Štefan Balázs: Ani 37 rokov nestačilo, aby sme sa zmenili

Štefan Balázs

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia do ulíc, nikto presne nevedel, čo bude nasledovať. V Rimavskej Sobote sa na generálnom štrajku zišli tisíce ľudí, ktorí dovtedy žili v krajine, kde sa o mnohých veciach nesmelo otvorene hovoriť. Medzi tými, ktorí sa následne zapojili do organizovania občianskeho hnutia, bol aj výtvarník a vysokoškolský pedagóg, profesor Štefan Balázs. Po 37 rokoch spomína na prvé stretnutia, vznik miestnej Verejnosti proti násiliu, ale aj na očakávania, ktoré sa podľa neho dodnes celkom nenaplnili.

Prehrajte si audio verziu článku

Audio verzia tohto článku ešte nie je k dispozícii.

O tom, čo sa deje vo svete, vedeli z maďarskej televízie

November 1989 podľa Štefana Balázsa neprišiel ako blesk z jasného neba. Už mesiace pred ním bolo zrejmé, že komunistické režimy vo východnej Európe strácajú pôdu pod nohami. V Poľsku silnela Solidarita, Maďarsko postupne uvoľňovalo pomery a v Československu sa stále udržiaval režim, ktorý mnohé udalosti pred verejnosťou zatajoval.

Obyvatelia Rimavskej Soboty však mali jednu výhodu. Mohli sledovať maďarskú televíziu.

„Tu v Rimavskej Sobote bola špecifická situácia, že sme pozerali hlavne maďarskú televíziu, budapeštianske správy a publicistiku. Tam bola otvorenosť omnoho ďalej ako v bývalom Československu,“ spomína Balázs.

Ako príklad uvádza haváriu jadrovej elektrárne v Černobyle. Kým československé úrady informácie zadržiavali a prvomájové oslavy prebiehali podľa zaužívaného scenára, v Maďarsku sa už otvorene hovorilo o nebezpečenstve.

Informácie hľadal aj v sovietskej tlači, predovšetkým v časopise Sputnik, ktorý v období Gorbačovovej perestrojky začal otvárať dovtedy tabuizované témy vrátane stalinských represií a gulagov.

„Už v Rusku sa o tom hovorilo, ale my sme tu ešte stále boli v tom konzervatívnom, zadubenom komunistickom režime,“ konštatuje.

O udalostiach v Prahe sa dozvedeli na Látkach

Samotný 17. november 1989 zastihol Štefana Balázsa mimo Rimavskej Soboty. Ako lektor amatérskych výtvarníkov sa zúčastnil na víkendovom maliarskom pobyte na Látkach.

„Prišli sme tam v piatok popoludní, venovali sme sa krajinomaľbe. Boli sme mimo, bez televízie a rozhlasu, o ničom sme nevedeli,“ spomína.

Až v sobotu ráno sa od známeho dozvedeli, že v Prahe polícia brutálne zasiahla proti študentskej demonštrácii. Šírila sa aj správa o údajnej obeti zásahu, ktorá sa neskôr ukázala ako nepravdivá.

„Bolo krásne studené, zamrznuté počasie, na Látkach bol sneh. Jeden známy nám hovorí: Viete, čo sa stalo v Prahe? Že bola veľká demonštrácia, polícia ju potlačila a vraj je aj mŕtvy.“

Vtedy ešte netušili, že práve tieto udalosti odštartujú pád komunistického režimu.

Po návrate do Rimavskej Soboty Balázs sledoval, ako sa situácia vyvíja. V meste podľa jeho spomienok spočiatku prevládal relatívny pokoj. Niektoré skupiny sa už stretávali, no výraznejší zlom priniesol až generálny štrajk 27. novembra.

Na námestí sa zišli tisíce ľudí

Miesto, kde sa dnes nachádza obchodný dom Billa, bolo v novembri 1989 dejiskom jedného z najvýznamnejších občianskych zhromaždení v novodobej histórii Rimavskej Soboty.

„Na tom námestí pred niekdajšou Tabakovou, čo je pred dnešnou Billou, bolo niekoľko tisíc ľudí. Prišli zo všetkých podnikov, úradov a škôl, s transparentmi. Pritiahli tam nejakú vlečku, ktorá slúžila ako pódium,“ opisuje Balázs.

Spomína si aj na ľudí, ktorí sa vtedy zapojili do verejného diania. Medzi nimi boli Maňo Lacko, Peter Lebovič a trochhu neskôr Dano Brezina.

Po skončení zhromaždenia sa časť účastníkov rozhodla, že protestom sa všetko nemôže skončiť. Bolo potrebné vytvoriť miestnu organizačnú štruktúru a pokračovať v občianskej aktivite.

Práve vtedy sa začal písať príbeh rimavskosobotskej Verejnosti proti násiliu.

Prvé koordinačné centrum vzniklo v hoteli Slovan

Jedna z najzaujímavejších Balázsových spomienok sa viaže k budove dnešného hotela Zlatý Býk, ktorý sa v roku 1989 volal Slovan.

Práve tam sa po generálnom štrajku začali stretávať ľudia, ktorí chceli pokračovať v organizovaní občianskeho hnutia.

„Najskôr sme sa stretli v bare, v kaviarni. Každý si niečo objednal a debatovali sme. Potom nám uvoľnili banketku na prvom poschodí. Tam bolo prvé koordinačné centrum okresnej Verejnosti proti násiliu,“ približuje.

„Peter Lebovič mal v tom asi najviac jasno. Vedel pomenovať politické súvislosti. Nebolo tu veľa ľudí, ktorí by sa tomu rozumeli.“

Balázs si spomína, že sa stretávali ľudia s rôznymi názormi aj politickou minulosťou. Boli medzi nimi bývalí komunisti, presvedčení antikomunisti aj predstavitelia maďarskej komunity.

Napriek rozdielom vtedy dokázali spolupracovať.

Vznikali transparenty, plagáty a ďalšie materiály. Výrazne sa podľa Balázsa angažoval aj Juraj Kepka. Dôležitú úlohu zohrávali študenti, ktorí z Bratislavy prinášali dokumenty a požiadavky vznikajúceho občianskeho hnutia.

V čase bez internetu, sociálnych sietí a mobilných telefónov sa informácie šírili predovšetkým osobnými kontaktmi.

Balázs pripomína aj menej známe mená miestneho Novembra. Medzi nimi Vieru Budajovú, ktorá neskôr viedla kanceláriu Verejnosti proti násiliu v Rimavskej Sobote, či skupinu lekárov, ktorí sa do občianskych aktivít zapojili.

Nie každý komunista bol presvedčeným komunistom

Pri hodnotení minulosti Balázs odmieta jednoduché rozdeľovanie ľudí na dobrých a zlých podľa toho, či mali stranícku knižku.

Pripomína, že v socialistickom Československu bolo členstvo v komunistickej strane pre mnohých ľudí predpokladom kariérneho postupu. Platilo to najmä v školstve, štátnej správe a ďalších profesiách.

„Boli formálni členovia, ktorí mali stranícku knižku z kariérnych alebo praktických dôvodov. A potom boli presvedčení marxisti,“ vysvetľuje.

Mnohí bývalí funkcionári sa podľa neho po revolúcii dokázali veľmi rýchlo prispôsobiť novým pomerom. Niektorí sa stali podnikateľmi, ďalší pokračovali v politike či verejnej správe.

Práve kontinuita ľudí a ich postavenia je jednou z vecí, ktoré pri hodnotení porevolučného vývoja považuje za dôležité.

Ani takmer štyridsať rokov nestačilo

Keď sa v roku 1989 hovorilo o tom, ako rýchlo Československo dobehne západnú Európu, Balázs patril medzi skeptikov.

„Hovoril som, že sa musí vymeniť generácia. Že možno za dvadsať rokov budeme niekde tam, kde by sme chceli byť.“

Dnes však konštatuje, že ani takmer dvojnásobok tohto času nestačil na naplnenie všetkých očakávaní.

„Mám taký dojem, že ani tých pomaly dvakrát dvadsať rokov nestačilo na to, aby sme sa celkom zmenili.“

Zároveň však odmieta predstavu, že sa spoločnosť za uplynulé desaťročia neposunula.

Podľa neho sa Slovensko nikdy nemalo materiálne tak dobre ako dnes. Pripomína, že socialistické Československo bolo spoločnosťou nedostatku, v ktorej boli mnohé bežné výrobky ťažko dostupné a technológie výrazne zaostávali za západnými krajinami.

Osobitne si pamätá svoju prvú cestu na Západ v roku 1990, keď navštívil Paríž a cestou aj Mníchov.

„Pozerali sme sa na všetko ako vyorané myši. Bol to nepredstaviteľný civilizačný rozdiel.“

Rimavská Sobota má aj dnes nesplatené dlhy

Balázs však upozorňuje, že napriek rastu životnej úrovne sa nepodarilo vyriešiť mnohé problémy, ktoré Slovensko zdedilo z minulosti.

Ako aktuálny príklad uvádza nedostatok pitnej vody v obciach na juhu Slovenska.

„To je už naozaj hanba, že to takto nemá byť v 21. storočí a po toľkých rokoch,“ hovorí.

Pripomína aj stav historického centra Rimavskej Soboty pred rokom 1989. Podľa jeho spomienok boli mnohé budovy zanedbané, ďalšie sa asanovali a mizli celé časti pôvodnej mestskej zástavby.

Socialistické plánovanie podľa neho často nedokázalo rešpektovať historickú hodnotu miest.

Kultúra a vzdelanie strácajú spoločenskú váhu

Ako výtvarníka a vysokoškolského pedagóga ho znepokojuje najmä postavenie vzdelania a kultúry v dnešnej spoločnosti.

„Kultúra sa akoby zredukovala skôr na zábavu. To, akú autoritu mali pred štyridsiatimi rokmi spisovatelia, výtvarníci, filmoví umelci či herci, dnes už neexistuje.“

Pripomína, že práve umelci a ľudia z kultúrneho prostredia zohrali pri novembrových udalostiach významnú úlohu.

Dnes podľa neho čelia verejne angažovaní umelci často zosmiešňovaniu a nenávisti. Súčasne upozorňuje na širší problém – oslabovanie rešpektu k odbornosti a vzdelaniu.

Sociálne siete podľa neho vytvorili prostredie, v ktorom sa odborný názor často dostáva na rovnakú úroveň ako nepodložené presvedčenie človeka bez potrebných znalostí.

Išiel by do toho znova?

Na záver rozhovoru sme sa Štefana Balázsa opýtali, či by sa s dnešnými skúsenosťami opäť zapojil do novembrových udalostí.

Neváhal.

„Tak iste.“

Pripomína pritom zaujímavý paradox. Ako výtvarník na slobodnom povolaní sa dokázal uživiť aj pred rokom 1989. Nešlo mu teda o to, že by osobne potreboval zmenu režimu na dosiahnutie lepšieho materiálneho postavenia.

Oveľa dôležitejšie pre neho bolo niečo iné.

„Je ponižujúce obmedzenie, keď nemôžete vycestovať do zahraničia. Len tak.“

Dnes môže slobodne cestovať, vystavovať, rozhodovať o svojej práci a žiť bez toho, aby musel žiadať štát o povolenie prekročiť hranice.

A práve v týchto možnostiach vidí jeden z najväčších prínosov Novembra 1989.

Sloboda totiž podľa jeho slov neznamená iba možnosť vyjadriť svoj názor. Znamená aj možnosť rozhodovať o vlastnom živote.

A to je hodnota, na ktorú by sme nemali zabúdať.

Zdroj titulnej foto: Štefan Balázs


Prečítajte si tiež: 17. november: Otestujte si svoje vedomosti o tomto dni v krátkom kvíze


NENECHAJTE SI UJSŤ

Novinky do e-mailu

Prehľad najdôležitejších správ z regiónu raz týždenne. Zadarmo.

Do pozornosti

Predaj nevyzdvihnutých balíkov príde do Rimavskej Soboty

predaj nevyzdvihnutých balíkov

Slnečné pozemky nad hvezdárňou: blízko neba

Pokojné prostredie, výhľad na Rimavskú Sobotu a centrum vzdialené len pár minút. Slnečné pozemky nad

Malý Oxford v Rimavskej Sobote: Daniel Csúr o svojej vízii

Malý Oxford v Rimavskej Sobote má priniesť nový prístup k vzdelávaniu. Zriaďovateľ Daniel Csúr vysvetľuje

Novinky do e-mailu

Prehľad najdôležitejších správ z regiónu raz týždenne. Zadarmo.