Na hodinách nemčiny hovorí svojim študentom, že chce, aby robili chyby. Prvákom na gymnáziu v Rimavskej Sobote zasa navrhla, aby si prepli telefón do slovenčiny alebo si v nej pozreli video o niečom, čo ich baví. Dvadsaťtriročná Orsolya Mihályová zo Šídu pri Fiľakove sama vyrastala s maďarčinou a chodila na školy s vyučovacím jazykom maďarským.
Skúšobná doba — zostáva 5 dní.
Prehrajte si audio verziu článku
Dnes študuje učiteľstvo slovenčiny a nemčiny a v Rimavskej Sobote skúša, ako pomôcť žiakom používať slovenčinu aj po zazvonení.
Doma ste vyrastali s maďarčinou, na univerzite študujete slovenčinu a nemčinu. Ktorý z týchto jazykov vám je najbližší?
Všetky mám v srdci. Každý pre mňa znamená niečo iné a každý zohráva úlohu v tom, kým som. Maďarčina je môj materinský jazyk. Dostala som v nej veľmi dobré základy a tie mi pomohli aj pri učení ďalších jazykov. Na základnej škole som sa učila slovenčinu, potom angličtinu a v šiestom ročníku pribudla nemčina.
Aj nemčina sa postupne stala súčasťou mojej identity. Nevedela by som si bez nej predstaviť svoj život. Veľa som sa jej venovala a vďaka tomu som sa dostala k mnohým veciam. Postupne som si našla bližší vzťah aj k slovenčine.
Od detstva ste sa vraj chceli stať lekárkou. Kedy sa to zmenilo?
Na gymnáziu vo Fiľakove som si uvedomila, že život je príliš krátky na to, aby sme sa venovali niečomu, čo nás možno ani nebaví. Vedela som, že chcem pomáhať ľuďom, a potom som si uvedomila, že to môžem aj inak. Najbližšie mi bolo venovať sa nemčine a učiť ju.
Najprv som chcela študovať nemčinu s dejepisom. Potom som si vybrala slovenčinu, lebo som videla, že v jej vyučovaní na maďarských školách sú rezervy. Chcela som na tom niečo zmeniť. Zaujímalo ma, ako ju učiť tak, aby sa jej deti nebáli a našli si k nej pozitívny vzťah.
S vlastným projektom ste prišli už počas štúdia. Ako sa z nápadu na papieri dostal medzi žiakov?
Už v bakalárskej práci som navrhla projekt, ktorý by som rada pripravila. Vtedy som na jeho realizáciu nemala podmienky, takže zostal na papieri. Potom som zistila, že aj vysokoškoláci sa môžu prihlásiť do ročného programu Komenského inštitútu. Vedela som, že v piatom ročníku budem písať diplomovku, a povedala som si, že projekt a výskum sa môžu dopĺňať.
Projekt sa volá Viribus Unitis, teda Spoločnými silami. Tento školský rok ho realizujem na jednej partnerskej škole, na gymnáziu v Rimavskej Sobote. Ak sa osvedčí, rada by som ho rozšírila aj ďalej.
Ako vyzeralo vaše prvé stretnutie s prvákmi?
V septembri sme si kreslili jazykové portréty. Rozprávali sme sa o tom, aké skúsenosti máme s jazykmi a kde sa s nimi stretávame v bežnom živote. Chcela som, aby si žiaci všimli, že jazyk nie je izolovaná vec, ktorá sa ich mimo školy netýka.
Vzťah k slovenčine je veľmi individuálny. Aj v jednej triede sú žiaci, ktorí ju majú radi, a takí, ktorí s ňou neprichádzajú do kontaktu každý deň. A slovenčina nie je vždy obľúbený predmet ani na školách s vyučovacím jazykom slovenským.
Potom ste im pripravili 30-dňovú výzvu. Čo mali skúsiť?
Dostali 30 úloh a mali si z nich vybrať aspoň 15. Mohli si prepnúť jazyk v telefóne na slovenčinu, vypočuť si slovenskú hudbu alebo pozrieť video o niečom, čo ich zaujíma. Ďalšou možnosťou bolo prečítať si článok, vypísať si nové slová alebo pripraviť kvíz pre spolužiakov. Mali sme aj úlohu, v ktorej porovnávali maďarčinu a slovenčinu. Keď poznáme, ako niečo funguje v jednom jazyku, môže nám to pomôcť pri učení ďalšieho.
Chcela som, aby si každý vyskúšal viac možností a zistil, čo mu vyhovuje. Na konci októbra sme výzvu vyhodnotili cez dotazník. Väčšina žiakov ju splnila a povedala, že to bolo zaujímavé.
Čo v triede fungovalo inak, než ste si predstavovali?
Mala som takú ideálnu predstavu, že budeme pracovať so spoločným dokumentom. Pripravila som pracovné listy v slovenčine, ale pre viacerých bola náročná práca s dokumentom aj samotný jazyk. Pokyny som potom vysvetľovala po maďarsky.
Materiál som preložila a pripravila malú knižku, ktorú majú žiaci po ruke a môžu si do nej písať. Aj preto sa snažím chodiť do Rimavskej Soboty osobne. Študujem v Bratislave a byť na dvoch miestach naraz je celkom náročné. Osobný kontakt je však na nezaplatenie. Ľahšie si povieme, čo sa podarilo a čo treba upraviť.
Po výzve si žiaci vyberajú jeden návyk na ďalší mesiac. Čo ak naň práve nemajú čas alebo chuť?
Môžu sa mu venovať len dve minúty denne. Ak nemajú energiu, môžu si pripraviť ľahšiu verziu. Ak ich to nebaví, môžu skúsiť inú tému. A keď majú čas aj chuť, môžu si zvoliť dlhšiu verziu.
Najprv si vyberú, v čom sa chcú zlepšiť. Môže to byť čítanie, písanie, počúvanie alebo rozprávanie. Potom si sledujú, ako sa im darí, a hovoria si o tom vo dvojici so spolužiakom. Dôležité je, aby sa k slovenčine vracali, aj keď motivácia práve chýba.
Hovoríte, že chcete, aby žiaci robili chyby. Prečo im to vravíte?
Hovorím to aj svojim študentom na hodinách nemčiny. Pri tradičnom vyučovaní sa chyby často trestajú. Pritom sú súčasťou učenia, a to pri hocičom, čo sa učíme. Bez chýb by sme sa neposunuli ďalej.
Kde vidíte najväčšiu prekážku, keď sa má žiak rozrozprávať po slovensky?
Na hodine sa nie každý dostane k slovu. Ak má žiak málo možností hovoriť po slovensky v škole a inde sa s jazykom nestretáva, je to preňho náročné.
Podľa mňa je problém aj v tom, ako sa jazyk testuje. Ak chceme, aby žiaci vedeli hovoriť, potrebujú si to precvičovať. Učitelia ich však zároveň pripravujú na maturitu alebo na Testovanie 9, kde sa stretávajú aj s úlohami zameranými na gramatiku. Svoju úlohu v tom teda zohráva aj systém, v ktorom učitelia pracujú.
V diplomovej práci sa pozeráte aj za hranice jednej triedy. Čo zisťujete?
Skúmam, ako sa slovenčina vyučuje na stredných školách s vyučovacím jazykom maďarským, od Bratislavy až po Veľké Kapušany. Oslovila som približne dvadsať škôl. Dotazník bol určený žiakom od prvého po štvrtý ročník a zatiaľ som dostala 309 odpovedí.
Chcela by som, aby diplomovka nezostala v zásuvke. Rada by som ponúkla návrhy, ako žiakom pomôcť stretávať sa so slovenčinou aj mimo vyučovania. Ak budem mať možnosť, rada zverejním aj materiály z projektu, aby sa dali využiť v praxi.
Orsolya Mihályová je v piatom ročníku učiteľstva slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Popri štúdiu pôsobí ako lektorka nemčiny a navštevuje Maďarské kolégium v Bratislave.
Rozhovor je redakčne skrátený a jazykovo upravený.
