Menu
Úplne jednoduchá, bezprostredná, v letných kvietkovaných šatách a bez mejkapu, s unaveným úsmevom po večernom koncerte. Sama otvorene priznáva, že nie je veľmi komerčný typ. Jej hlas, osobitý a veľmi príznačný, priam stvorený pre džez a také tie "náročnejšie" štýly, však napriek tomu mnohí poznajú práve z televíznej šou, ktorá na niekoľko týždňov ovládla hlavný vysielací čas rovno v dvoch krajinách. Mladá Rimavskosoboťanka sa v nej prebojovala až pred brány finále, no šou a všetko okolo nej brala celý čas s nadhľadom. Ako hovorí, bola to dobrá skúsenosť ale raz by chcela, aby ju ľudia spoznávali vďaka jej hlasu, nie len kvôli Hlas-u. To, ako bojovala s kostymérkami, čo jej radila Dara Rolins, na čom aktuálne pracuje a aké má ďalšie plány prezradila v rozhovore pre Rimava.sk speváčka Zuzka Mikulcová.
Minulý týždeň si sa po dlhom čase predstavila pred domácim publikom, na koncerte, ktorý mal byť skôr taký "klubový", prišlo však veľmi veľa ľudí a bol to úspešný večer...
S koncertom v DeKáči som naozaj veľmi spokojná, nečakala som takú účasť, bolo to super hrať doma, v Rimavskej Sobote. Oslovili ma chalani, hudobníci, ktorí skúšajú v GAB-klube, či neodohráme pár džezových štandardov. Nikdy predtým som s nimi nekoncertovala, no sú veľmi šikovní.
Pripravovali ste sa dlho?
Vôbec nie, stretli sme sa týždeň pred koncertom, času na skúšanie nebolo veľa ale napriek tomu to podľa mňa dopadlo veľmi dobre. Nakoniec sme aj pridávali, improvizovali, mala som z toho dobrý pocit.
Lepší ako pred televíznymi kamerami?
(smiech) Bolo to každopádne iné, na terase v DeKáči sedeli moji kamaráti, bývalé spolužiačky, rodina, ľudia, ktorých poznám, lebo sú z toho istého mesta ako ja. Bolo to uvoľnené, spontánne a veľmi fajn.
No niektorí sa na teba možno prišli pozrieť práve preto, že ťa poznali z Hlas-u Česko Slovenska. Ako teraz, s odstupom času, hodnotíš svoju účasť v tejto šou?
Ja som účinkovaním v takejto televíznej šou išla fakt proti všetkým svojim zásadám. Na Hlas Česko Slovenska sa však napriek tomu pozerám ako na dobrú skúsenosť, podľa mňa dnes nie je možné sa inak presadiť. Ocitnúť sa uprostred televízneho programu, uprostred „boja“ s inými spevákmi a z týždňa na týždeň sa pripravovať na vystúpenie bolo ťažšie, ako si možno niekto myslí. Tie nervy som si však uvedomila až dodatočne. A tiež som sa stále tak sama v sebe vysporiadavala s tým, čo takáto šou prináša.
Myslíš záujem bulvárnych médií, tlaky z televízie, to, že ťa zrazu spoznávajú aj cudzí ľudia, a šepkajú si „nie je to tá, čo bola v Hlas-e“?...
Celý čas som sa snažila brať to triezvo a nemyslím si, že mi nejako stúpla sláva do hlavy. Mne je to niekedy všetko až smiešne. Párkrát sa stalo, že ma pristavili aj cudzí ľudia a je to pre mňa taký zvláštny pocit. Vždy ma poteší, keď za mnou niekto príde, ale raz by som chcela, aby ma ľudia spoznávali vďaka môjmu hlasu, nie kvôli Hlas-u.
A čo bulvár? Aj ten sa Hlas-u intenzívne venoval...teda hlavne niektorým finalistom.
Každá takáto šou to so sebou prináša a asi s tým treba počítať hoci nie všetko je tak, ako na prvý pohľad vyzerá...ani s tým bulvárom.
Niektorí finalisti boli chvíľu poriadne „na pretras“. Aj ja som mala negatívnu skúsenosť, keď sa v novinách objavilo niečo, čo som nikdy nepovedala. Musela som sa však nad to povzniesť, bol by to boj s veternými mlynmi. Toto nám veľakrát zdôrazňovala aj Dara Rolins, ako si niektoré veci nebrať k srdcu, zachovať si nadhľad...
Od začiatku si chcela byť v Darinom tíme alebo si mala „vyhliadnutého“ niekoho iného?
Áno, naozaj som sa chcela dostať práve do jej tímu. Raz som počúvala nahrávky, kde spievala džezové veci a veľmi sa mi to páčilo. S týmto štýlom nie je známa ale podľa mňa to bolo perfektné a mala by začať robiť aj takúto hudbu.
Ako tímová šéfka bola dobrá? Radila vám?
Určite bola na svojom mieste. Jej rady boli skôr také praktické, ako som už spomínala, napríklad že si nemáme pripúšťať, čo sa navôkol deje. Vždy bolo dobré, keď za nami prišla pred vystúpením. A mne osobne tiež veľmi pomohla pri mojom boji v kostymérni. (smiech)
Pri boji?!?
Áno, mňa tam vždy chceli navliecť do niečoho, čo som si odmietala obliecť – krátke sukničky, výstrihy, vysoké opätky a tak. Ja som tam bola stále snáď najdlhšie zo všetkých (smiech). Dara však zasiahla, mala veľké slovo. Presvedčila ich, že toto si predsa nemôžem dať na seba, už by som to nebola ja. Tak potom poľavili...
A čo také tie spevácke prípravy na nedeľňajšie vystúpenie?
Všetko to bežalo veľmi rýchlo, z týždňa na týždeň. Pesničky sme si skúšali individuálne počas týždňa, natáčali sa dokrútky, ktoré potom predchádzali samotnému vystúpeniu. V nedeľu sme skúšali už od rána, kamerové skúšky, generálka a tak podobne, takže keď sme večer išli „naostro“, v ten deň sme už tú-ktorú pesničku v skutočnosti spievali asi desiatykrát.
S ktorým svojim vystúpením si bola najviac spokojná?
Určite s tým, keď som spievala Natashu Bedingfield , These words.
A naopak, v ktorom kole si si po odspievaní povedala, že to asi nebolo „to pravé orechové“?
Práve vtedy, keď som vypadla. Takže vystúpenie, ktoré bolo mojim posledným v Hlase, bolo z môjho pohľadu asi najhoršie. Už som cítila, že vypadnem. Ale nebrala som to tragicky, malo to tak byť, ja som spokojná.
Spomínala si, že ocitnúť sa pred kamerami, uprostred televíznej šou, pre teba nebolo ľahké. Ako si potom vnímala veľké autogramiády, ktoré boli súčasťou Hlas-u?
No tak to bolo šialenstvo! Nechápala som, ako tam mohlo prísť toľko ľudí, ja som sa ich chvíľami až bála (smiech). Nemyslela som si, že jedna spevácka súťaž vyvolá u niektorých takú eufóriu, veď tam normálne ľudia aj odpadli! Podpisovali sme sa asi tri hodiny vkuse... Mne to pripadalo také smiešne. A tá podpiskarta – úplne vyretušovaná, jeden chlapík na mňa dokonca tak začudovane pozrel že „to si ty?!!?“ (smiech) Ale dostala som tu svojho prvého plyšáka, ťavu. To bolo milé. Ešte nikdy som nič nedostala od fanúšika, okrem pozvaní na panáka a pivo.
Čo ostatní tvoji spolusúťažiaci? Vychádzali ste dobre alebo sa konkurenčný boj prenášal aj do zákulisia?
Ja som si s nimi rozumela, boli tam fajn ľudia. Aj teraz si občas zavoláme. Počas šou som však nebývala s nimi často, v tom čase som mala aj absolventské skúšky na konzervatóriu v Prahe.
No to sme videli aj v telke...
(smiech)
Takže školu si už zakvačila na klinec?
Nie, ešte nie. Na konzervatóriu v Prahe pokračujem ešte s populárnou skladbou, teraz som končila spev. A chcela by som pokračovať aj na vysokej škole.
Koľký rok si už vlastne v Prahe?
Šiesty. Mám to mesto veľmi rada, aj keď „doma“ je stále v Rimavskej Sobote. Ale Praha sa mi páči, mám tam kamarátov, kapelu...
...a druhú na Slovensku...
Áno, s touto pražskou koncertujeme asi štyri roky iba v Čechách, so Sanyland-om aj v Čechách aj na Slovensku, v kluboch, na malých scénach. Hráme takú hudbu, ktorá sa vyslovene na takéto miesta hodí. Od skončenia Hlas-u sme odohrali asi desať koncertov.
Otvorila ti spevácka súťaž nejaké nové možnosti, posunula ťa niekam po hudobnej stránke? Nechystáš hneď nejaký album?
Album je zatiaľ vo hviezdach, robím však na jednom hudobnom projekte, zatiaľ nechcem veľa prezrádzať. Malo by to byť aj o mojich vlastných skladbách, povedzme že taká „kvalitnejšia“ hudba ale hrateľná v rádiách. V Prahe sa tiež rozbehol jeden džezový projekt. Takže Hlas Česko Slovenska mi naozaj otvoril niekoľko dverí, neviem, či by to bez televízie nabralo taký spád.
Pred tromi rokmi si vyhrala súťaž zameranú na nové tváre slovenského džezu. Je džez tou jedinou cestou, ktorou chceš ísť?
Každý hudobný smer a žáner dokáže inšpirovať, analyzujem si tak sama pre seba aj aktuálnu hudobnú scénu. Ja som otvorená aj iným projektom či spoluprácam.
Hráš na niekoľko nástrojov, študuješ hudbu, koncertuješ, púšťaš sa do hudobných projektov. Veríš tomu, že dnes – a na Slovensku – je ešte možné uživiť sa hudbou?
Asi to závisí aj od toho, čo človek k životu potrebuje. Určite to chce neraz tvrdú drinu, no ja by som sa chcela aj naďalej venovať hudbe, robiť to, čo ma najviac baví. Aj teraz nás čakajú koncerty a veľmi sa na ne teším. Ktovie, možno na jeseň si so Sanyland-om opäť zahráme aj tu doma, v Rimavskej Sobote...
Zdroj: Rimava.sk (Martina Urbanová)
