Sedemnásť rokov, stovky detí a každý september trochu smútku, keď ďalšia partia odrastie a zamieri do škôlky. Za ten čas jasličkami Agneska prešla už celá jedna detská generácia. Z prvých drobcov sú dnes takmer dospelí ľudia.
Csilla Floreková si však dodnes pamätá mnohých z nich. Oni si na ňu po rokoch spomenúť nemusia. Jeden z bývalých jasličkárov to raz vystihol spôsobom, ktorý jej zostal v pamäti. Keď sa ho rodičia pýtali, či si pamätá jasličky a svoje tety, odpovedal, že nie. Po chvíli však dodal: „Pamätám si, že ma tam mali radi.“
Článok pokračuje pod reklamou
A možno práve táto detská veta najlepšie vystihuje, čím chcela Csilla Agnesku od začiatku mať. Nie malú škôlku ani zariadenie, kde rodič ráno odovzdá dieťa a popoludní si ho vyzdvihne. Skôr miesto medzi domovom a škôlkou – s malým kolektívom, známymi tvárami, veľkým dvorom a pocitom, že dieťa prišlo tak trochu „k svojim“.
Od voľnej časti domu k sedemnástim rokom s deťmi
Keď jasličky zakladala, v Rimavskej Sobote veľa možností pre rodičov malých detí nebolo. Csilla mala k dispozícii časť rodinného domu a premýšľala, ako ju využiť. K deťom mala blízko aj vďaka svojej mame, ktorá štyridsať rokov pracovala v materskej škole. Práve po nej dostali jasličky meno Agneska.
Postupne si vytvorili vlastný spôsob fungovania. Csilla pritom nie je majiteľkou, ktorá jasle iba prevádzkuje – dni trávi priamo s deťmi. Spolupracuje aj s kolegyňou Anitkou, ktorá je v Agneske približne pätnásť rokov. „Pre mňa je dôležité, aby sa personál nestriedal,“ hovorí. Pri najmenších deťoch sú podľa nej známe tváre a stabilné prostredie obzvlášť dôležité.
Rodinnosť Agnesky vytvára aj samotné miesto. Deti majú veľký zelený dvor, pieskovisko, hojdačky, odrážadlá či preliezky a vonku sa snažia tráviť čo najviac času. „u nás v Agneske deti vidia, že jablká nie sú iba na pulte v obchode, ale rastú normálne na strome. Oberáme spolu ovocie, zeleninu. Je to také prirodzené, akoby išli k starým rodičom,“ približuje Csilla.
Deň má pritom svoj rytmus. Deti prichádzajú od siedmej, ráno spoločne cvičia a tancujú pri hudbe, nasleduje jedlo, krátke aktivity primerané ich veku a potom pobyt vonku či voľná hra. Jednu vec by však v Agneske hľadali márne a tou je televízor.
„Vôbec ho nemáme. Deti sú dnes dosť pred obrazovkami. U nás im rozprávky čítame, zahráme bábkové divadlo alebo ich počúvame,“ vysvetľuje Floreková. Telefóny ani tablety podľa nej deťom počas dňa nechýbajú. Podobne prirodzene si zvykajú aj na spoločné stolovanie. „Mamičky nám niekedy hovoria, že nevedia, ako to bude s jedením, pretože doma musia dieťa presviedčať. Možno prvý týždeň trochu štrajkuje, ale potom si zvykne. Keď jeme, sedíme pri stole a jeme. Nenaháňame ich s lyžičkou.“
Niekedy odlúčenie prežíva ťažšie mama
Do Agnesky môžu prísť deti už od ôsmich mesiacov, hoci také malé deti sú skôr výnimkou. Za tie roky tu boli deti policajtiek, podnikateliek či žien, ktoré sa z rôznych dôvodov potrebovali vrátiť do práce skôr. Prvé odlúčenie však podľa Csilly nemusí byť skokom do neznáma. Adaptácia prebieha postupne a prihliada sa na to, ako ju konkrétne dieťa zvláda.
„Aj pre dospelého je stres, keď nastupuje do nového zamestnania. A malé dieťa nepozná prostredie, nás ani ostatné deti. Možno dovtedy ešte nikdy nebolo bez rodiča,“ vysvetľuje. Prvé dni preto bývajú skúškou nielen pre deti, ale aj pre rodičov. Keď sú prvé rána v jasličkách náročné, Csilla zvykne rodičom neskôr poslať správu či fotografiu, že sa dieťa už hrá, najedlo sa a je v poriadku. „Niekedy ten nástup prežíva ťažšie rodič ako samotné dieťa.“
Článok pokračuje pod reklamou
Práve pocit viny podľa nej dokáže rozhodovanie rodičov o jasliach výrazne ovplyvniť. Spomína si na mamičku, ktorú okolie od jaslí odhováralo. Začala preto opatrne, najskôr dvoma dňami v týždni. Neskôr pridala ďalší a napokon dieťa chodilo celý týždeň. „Potom mi povedala, že to bolo najlepšie rozhodnutie, pretože videla, ako sa dieťa zmenilo.“
Csilla nehovorí, že jasle potrebuje každé dieťa. Mamy, ktoré sa potrebujú alebo chcú vrátiť do práce, by však podľa nej nemali mať pocit, že tým svojmu dieťaťu niečo berú. Malý kolektív mu naopak môže ponúknuť skúsenosti, ktoré doma získava ťažšie. Naučiť sa fungovať medzi rovesníkmi, počkať, podeliť sa o hračku, nájsť si kamaráta či postupne zvládať veci samostatne.
„Deti sa veľa naučia jeden od druhého. A je rozdiel, keď je dieťa na ihrisku a má stále za chrbtom mamu alebo otca, a keď musí samo nájsť svoje miesto medzi ostatnými,“ hovorí Csilla. Výhodu vidí práve v malom kolektíve, kde majú dostatok priestoru aj bojazlivejšie deti.
Zo škôlky potom prichádzajú dobré správy
To, čo sa deti počas pobytu v Agneske naučili, sa podľa Csilly najvýraznejšie ukáže pri nástupe do materskej školy. S rodičmi zostáva v kontakte a každý september jej prichádzajú prvé správy. „Mamičky píšu, že ich v škôlke chvália. Deti sú samostatné, poznajú režim, pekne sa hrajú a veľakrát prvé dni ani neplačú.“
Pre dieťa totiž škôlka už nie je prvým miestom, kde zostalo bez rodičov. Vie, že mama či otec odídu, ale opäť sa vrátia. Nie všetci však zmenu prijímajú s nadšením. „Mali sme aj také deti, ktoré išli do škôlky a potom povedali: Už som tam bol, všetko som videl, teraz idem naspäť do jasličiek,“ smeje sa.
Pred definitívnym odchodom preto v Agneske patrí deťom poriadna rozlúčka. Tento rok nechýbala hudba, dobroty ani skákací hrad. Veselá párty však pre tety z Agnesky znamená aj každoročné lúčenie. „September je u nás vždy taký trochu smutný. Deti vám prirastú k srdcu a potom jednoducho chýbajú.“
S mnohými rodinami zostáva v kontakte, niektoré deti sa neskôr vracajú s mladšími súrodencami. Tie najstaršie už často spozná iba podľa rodičov. Sedemnásť rokov je totiž v detskom svete obrovský kus času a prvé deti z Agnesky sú dnes takmer dospelé.
Možno si už nepamätajú, čo tam jedli, s čím sa najradšej hrali ani kto ich ráno utešoval, keď sa im nechcelo pustiť maminej ruky. Ak im však zostalo to, čo kedysi povedal jeden malý jasličkár – „pamätám si, že ma tam mali radi“ – potom je to azda najkrajšia vizitka, akú si Csilla za sedemnásť rokov mohla vyslúžiť.
PR článok
Zdroj foto: Csilla Floreková – Jasličky Agneska
