Domy zmizli, príbehy zostali. Sobota má čo ľutovať

Niektoré budovy stoja dodnes, iné zmizli bez stopy. Za každou z nich sa však skrývajú príbehy ľudí, ktorí formovali Rimavskú Sobotu. Druhá komentovaná prechádzka mestom, ktorú v sobotu 7. novembra zorganizovala občianska iniciatíva Rimavská kaviareň, opäť prilákala približne stovku účastníkov. Sprievodca MUDr. Géza Hizsnyan tentoraz nehovoril iba o slávnej minulosti mesta. Pripomenul aj rozhodnutia, ktorými Sobota nenávratne prišla o časť svojho historického dedičstva.

Námestie, ktoré pamätá trhy aj mestské brány

Takmer stovka ľudí sa stretla na Námestí Mihálya Tompu, kde sa začala druhá komentovaná prechádzka historickými ulicami Rimavskej Soboty. Géza Hizsnyan, rodený Soboťan a znalec miestnej histórie, pripomenul, že toto námestie vzniklo podstatne neskôr než hlavné námestie. Kedysi sa tu konali trhy s poľnohospodárskymi produktmi a neďaleko stála jedna zo štyroch prístupových brán do mesta – Zacharovská brána, ktorú obyvatelia nazývali aj „pekná brána“. „Mňa ako veľkého lokálpatriota teší, že je záujem nie o mňa, ale o Rimavskú Sobotu. Myslím si, že naše mesto si to zaslúži,“ povedal Hizsnyan na úvod.

Článok pokračuje pod reklamou

Rozprávanie sa postupne prenieslo k významným verejným budovám, ktoré vznikali na prelome 19. a 20. storočia. Sprievodca upozornil najmä na rýchlosť ich výstavby. O postavení župného súdu sa podľa jeho slov rozhodlo v apríli 1886 a už v októbri nasledujúceho roka sa v ňom uskutočnilo prvé pojednávanie. Podobne rýchlo vyrástol aj župný dom. Stavať sa začal v roku 1900 a v júli 1901 sa doň už sťahovali župné úrady.

„Pozrite sa na tú budovu. A tie obrovské priestory, má to skoro 200 miestností. Obrovská stavba, ktorú postavili za rok,“ pripomenul Hizsnyan a s dávkou irónie dodal: „Skutočne niečo tí naši predkovia vedeli a veľká škoda, že nám tie vedomosti neprenechali.“

Socha, ktorú chránil Janko Jesenský

Mimoriadne zaujímavý bol príbeh sochy Mihálya Tompu, ktorú na námestí odhalili v roku 1902. Po vzniku Československa sa podľa Hizsnyana objavili požiadavky na jej odstránenie. Vtedajší župan Janko Jesenský sa však mal proti takémuto kroku postaviť a vyhlásiť, že pokiaľ bude županom, sochy umelcov, básnikov a spisovateľov sa odstraňovať nebudú. „Ja si myslím, že to je veľmi pekné gesto, z ktorého by sme sa tiež mohli aj teraz učiť,“ poznamenal sprievodca. Sochu napokon v roku 1946 odstránili. Istý čas bola uložená v múzeu, neskôr stála v mestskej záhrade a na námestie sa vrátila až po desaťročiach.

Prechádzka pokračovala ulicami Jána Fábryho, Tompovou, Bottovou, Školskou a Šrobárovou, kde pri jednotlivých domoch ožívali príbehy významných sobotských rodín, lekárov, staviteľov a ďalších obyvateľov. Nie všetky spomienky však boli príjemné. Hizsnyan sa opakovane vracal k budovám, ktoré boli zbúrané napriek svojej historickej či architektonickej hodnote. Spomenul honosnú rodinnú hrobku na mestskom cintoríne, zaniknuté vily pri nemocnici aj ďalšie stavby, ktoré si pamätal z detstva. Pri rozprávaní o búraní hrobky si vybavil slová svojho starého otca:

„No pozri sa, môj, no pozri sa. Toto sú schopní. Zbúrať hrobku. Toto sú schopní.“

Sprievodca prezradil, že po skončení komentovaných prechádzok uvažuje o samostatnom premietaní historických fotografií zničených budov a častí Rimavskej Soboty. Podľa neho by mnohí obyvatelia boli prekvapení, o čo všetko mesto v minulosti prišlo a čo sa dokázalo zbúrať v mene modernizácie.

Sirotinec a spisovateľ, ktorý na Sobotu nezabudol

Jednou zo zastávok bola aj historická budova niekdajšieho sirotinca, postavená v roku 1904. Podľa Hizsnyana ide o jednu z architektonicky najzaujímavejších stavieb v tejto časti mesta. Sprievodca upozornil aj na chybu, ktorá sa podľa neho opakuje v niektorých historických publikáciách. Autorstvo budovy sa nesprávne pripisuje slávnemu architektovi Miklósovi Yblovi, ktorý však zomrel už v roku 1891. Skutočným projektantom bol podľa neho jeho synovec Lajos Ybl. Nešlo pritom iba o jedinú budovu, ale o celý komplex, ktorého súčasťou boli aj ďalšie objekty vrátane telocvične a jedálne. Na rozdiel od mnohých iných historických stavieb sa areál zachoval v pomerne pôvodnej podobe. Hizsnyan to s dávkou irónie pripísal aj jeho polohe ďalej od centra mesta, vďaka ktorej unikol rozsiahlym prestavbám a búraniu.

Priamo oproti sirotincu sa nachádzal dom rodiny Okolkov. Práve s ním je spojený príbeh Viktora Volka, známeho pod literárnym menom Viktor Szombathy. Bol novinárom, spisovateľom a autorom cestopisnej literatúry, venoval sa aj mládežníckym románom a spracovaniu povestí o slovenských hradoch. Hoci časť života prežil v Budapešti, k Rimavskej Sobote si zachoval mimoriadne silný vzťah. Hizsnyan si naňho zaspomínal ako na človeka, ktorý sa do rodného kraja vracal až do posledných chvíľ života. Dokonca aj po amputácii nohy sa podľa jeho rozprávania nechával priviezť do Rimavskej Soboty, aby mohol byť opäť doma. A keď už bol v meste, chcel sa vybrať ešte aj do Hnúšte a pozrieť sa na Sinec.

Dom s posuvnými dverami a príbeh zachráneného lekára

Zaujímavosťou záverečnej časti prechádzky bol takzvaný Braunov dom, ktorý vznikol približne začiatkom 30. rokov minulého storočia. Na svoju dobu išlo o mimoriadne modernú stavbu. Podľa Hizsnyana to bola prvá budova v Rimavskej Sobote, v ktorej sa dvere neotvárali klasickou kľučkou. „Bola prvá budova v Rimavskej Sobote, v ktorej na dverách neboli kľučky, ale stlačil sa gombík a odsúvali sa dvere,“ priblížil sprievodca. Pre dnešného človeka možno obyčajná technická vymoženosť, pre vtedajších Soboťanov však senzácia. O posuvných dverách Braunovho domu sa podľa jeho rozprávania hovorilo po celom meste.

Jedným z najsilnejších momentov prechádzky bol príbeh židovského lekára Fuchsa, ktorého počas druhej svetovej vojny podľa Hizsnyanových rodinných spomienok ukrývali v nemocnici. Keď ho prišli hľadať príslušníci režimu Šípových krížov, primár oddelenia sa im údajne postavil na odpor. „Na moje oddelenie rušiť pacientov vstúpite len cez moju mŕtvolu,“ mal im povedať. Lekára potom podľa rozprávania ukryli v priestoroch pri nemocničnom skleníku, kde prečkal obdobie prenasledovania. Aj tento príbeh pripomenul, že história mesta nie je iba históriou budov, ale predovšetkým ľudí a ich rozhodnutí.

Popri vážnych témach nechýbal ani humor. Hizsnyan porozprával starú sobotskú legendu o notárovi Daxnerovi, ktorému údajne klienti odmietali platiť. Podľa historky si preto nechal v chodbe kancelárie vybudovať prepadlisko. Neplatiči mali skončiť v jame, z ktorej ich pustil až po zaplatení dlhu. „Či je to pravda alebo nie, nevieme. Nezdá sa to byť veľmi pravdepodobné a je to fantastický príbeh,“ priznal sprievodca.

Zachované dedičstvo a živá pamäť mesta

Hizsnyan upozornil aj na dom, v ktorom kedysi býval významný maliar a sobotský rodák Bertalan Végh. Budova na Francisciho ulici patrí podľa jeho slov k pozitívnym príkladom obnovy historickej architektúry. Zatiaľ čo mnohé ďalšie meštianske domy v okolí chátrajú alebo v minulosti zanikli, tento prešiel rekonštrukciou, ktorú sprievodca ocenil. Aj na tomto príklade ukázal, že zachovanie historického dedičstva nie je len otázkou minulosti, ale závisí aj od rozhodnutí súčasných vlastníkov.

Druhá komentovaná prechádzka potvrdila, že záujem o históriu Rimavskej Soboty nie je jednorazový. Po augustovom stretnutí sa aj tentoraz zišla približne stovka ľudí rôznych generácií. Niektorí prišli počúvať, ďalší pridávali vlastné spomienky a dopĺňali rozprávanie o udalosti, ktoré si ešte sami pamätali. Hizsnyan na záver zdôraznil, že vzťah k mestu a jeho zachovanému dedičstvu treba pestovať a odovzdávať ďalším generáciám. „Treba tú lásku k tomu nášmu mestu a k tomu ešte zachovanému dedičstvu pestovať a odovzdávať svojim deťom,“ povedal.

Občianska iniciatíva Rimavská kaviareň chce v komentovaných prechádzkach pokračovať. Ich zmyslom nie je iba pripomínať minulosť, ale aj otvárať otázky, ako sa o mesto a jeho historické dedičstvo staráme dnes.

Zdroj foto: Redakcia Rimava

Prečítajte si tiež: Tri ulice, takmer dve hodiny. Sobota ukázala svoje príbehy

NENECHAJTE SI UJSŤ

• Domy zmizli, príbehy zostali. Sobota má čo ľutovať
• Kali v Rimavskej Sobote: K hudbe ma priviedla smrť mamy
• Ján Bariak má zážitkov na rozdávanie: banánovica a iné historky
• Priamy spoj do Banskej Bystrice: Rodičia vyzývajú!
• Marek Valkučák: Vo futbale talent nestačí
• Za volantom bol 17-ročný mladík. Jeden z pasažierov bojuje o život