Prevažne zo začiatku 20. storočia pochádzajú železné žehličky, ktoré sa nachádzajú v zbierkovom fonde Gemersko-malohonstkého múzea v Rimavskej Sobote a sú marcovým predmetom mesiaca.
Dnes bežná pomôcka v domácnosti vážila kedy si minimálne 3 kilogramy. Žehličky sa nezohrievali
elektrickou energiou, ale vkladaním žeravého dreveného uhlia. Zaujímavý je tiež ich vzhľad s uzávermi na poklopoch tvarovanými do rozmanitých zoomorfných či antropomorfných podôb. Okrem železných sa v múzeu nachádzajú tiež žehličky mosadzné, či liatinové.
Hladenie odevu a žehlenie má za sebou niekoľkotisícročnú históriu. Spočiatku bolo známe hladenie za studena pomocou sklenených valcov a mangľovacej dosky s valčekom, pri ktorom bolo potrebné vyvinúť na textíliu pomerne veľký tlak. Predchodkyne žehličiek sa však objavili už v starovekom Egypte. Boli drevené alebo kostené, opatrené rozohriatymi bronzovými platňami. Prvá skutočná „žehlička“ mala podobu panvice s jednou rúčkou a rovným dnom, ktorá bola naplnená žeravými uhlíkmi a horúcim pieskom. Žehlilo sa pomocou nej v Číne asi v 1. tisícročí pred n.l. Žehličky tvarovo pripomínajúce tie dnešné sa začali objavovať v 16. storočí, pričom sa ohrievali na otvorenom ohnisku, no postupne sa prešlo na používanie dutých žehličiek zahrievaných nahriatym kusom železa zasunutým vo vnútri, ako aj vkladaním žeravých uhlíkov. V súvislosti s vynálezom liatiny vznikajú tiež odlievané žehličky na plyn, benzín, petrolej, či paru.
Zdroj: Gemersko-malohontské múzeum Rimavská Sobota
