Herečka, režisérka, scenáristka a pedagogička Jana Janove si kedysi povedala, že nikdy nebude učiť a nikdy nebude bývať v Rimavskej Sobote. Napokon sa stalo oboje. Dnes tvorí programy pre Slovenskú televíziu, pracuje s detskými hercami a napriek profesionálnym príležitostiam vo väčších mestách zostáva spätá s rodným regiónom. V rozhovore spomína na umelecké podhubie mesta, mladé talenty aj na to, prečo sa nestačí iba sťažovať, že sa tu nič nedeje.
„Nikdy nebudem učiť a nikdy nebudem bývať v Rimavskej Sobote.“ Dve rozhodnutia, ktoré si Jana Janove stanovila ešte počas strednej školy. Keď neskôr moderovala podujatia pre stredoškolákov, s úsmevom im rozprávala, ako sa jej životné plány naplnili presne naopak. „A teraz tu stojím ako učiteľka, ktorá býva v Rimavskej Sobote,“ hovorila mladým ľuďom a publikum sa smialo.
Článok pokračuje pod reklamou
Za touto anekdotou sa však skrýva oveľa zaujímavejší príbeh. Príbeh ženy, ktorá vyrastala v prostredí miestnych umelcov, odišla študovať, pracovala v rôznych oblastiach kreatívneho priemyslu, no rozhodla sa časť toho, čo sama dostala, odovzdať späť mestu, z ktorého pochádza.
Jana Janove a umelecká Rimavská Sobota, ktorá ju formovala
„Vychovalo ma rimavskosobotské undergroundové umelecké spoločenstvo. Takže ako každý Rimavskosoboťan som všestranný človek a dokážem kadečo,“ smeje sa Jana, keď sa ju pýtame, ako by vlastne charakterizovala samu seba.
A naozaj, jej profesijný životopis by pokojne vystačil viacerým ľuďom. Venovala sa herectvu, dabingu, divadelnej réžii, tancu, asistovala choreografovi a dnes pracuje ako televízna režisérka a scenáristka. K tomu má skúsenosti s moderovaním najrôznejších podujatí. S humorom spomína aj na časy, keď sa v Rimavskej Sobote organizovali súťaže krásy, pracovala ako modelka a dokonca raz uvádzala vystúpenie známeho striptéra.
„Mám kyticu skúseností z rimavskosobotského šoubiznisu,“ komentuje svoje pestré začiatky.
Za humorom sa však skrýva aj spomienka na obdobie, keď v meste existovala silná umelecká komunita. Ľudia z divadelného, výtvarného a ďalších tvorivých prostredí sa stretávali, spolupracovali a navzájom ovplyvňovali. Jana spomína najmä na prostredie okolo ZUŠ, Maňa Lacka, Romana Speryho Slaninu a ďalších miestnych umelcov, ktorí boli súčasťou jej dospievania.
Práve toto prostredie ju priviedlo k rozhodnutiu študovať umenie. Doma tým spočiatku veľké nadšenie nevyvolala. Ako sama hovorí, mama preplakala niekoľko nocí, keď jej oznámila, že chce ísť na umeleckú vysokú školu. Napokon sa však ukázalo, že to bolo rozhodnutie, ktoré určilo jej ďalší život. Umením sa živí dodnes
Namiesto reklamnej agentúry sa vrátila k deťom
Po skončení školy stála Jana pred rozhodnutím, ktorým smerom sa vydať. Mohla pokračovať v komerčnom kreatívnom prostredí, v reklamných agentúrach či korporátnom svete. Prišla však aj ponuka od Maňa Lacka, aby začala učiť na základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote.
„Mohla som sa rozhodnúť, či ma zožerie korporát alebo reklamky, alebo sa vrátim do Rimavskej Soboty a vrátim tú energiu, ktorá bola do mňa za tie roky daná, trochu späť,“ vysvetľuje.
Rozhodla sa pre návrat. Na základnej umeleckej škole učila literárno-dramatický odbor a založila aj audiovizuálny a multimediálny odbor, ktorý podľa jej slov patril medzi prvé svojho druhu na Slovensku.
Pod jej vedením vznikali študentské filmy a jeden z nich dosiahol mimoriadny úspech. S filmom Stranger získali tretie miesto na svetovom finále amatérskej filmovej súťaže. Mladí tvorcovia dostali pozvanie na festival, no vycestovať napokon nemohli.
„Bohužiaľ, nemal nám kto prispieť na letenky, takže sme sa tam nedostali,“ spomína Jana. Aj napriek tomu považuje tento výsledok za jeden z najväčších úspechov svojej pedagogickej práce.
Oveľa dôležitejšie než samotné ocenenia sú však pre ňu vzťahy, ktoré si so študentmi vytvorila. S mnohými zostala v kontakte aj po skončení ich štúdia. Rozprávajú sa o ich životných rozhodnutiach, konzultujú ďalšie vzdelávanie a zdieľajú úspechy. Niektorí sa rozhodli pokračovať v umeleckej oblasti profesionálne. Jeden z jej bývalých žiakov dnes študuje filmový odbor na Vysokej škole múzických umení.
„Myslím si, že je extrémne potrebné venovať sa ďalšej generácii,“ zdôrazňuje Jana. Zároveň pripomína, že kultúrny život v menších mestách často stojí na niekoľkých jednotlivcoch, ktorí ho dokážu dlhodobo udržiavať.
„Celé to tu stojí a padá na pár ľuďoch.“ Som veľmi vďačná napríklad za existenciu Centra nezávislej kultúry Citadela a skvelého tému, ktorý ju tvorí – hovorí otvorene.
Od Rimavskej Soboty až po televíznu tvorbu pre deti
Jana Janove spolupracuje so Slovenskou televíziou približne od rokov 2012. Začínala pri dokumentárnych cykloch vysielaných na Dvojke, kde pôsobila ako scenáristka. Televízne prostredie jej podľa vlastných slov ponúklo priestor na profesionálny rast a tvorbu, ktorá nemusí byť nevyhnutne komerčná.
V súčasnosti sa opäť venuje deťom, tentoraz však pred televíznymi kamerami. Pracuje na relácii Babka a dedko čarujú, určenej predškolákom a deťom mladšieho školského veku. Dvadsaťšesťminútové epizódy môžu diváci sledovať v nedeľu ráno na Jednotke.
Relácia sa prostredníctvom televíznych starých rodičov vracia k jednoduchým, ale dôležitým témam každodenného života. Prečo sa máme zdraviť? Prečo je dôležitá hygiena? Ako zvládať súrodeneckú rivalitu, strach či otázky spojené s domovom?
„My rodičia, lebo ja som sama matka, častokrát nemáme až toľko času na vysvetľovanie,“ hovorí Jana. Práve starí rodičia podľa nej často dokážu deťom odovzdať to, na čo v každodennom zhone nezostáva priestor.
Na projekte spolupracuje s väčším tvorivým tímom, účinkujú v ňom aj Marek Rozkoš a Jana Labajová v úlohách rodičov. Jana sa venuje aj práci s detskými hercami, čím sa jej profesionálna tvorba symbolicky prepája s rokmi strávenými na umeleckej škole.
Za prácou pravidelne cestuje do Košíc, Banskej Bystrice aj Bratislavy. Jej domov je však stále v Rimavskej Sobotoe.
Keď poviete Rimavská Sobota, ľudia sa niekedy zatvária zvláštne
Hoci sa Jana postupne stala lokálpatriotkou, svoj vzťah k mestu nijako neidealizuje. Priznáva, že reakcie ľudí na Rimavskú Sobotu nebývajú vždy také, aké by si želala.
„Vždy, keď niekde na Slovensku poviem Rimavská Sobota, ľudia sa tvária zvláštne.“ Keď sa však rozhovor rozvinie, prichádzajú aj pozitívnejšie reakcie. Ľudia spomínajú krásnu prírodu, Gemer, Gotickú cestu či rastúci záujem o historické a kultúrne bohatstvo regiónu. Jana tento trend s úsmevom nazýva „gemerský boom“.
A predsa by si želala, aby raz samotný názov Rimavská Sobota vyvolával rovnaké nadšenie ako iné slovenské mestá s výraznou kultúrnou identitou.
Spomína pritom na obdobie, keď bývala v Banskej Štiavnici. „Keď som povedala, že bývam v Banskej Štiavnici, všetci sa zatvárili, že och, to musí byť úžasné,“ opisuje. Verí, že raz podobnú reakciu zažije aj pri Rimavskej Sobote.
Miesto pre nás: Aj vyrastanie v Rimavskej má svoj príbeh
Súčasťou Janinho vzťahu k mestu je aj spolupráca na tvorivých projektoch, ktoré dávajú priestor mladým ľuďom. Jedným z nich je videoklip k piesni Miesto pre nás, ktorý vznikol v spolupráci so Zuzkou Mikulcovou a účinkujú v ňom aj Janini žiaci a študenti.
Klip sa dotýka témy vyrastania v Rimavskej Sobote. Jana ho sama predstavuje s charakteristickým humorom: „Vyrastať v Rimavskej je také, že… čo ťa už môže prekvapiť.“
Je to ďalší príklad toho, ako možno prostredníctvom umenia zachytiť skúsenosť mladej generácie a dať jej vlastný hlas. Aj mesto, ktoré sa často spomína najmä v súvislosti s problémami, môže byť priestorom pre tvorivosť, nápady a príbehy, ktoré stoja za pozornosť.
Pozrite si videoklip k piesni Miesto pre nás:
Rimavská Sobota nie je len mesto. Sú to aj miesta, ku ktorým sa vraciame
Keď sa Jany pýtame, čo má na Rimavskej Sobote najradšej, odpoveď nehľadá v zozname mestských atrakcií. Ako filmárka vníma svet najmä cez obrazy, a tak hovorí o krajine, ktorá mesto obklopuje.
Má rada námestie, no ešte bližšie jej je zvlnená krajina v širokom okolí. Mnohé detské spomienky má spojené s Hornými Zahoranmi, kde trávila čas u starých rodičov.
„Keď mi je ťažko, tak si proste vyjdem na Maginhrad zo Zahorian alebo sa prejdem po Zahoranoch. Sú to pre mňa také posvätné miesta,“ priznáva.
Práve tieto osobné väzby vysvetľujú, prečo sa do regiónu vždy rada vracala, aj keď istý čas žila inde. Nie sú to iba budovy či ulice, ale spomienky, krajina a ľudia, ktorí vytvárajú pocit domova.
Jana Janove sa preto snažila byť súčasťou kultúrneho a spoločenského života mesta. Nie preto, že by nevidela jeho problémy, ale preto, že verila v možnosť veci ovplyvňovať.
„Vždy som sa snažila byť aktívna v kultúrnom aj spoločenskom živote, pretože verím, že inak to nejde. Byť súčasťou diania a vedieť, že môžem aj ja veci ovplyvniť, a nielen dookola hundrať, ako je všetko zlé,“ hovorí.
A hoci sama s istou dávkou pochybnosti priznáva, že dnes už nie vždy vie, či táto viera stačí, jej životný príbeh ukazuje, že mnohé z toho, čo v Rimavskej Sobote vzniklo, pokračuje aj v ďalšej generácii.
Možno práve v tom spočíva najdôležitejší odkaz nášho rozhovoru. Ak chceme, aby sa v meste niečo zmenilo, nestačí čakať, kým to urobí niekto iný.
Ako Jana na záver pripomína: „Musíš priložiť ruku k dielu.“
Mohlo by vás zaujímať: Zuzana Mikulcová predstavuje novú skladbu Miesto pre nás. Klip vznikol aj v Rimavskej Sobote
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Jana Janove: Nikdy som nechcela žiť v Rimavskej Sobote
- Výmena starého kotla: Lacný nákup sa môže predražiť
- Voľby do BBSK: Kto uspel a kto končí v našich okresoch?
- Voľby 2026: Kto povedie mestá a obce v našom regióne?
- Rimavská Sobota rozhodla: Šimko zostáva, poznáme aj poslancov
- Voľby do BBSK: V obvode RS sa črtá výmena troch poslancov
