Menu
Daniela Krajčová, Pod stromami
Daniela Krajčová je autorkou, ktorá vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje sociálne otázky a
prostredníctvom optík rozličných komunít poukazuje na ich situáciu a problémy. Vo svojej
aktuálnej roli matky sa v posledných rokoch sústreďuje práve na svet starostlivosti o deti.
Impulzom pre ňu je jej vlastná skúsenosť, rozširuje ju však o podobné zdieľané skúsenosti a
pohľady, ktoré nachádza na internetových fórach a tzv. mamičkovských weboch.
Ich nositeľom sa stali domáce textílie, či už sa jedná o plienky, obliečky či detské oblečenie,
na ktorých v rytmickom slede znázorňuje každodennosť, monotónnosť domácich prác a
ubíjajúci multitasking starostlivosti o domácnosť a deti, aj ich psychologické následky –
únavu, vyčerpanie, frustráciu. Hoci sa nám tieto typy tkanín spájajú hlavne s telesnosťou, ich
psychologický a sociálny aspekt je v Krajčovej uchopení oveľa dôležitejší než telesný. Sú
prostriedkom spoločných chvíľ či miestom spánku, ktorý znamená voľno pre vlastnú aktivitu,
ale zároveň aj predmetom neustálej údržby.
Podobne ako vo svojich starších prácach prepája motív kresby s médiom či podkladom, ktoré
ju významovo rozširujú. Na obliečkach autorka pôvodnú potlač dopĺňa zdvojeným kresebným
plánom, pričom ich navzájom prelína. Kresba na pozadí je sugestívnym „to-do listom,“ ktorý
matky držia v hlavách – detské oblečenie, na ktoré treba myslieť, starať sa o neho, zháňať
nové a zbavovať sa starého. Sú teda skôr znakom povinností a tzv. „mental load,“ ako
fyzickej prítomnosti detí. Aj naratívna časť sa odkláňa od telesnosti. U postáv absentuje
reálne telo, sú vo svojej schematickosti univerzálne a podobne ako pri komikse alebo animácii
je dôraz kladený na dej.
Aj na detských body vstupuje Krajčová na malú plochu látky mikropríbehmi psychickej
náročnosti starostlivosti o dieťa. Vážne témy sa prelínajú s veselými detskými vzormi, ktoré
do príbehu nijako nevstupujú, skôr sa v nich miestami náhodne objavujú. Výsledkom sú
bizarné kompozície , poukazujúce na rozpor medzi silne idealizovanou predstavou o
materstve a realitou.
V osobných mapách na posteľných plachtách zachytáva aj trasy pohybu prechádzok s deťmi
po miestach Rimavskej Soboty, čo časť rutiny mení na kreatívne využívanie verejných plôch.
Všíma si, ako deti využívajú miesta nie priamo určené na hru, medzi iným stromy a mestskú
zeleň, ktoré v lete poskytujú tieň pre aktivity, alebo priamo podnecujú k lezeniu a
objavovaniu. Plachty inštaluje na zem a mení ich tak na participatívne objekty, ktoré sú
prístupné deťom i dospelým. Podobne ako necháva do svojich diel vstupovať vlastné deti,
umožňuje návštevníkom výstavy tieto mapy voľne dotvárať a modifikovať počas celého
priebehu výstavy.
Vracia sa pritom i k závesnému obrazu, ktorý abstraktnými štruktúrami imituje látkové vzory
na obliečkach a ich skladanie. Ich kombináciou a ohýbaním vzniká dojem priestorovej
mriežky či labyrintu, na pozadí ktorých prebieha nekonečný film povinností, ktoré sa ale v
niektorých prípadoch ponášajú i na hru či šport – zostavy so žehličkou či sušiakom na prádlo
vyzerajú na prvý pohľad ľahko, ale skrýva sa za nimi námaha a vyčerpanie. Narúša v nich i
kanonizovaný obraz matky s dieťaťom. Tieto dve postavy sú formované z textílií a v
prenesenom význame vyrastajú aj zo samotných činností. Tie tak majú moc formovať rolu
matky i jej osobný sebaobraz.
Výsledkom je akási správa o fungovaní matiek s deťmi vo verejnom a domácom prostredí.
Daniela Krajčová hovorí predovšetkým o sociálnych aspektoch materstva, jeho náročnosti na
psychiku a niekedy i sebavedomie žien. Matky, často izolované vo svojej zodpovednosti a
starostlivosti o deti, musia pristúpiť na odlišné životné tempo. Na jednej strane vedie k
prepojeniu s detským svetom, na druhej k okliešteniu možností sebarealizácie, strate
kontaktov a známej sociálnej siete. Ženy na jej kresbách však hľadajú spôsoby, ako o to
všetko neprísť – skúšajú relaxovať či pracovať, alebo aspoň nájsť duševnú rovnováhu.
Snahou Krajčovej je okrem iného poukazovať na potrebu zachovania spojenia s „vonkajším
svetom“ v rámci materských povinností a obmedzení rodinného domáceho sveta. Plochy, na
ktorých sa odohrávajú, môžu pôsobiť ohraničene a preplnene, nemusia však byť nutne
limitujúce.
Jana Babušiaková, kurátorka výstavy
Daniela Krajčová (1983, Žilina) v roku 2008 vyštudovala VŠVU (Katedra intermédií a
multimédií) a v roku 2010 animovaný film na VŠMU v Bratislave. V roku 2014 ukončila
doktorandské štúdium na VŠVU. Zaujíma sa o sociálne ladené umelecké projekty. V tvorivom
procese využíva experimentálne dokumentárne stratégie, animáciu, kresbu, maľbu, inštaláciu.
Vďaka participácií a orálnej histórii skúma slovenskú spoločnosť a jej dejiny, napr. v
súvislosti. S židovskou históriou či spomienkami na kolektivizáciu (Salamandry, 2013,
Samozásobovacia jednotka, 2015). Zaujímala sa o tému imigrácie vo Francúzsku (Dĺžka
podnájmu, 2008) alebo podmienky slovenských opatrovateliek v Rakúsku (Do Viedne, 2018).
Pracovala s utečencami na Slovensku vo viacerých participatívnych projektoch (Slovenčina
pre žiadateľom o azyl, 2009; Manual SK, 2015; Obrusy, 2016). S Otom Hudecom realizovala
pariticipatívny projekt s rómskymi deťmi Karavan (2013- 2019). V jej najnovších prácach
skúma, ako deti využívajú verejný priestor, zaujíma sa o skúsenosti mám a rodín s deťmi (Za
zábradlím, 2020; Anonym, 2020, Playsights, 2020, Zdieľané nite, 2020, Dózička, 2021).V
roku 2020 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana
