Menu
Hlavné námestie v Rimavskej Sobote zažilo v piatok slávnostný okamih. Za účasti predstaviteľov štátu, samospráv, Matice slovenskej, kultúrnych inštitúcií i návštevníkov odhalili bronzovú sochu Mateja Hrebendu.
Nejde však o tradičný pomník na vysokom podstavci. Hrebenda sedí na lavičke – medzi ľuďmi. Presne tam, kam patril celý svoj život.
Článok pokračuje pod reklamou
Popoludnie sa začalo v Dome kultúry kultúrnym programom, ktorý spojil folklór, literatúru aj históriu. Detské folklórne súbory Hájik a Šafáriček spolu s folklórnou skupinou Lieščina priniesli piesne a melódie Gemera, ktoré vytvorili dôstojnú kulisu pre spomienku na jedného z najvýznamnejších slovenských národných buditeľov.
Na podujatí sa zúčastnil minister financií SR Ján Kamenický, poslanci Národnej rady SR Ján Hazucha a Roman Malatinec, predstavitelia Banskobystrického samosprávneho kraja, primátori miest, zástupcovia Ministerstva kultúry SR, Matice slovenskej i ďalší hostia z celého regiónu.
Napriek významným menám sa pozornosť sústredila na jediného človeka – Mateja Hrebendu. Muža, ktorý napriek strate zraku zasvätil život šíreniu kníh, vzdelanosti a národného povedomia.
Po skončení programu sa účastníci presunuli na Hlavné námestie. Práve tam nastal najočakávanejší moment dňa - odhalenie sochy.
Za vznikom sochy stojí akademický sochár Mgr. art. Ján Konuš. Ako pripomenul Ján Kmeť, tvorba diela nebola jednoduchá. Z Mateja Hrebendu sa totiž zachovala iba jediná fotografia.
Práve tá sa stala základom pre sériu návrhov a skíc, z ktorých postupne vznikla finálna podoba sochy. Nasledovalo modelovanie hlinenej predlohy vo zväčšenej mierke, výroba foriem, odlievanie jednotlivých častí z bronzu pri teplote približne 1 200 stupňov Celzia, ich opracovanie, zváranie a finálne patinovanie.
Výsledkom sú stovky kilogramov bronzu a stovky hodín remeselnej práce, ktoré dnes vytvárajú dielo pôsobiace prirodzene a ľudsky.
Samostatnou kapitolou bola výroba lavičky. Vznikla podľa špeciálneho modelu, bola vykovaná z ocele, nitovaná a zváraná. Následne prešla procesom žiarového zinkovania a práškového lakovania, aby odolala poveternostným podmienkam počas dlhých rokov. Spolu so sochou vytvára jeden celok – miesto stretnutia minulosti so súčasnosťou.
Matej Hrebenda sa tak po rokoch symbolicky vrátil domov. Nie ako historická postava uzavretá v učebniciach, ale ako živá pripomienka toho, že veľkosť človeka sa nemeria mocou ani majetkom, ale svetlom, ktoré po sebe zanechá.
A dnes sedí na lavičke v srdci Rimavskej Soboty. Čaká na každého, kto si k nemu prisadne.
NENECHAJTE SI UJSŤ
