Menu
Kuko, Drobček a Raťafák Plachta kedysi patrili k najznámejším postavičkám detských televíznych relácií. V stredu 2. septembra sa vďaka filmu Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú vrátili aj do Rimavskej Soboty. Premietanie v Citadele CNK síce prilákalo skôr komorné publikum, no tým, ktorí prišli, ponúklo humor, nostalgiu aj pohľad na svet, v ktorom sa niekdajšie hviezdy pokúšajú znovu nájsť svoje miesto.
Deň po premietaní sme sa rozprávali so spolurežisérom, producentom a spoluautorom filmu Andrejom Kolenčíkom. Na snímke pracoval spolu s Jurom Šlaukom. Ako vysvetlil, námet aj jednotlivé situácie rozvíjali spoločne, kým Šlauka následne prevzal hlavnú časť práce na písaní scenára.
Článok pokračuje pod reklamou
Myšlienka filmu sa začala formovať približne pred piatimi rokmi. Tvorcovia pôvodne uvažovali skôr nad dokumentom, v ktorom by pátrali po osudoch známych televíznych bábok a ľudí, ktorí stáli pri ich vzniku. Postupne však zistili, že čoraz väčšiu úlohu v pripravovanom projekte zohrávajú samotné postavičky. Dokumentárny zámer sa preto zmenil na hranú komédiu.
Film napokon vznikal približne päť rokov, pričom značnú časť času zabralo získavanie financií. Kuko, Drobček a Raťafák sa v ňom po rokoch stretávajú a rozhodnú sa vrátiť na výslnie. Ich cesta však nie je iba nostalgickou spomienkou. Snímka sa s humorom a satirou dotýka aj spoločenských zmien, zašlej slávy či potreby zostať užitočným vo svete, ktorý sa posunul ďalej.
„Našou cieľovou skupinou je generácia, ktorá si tieto postavičky pamätá. Chceli sme jej sprostredkovať pocit, ktorý možno zažívala ako dieťa,“ povedal Kolenčík. Tvorcovia sa podľa neho zároveň usilovali zachovať pôvodnú atmosféru bábkových relácií. Nechceli z postavičiek vytvoriť násilných hrdinov ani ich príbeh zaťažiť prílišným moralizovaním.
Výroba si vyžiadala aj novú, vernú repliku Kuka. Na jej vzniku sa podieľal bábkar a výtvarník Miro Duša, ktorý pracoval už na pôvodnej postavičke. Nový Kuko dostal aj technické úpravy a v niektorých scénach ho doplnila animatronika. Väčšinu filmu však tvorcovia nakrútili s využitím klasickej bábkohereckej práce.
Kolenčík hovorí, že doterajšie reakcie na film sú prevažne priaznivé. „Zatiaľ mám pocit, že diváci chápu ten film a že sa bavia,“ uviedol. Smiech podľa neho prichádza na jednotlivých premietaniach na podobných miestach, čo tvorcom ukazuje, že humor funguje.
Film sa pritom nevyhýba ani tomu, že niektoré detské relácie v minulosti slúžili na šírenie posolstiev vtedajšieho režimu. Príkladom je Drobček, ktorý navštevoval nielen deti či cukrárne, ale aj vojakov a pohraničníkov. Stával sa tak súčasťou propagandy, ktorej význam si detský divák v tom čase nemusel uvedomovať.
Tvorcovia túto časť jeho minulosti nechceli obísť ani vymazať. „Drobček reflektuje svoju minulosť. Je tam niečo, čo ho možno aj ťaží a s čím sa snaží vyrovnať,“ priblížil Kolenčík. Práve Drobček je z trojice postavičiek najstarší, a preto vo filme zastupuje obdobie socializmu 70. rokov. Raťafák Plachta je spojený najmä s 80. rokmi a Kuko už zažil aj spoločenské zmeny po roku 1989.
Film tak neponúka iba nostalgický návrat do detstva. Ukazuje, že k minulosti sa možno vrátiť aj kriticky – pomenovať, čo bolo problematické, vyrovnať sa s tým a ísť ďalej. Bez toho, aby sme museli zavrhnúť všetko, čo v tom období vzniklo.
Kolenčík upozornil, že na Slovensku máme problém uchovávať vlastnú kultúrnu pamäť. Mnohé bábky a ďalšie predmety spojené s televíznou tvorbou sa stratili alebo postupne miznú. Podľa režiséra by sa aspoň časť z nich dala zachovať a zasadiť do širšieho historického kontextu – príkladom je budova Istropolitany, ktorá bola zbúraná, namiesto toho mohlo vzniknúť múzeum venované obdobiu komunizmu. Ľudia by tak vedeli, čo tu bolo, a spoločnosť by sa s vlastnou minulosťou mohla vyrovnať a posunúť ďalej.
O to väčšia škoda je, že si na rimavskosobotské premietanie našlo cestu menej ľudí. Film totiž neprináša iba návrat troch známych postavičiek. Pripomína aj to, že spomínať neznamená minulosť nekriticky oslavovať. Môže to byť spôsob, ako jej porozumieť, pomenovať jej tiene a zároveň uchovať to, čo má kultúrnu hodnotu.
NENECHAJTE SI UJSŤ
