyklíči v tej šiške,“ spomenula Rapavá príbeh spred 20-tich rokov kedy neboli na sociálnych sieťach návody ako teraz, čo ľudí motivujú. „Ani som o tom nevedela a diali sa okolo mňa malé zázraky, ktoré si človek tiež bežne nevšimne,“ skonštatovala.

Medzi fotkami na inej starej šiške inokedy videla, ako klíčia huby. „Tiež nedočkavý život, ale už úplne iný, ten post život, že vlastne tá šiška skončila a tam vzniká nový život. Ten život je ako cyklus, ktorý vás stále fascinuje. On si nájde ten svoj priestor, podobne ako keď niečo rastie z maličkej pukliny čo videlo isto mnoho ľudí,“ poznamenala a dodala, že popri týchto živých veciach rada fotila fyzikálne netradičné javy, ktoré ľudia nepoznali. Napríklad ľad v polarizovanom svetle, ktorý je nádherne farebný a plný štruktúr. „Doslova ako by na tom vzniklo svetlo. Podobne sa farebne rozkladá svetlo aj na kryštáloch v zamrznutých bublinách. Na jednej z nich, s názvom Buď svetlo, ktorá bola ocenená k Medzinárodnému dńu svetla a bola na výstave v UNESCO v Paríži, to bolo až také biblické, preto ten názov. To ich asi zaujalo,“ dodáva Daniela, ktorá dlhé roky pracovala vo Hvezdárni v Rimavskej Sobote, a svoje počiatky fotografovania spája s vytvorením Astroparku spred desiatkami rokov.

Fotením si vytvárame emotívne konzervy

V rozhovore ďalej poznamenala, že jedným z 10 motivačných bodov v jednom návode – „Ako fungovať lepšie“ bolo spomenuté práve fotenie. „Prekvapilo ma to, že to objavili aj oni, lebo ja to poznám roky.. Je pritom jedno čo si odfotíte, vyrábate si tým emotívne konzervy, ku ktorým sa môžete vracať. Doslova otvoriť, keď je vám zle. Je to pravda, ktorá bola objavená mnohými, nielen mnou. Slúži to aj k rozvoju osobnosti či výtvarného cítenia,“ pripomenula.

Podľa jej slov by ľudia ani neverili, koľko vecí sa dá vidieť a objaviť vo svojom okolí, keď je človek pozorný. „Každý má svoj spôsob naplnenia. Ja sa momentálne teším z toho, že mám v Kodani na výstave Art in science tri fotografie,“ informuje autorka, ktorej výstavu s mnohými neobyčajnými vecami budú môcť Soboťania naposledy vidieť v TICke od 12. novembra. Ako naznačila, ide o Tajomstvo svetla a vody, uvidíte tam však aj tie nové fotky, čo sú práve na univerzite v Kodani. „A nepotrebujete k tomu ani fyzickú kondíciu,“ podotkla s úsmevom Daniela, ktorá sa napriek veľkým úspechom foteniu profesionálne nevenuje, fotografovanie má len ako hobby.

Veľký úspech zožala s podobnou fotografiou zamrznutej bubliny s názvom Levitácia, ktorá bola začiatkom augusta v roku 2017 na titulke britského denníka The Guardian ako propagácia výstavy Images for Science a následne na asi 50 zahraničných serveroch.
Tá tiež akoby metaforicky naznačovala, že vaša druhá polovica by mala tak trocha levitovať.

Ďakujeme za rozhovor

Zdroj: Rimava.sk, FOTO: Archív Daniela Rapavá

BOTTOVO: Staručký Jaseň prišli do obce odborne a ukážkovo ošetriť niekoľkí arboristi

14. októbra 2019 Komentujte

Ukážku práce profesionálnych arboristov pri ošetrovaní stromu s prevísajúcimi konármi mali možnosť vidieť viacerí obyvatelia z okresu Rimavská Sobota, ktorí prišli koncom septembra do neďalekej obce Bottovo. Neostalo len pri odbornej prednáške spojenej s opílením suchých konárov. Počas prác skúsení arboristi zhodnotili aj vážnejší defekt, kvôli ktorému sa do obce budú musieť vrátiť, aby strom zachránili pre ďalšie generácie. Strom rastie v miestnej základnej škole a v Ekopolise si ho všimli aj kvôli tomu, že bol prihlásený do ankety strom roka. Hoci nepostúpil medzi 12 finalistov, rozhodli sa ho odborne ošetriť aj tak.

Kvôli Jaseňu v školskej záhrade sa do obce vrátia ešte raz. Zistili, že má prasknutú korunu

V prípade Jaseňa išlo podľa odborníkov väčšinou o rez suchých konárov, ktoré prevísajú až po zem. Ako pre Rimava.sk priblížil certifikovaný arborista Marek Áč, strom okrem jedného vážnejšeho defektu netrpel žiadnymi vážnymi inými problémami, no niekedy pravdepodobne na jar sa k nemu vrátia. „Koruna je rozštiepená na dve polovice, našťastie to stojí, ale treba to zviazať natrvalo, takzvanou statickou väzbou,“ vysvetlil Áč, ktorý počas prednášky vysvetľoval dôležitosť, techniku a spôsob ošetrenia stromu. „Keďže išlo o profesionálny zásah, ktorý nie je možné bežne vidieť, zaujala táto aktivita aj občanov, ktorí sa prišli pozrieť na prácu profesionálov,“ priblížila Božena Jánošíková z Bottova, ktorá strom do ankety prihlásila za spoločnosť Dubina, pozemkové spoločenstvo. Ako zdôraznila, tento jaseň je unikátny nielen tým, že má svoj vek a príležitosťou počas ktorej bol zasadený, ale aj tým, že jeho rastu bol ponechaný voľný priebeh a doteraz nebol orezávaný. Ošetrovaniu stromu sa venovali traja špecialisti šesť hodín.
Do koruny stromu sa dostali pomocou arborického praku a lanka so závažím a neskôr aj pracovného lana. „Pomocou postroja vyliezli dvaja na strom a potom medzi jednotlivými časťami stromu sa pohybovali pomocou lán. Cieľom bolo zbaviť strom suchých konárov, aby podporili jeho rast a eliminovali riziko poranenia osôb pohybujúcich sa pod stromom,“ upozornila Jánošíková s tým, že strom sa dožíva 200 až 300 rokov.

Jaseň sadili po stromčekovej slávnosti na popud miestneho učiteľského zboru

Jaseň štíhly v Bottove je posledný existujúci storm z pôvodne 50-tich stromov, ktoré boli vysadené tamojšími žiakmi Národnej školy. Podľa Boženy Jánošíkovej, ktorá ho do ankety prihlásila za spoločnosť Dubina, pozemkové spoločenstvo, koncom tridsiatych rokov mal takýto strom vysadený každý dom. Na vtedajšej Stromčekovej slávnosti sa prízvukovala dôležitosť všetkých stromov pre obranu vlasti, okrem významu okrasného a úžitkového. Okrem toho je strom druhým najstarším na okolí. „Vlani sme s kronikárkou robili anketu, v ktorej sme oslovovali obyvateľov a tak sme zistili počty stromov a kríkov, ktoré v obci máme. Jaseň je na druhom mieste, za agátom bielym,“ uzavrela.

V súčasnosti prebieha vyhodnocovanie ankety a počtu hlasov 12-tich finalistov, ktorí súťažia o titul Strom roka a o podobné odborné ošetrenie.

Odborné ošetrovania robia v Ekopolise každoročne vďaka ISA Slovakia, ktorá je ich odborným garantom. Podľa programového manažéra Nadácie Ekopolis Milana Hronca, arboristi z ISA zároveň vyberajú zo všetkých nominovaných stromov v danom ročníku tie, ktoré to podľa nich najviac potrebujú. Verejné ošetrovania a semináre sú podľa neho zamerané pre samosprávy a na osvetu v téme ošetrovania stromov. Celkovo tak vybrali stromy tri, jeden z nich bol z okresu Rimavská Sobota. Ako Hronec záverom zdôraznil, ide o osvetu, ako sa o stromy starať, aby nedochádzalo ku ich kadejakým zohaveniam.

„Verejné ošetrenie vybraných stromov spojené s prednáškou a výkladom o arboristike má veľký význam z hľadiska osvety a medzi obyvateľmi má pozitívny ohlas. Samosprávy do ktorých arboristi prídu, sú radi, že sa ich prihlásenému stromu venuje odborná starostlivosť a zároveň sa môžu dozvedieť niečo nové. Tieto ukážky a prednášky vždy prilákajú veľa obyvateľov, detí zo škôl, odbornú aj laickú verejnosť, ktorá sa o arboristike dozvedá často po prvý krát,“ hovorí Eva Lalinská z ISA Slovensko. „Je dôležité, aby sa ľudia dozvedeli čo pre nás stromy znamenajú, prečo ich musíme chrániť a ako sa o ne správne starať. Navyše praktická ukážka ošetrenia stromu stromolezeckou technikou, je pre zúčastnených zážitkom, na ktorý sa vydržia pozerať vytrvalo až dokonca,“ dodáva s úsmevom Lalinská.

Zdro: Rimava.sk, FOTO: