Prinášame vám rozhovor s človekom, ktorý si pamätá nielen druhú svetovú vojnu, ale aj život pred ňou. Ján Vilhan sa narodil v roku 1932 vo vtedajších Feledinciach. Dnes je to obec Jesenské a my sme sa vybrali za ním. Rozpovedal nám svoj príbeh.
Vaši rodičia pochádzali z Podpoľania, ako sa sem vaši predkovia dostali?
Bola tam väčšia chudoba ako tu. Prišli sem robiť do zemedeľstva (poľnohospodárstvo pozn. red.) v roku 1930. Prišli traja bratia so sestrou, môj otec bol najmladší zo súrodencov.
Článok pokračuje pod reklamou
Najprv bývali na Riečkach (okr. Detva), potom sa presťahovali na Korytárky (okr. Detva) a potom všetko predali a prišli sem. Robili na svojich poliach, pestovali aj chovali.
Aké bolo vaše detstvo?
Do školy som nastúpil v 1938, do slovenskej školy. Ale len na pár mesiacov. V novembri prišli Maďari a v maďarskej škole som bol až kým nezanikla niekedy v roku 1944.
Aké to bolo, keď ste sa bez sťahovania ocitli v inom štáte – v Maďarsku?
Najprv sme žili v Československu a zrazu… nevedeli sme ani slovo po maďarsky. A v škole sme museli len po maďarsky. Aj cez prestávky, aj cestou zo školy. Ak sme prehovorili po slovensky, tak prsty sme museli dať do štipky a dostali sme po nich pravítkom.
Zmenil sa aj názov obce. Predtým sa volala Feledince, potom už len Feled.
Aký bol život počas druhej svetovej vojny?
Bola veľká chudoba. Zhabali nám všetko, kravy, kozy, dopestovanú pšenicu. Veľakrát sme jedli len kukuričné placky. Chodili sme bosí, nemali sme topánky. Ujo vyrobil aspoň z dreva dreváky pre svoje deti. Do školy sme si museli nosiť polienko do pece, aby nám nebola zima. Taká chudoba bola. Naši rodičia museli občas ísť na Slovensko a tam mali všetko. Aj mäso, aj oblečenia.
Niektorých Slovákov odvliekli aj do táborov do Nemecka a už sa nevrátili. Môj otec aj ostatní chlapi z rodiny boli Slováci v Maďarsku. Nemohli narukovať a ísť bojovať. Ale museli sa každú jednu sobotu hlásiť v dedine, tam kde je dnes reštaurácia Nostalgia.
Tu v doline si robili Maďari aj cvičenia. Prišli si veľakrát zobrať náradie, motyky, vidly pobrali. Chodili aj špehovia, vyzvedali. Museli sme dávať pozor na slovenčinu. Za dva roky som sa naučil po maďarsky.
Je nejaký konkrétny príbeh z druhej svetovej vojny, ktorý by ste chceli povedať?
Keď prišli Rusi, tak plukovník zhromaždil všetkých mužov od nás na jednom dvore a povedal, že ak budú robiť odpor, nebude súd. Bude vojenský súd. [Pán Vilhan naznačil streľbu samopalom zo svojej palice].
Ako sa zmenil život po vojne?
Ukončil som ľudovú školu a potom aj meštianku v osemnástich rokoch. Päť rokov som pracoval s otcom na poliach. Potom som narukoval na vojenčinu.
Neskôr som sa rozprával so Slovákom z Békešskej Csaby. Po vojne sa mali Slováci z maďarských území presťahovať na Slovensko a Maďari zo slovenských území do Maďarska. Ale on nešiel. Hovoril mi, že celý život tam prežili, majú tam celé rodiny pochované, aj otcov, aj starých otcov. A tak aj bolo, málo sa presťahovali. Iba tí najchudobnejší prišli.
Na vojenčine ste boli v 50. rokoch v Čechách. Aké máte na to spomienky?
Narukoval som 1.10. na vojenský ústav v Šumperku, bol to „Kyjevský“ 36. mechanizovaný pluk. Potom z tade ma presunuli do Plzne. Jednu noc som strávil v kláštore Svatá Dobrotivá. Pred večerou som sa ako vždy prežehnal. Vojak vedľa sa ma pýtal, „Dobrý človek, vy sa nebojíte?“ Odpovedal som, že nikoho som nezabil, som nezabil, nebojím sa.
Od mája som bol v Plzni na letisku, stavali sme kryty. Potom ma presunuli na Šumavu, tam sme stavali muničáky. V Českých Budějoviciach som bol štyri mesiace v tehelni. Potom aj v Stode v tehelni. V Janoviciach sme stavali kasárne a aj v kameňolome sme robili.
Bol som označený ako „nespoľahlivý“, patril som k PTP (pomocné technické prápory, pozn. red.). Po vojne som pracoval, nemal som včas stúpiť do nejakého zväzu mládeže. Moji bratranci vstúpili a boli spoľahliví.
V Plzni na letisku som stretol kapitána letectva. Ten vravel, že tí, čo rozhodovali kto je spoľahlivý sami nevedia poriadne čítať a písať. Povedal „pre mňa ste všetci spoľahliví!“
Na vojenčine som bol 26 mesiacov. Normálne boli presne dva roky. Môj jeden kamarát, nebol spoľahlivý a bol až štyri roky. Ešte som dobre obišiel. Väčšina len nastúpila do jedných kasární a o dva roky z nich vyšla. Ja som prešiel polovicu Čiech.
Aký bol Váš život po vojenčine?
Nastúpil som k železnici do Fiľakova ako posunovač, bol som tam jeden rok. Potom som požiadal o preloženie do Jesenského ako signalista. Pracoval som tam 32 rokov.
Medzitým som sa oženil, mal som dve deti, Janko a Mirko, Mirko ale zomrel. Posledné roky som vdovec.
Kým som vyrastal, Jesenské bolo aj okres. Ak si dobre pamätám, až niekedy v 50. rokoch ho z Felediniec premenovali na Jesenské.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré!
Prečítajte si aj: Piroska Gál: Laureátka Ceny mesta je aktívna aj v 86 rokoch
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Krvavé voľby v Rimavskej Seči: Do voličov strieľali
- Pán Vilhan z Jesenského spomína: chudoba, vojna a PTP
- Z celej komunity ostali len tri náhrobné kamene
- Prepadnutie seniorky v jej dome. Zviazanú ju našla suseda
- Slovenské olivy a ďalšie poklady z okraja lesa
- Katarína Gregorec: Od strihania záclon k módnemu víťazstvu
