Menu
Prechádzal naprieč Slovenskom, z hlavného mesta na vzdialený východ, no aj tentokrát si spravil medzizastávku v Rimavskej Sobote, v ktorej strávil detstvo aj mladosť. Ako sám hovorí, vracia sa sem veľmi často a veľmi rád, hoci už 34 rokov žije v Bratislave. Peter Bódy, bývalý poslanec Národnej rady SR, dnes pôsobí ako poradca ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Pri šálke kávy v Hoteli Zlatý Býk sa s ním Rimava.sk na chvíľu zhovárala o jeho práci, snahách, názoroch, o postavení ľudí so zdravotným postihnutím a tiež o tom, že vytvoriť ideálny systém sociálnych služieb v štáte vôbec nejde lusknutím prsta, zo dňa na deň...
Pán Bódy, odkedy pôsobíte na ministerstve a čomu sa aktuálne venujete?
Na ministerstvo som nastúpil v auguste 2010, ako poradca podpredsedu vlády a ministra Jozefa Mihála v oblasti sociálnej politiky, osobitne v oblasti sociálnych služieb a problematiky občanov so zdravotným postihnutím. Momentálne sa venujem predovšetkým novelizácii zákona o sociálnych službách, pričom ide hlavne o vyrovnanie financovania verejných a neverejných poskytovateľov a slobodu rozhodovania klienta.
Okrem toho sa zaoberám kompenzáciami dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, zákon bol nedávno v pozitívnom zmysle novelizovaný. Zámerom ministerstva v tejto oblasti je oddeliť osobnú asistenciu ako najlepší nástroj integrácie od celého zákona o kompenzáciách. Dnes máme niekoľko príspevkov, ktoré sa týkajú prepravy a mobility klienta, skúsime to spraviť ako jednotný príspevok. Všetko však bude záležitosťou koaličných rokovaní a rokovaní s ministerstvom financií.
Kľúčovou témou je aj transformácia lekárskych a sociálnych posudkových konaní, ktoré sú dnes veľmi roztrieštené, pretože len na našom ministerstve sa vzťahujú k štyrom zákonom. Takže súčasne pracujeme na zlúčení alebo zjednotení posudkových konaní pod jednu strechu. Je to rozpracované tak, že do konca tohto roka by mal byť zákon na svete a po štandardnom legislatívnom procese by mal nadobudnúť účinnosť 1. januára 2013. Zjednotenie posudkových konaní prinesie výraznú redukciu výdavkov na lekárske a sociálne posudkové služby, ale najmä zvýšenie komfortu v týchto konaniach pre občanov.
O chvíľu pokračujete v ceste takmer k ukrajinským hraniciam a vieme, že na východ smerujete pomerne často. Čo je cieľom vašich ciest?
V zásade ide vždy o pozvania rôznych skupín, ktoré sa venujú práve sociálnej politike. Stretávam sa s prevádzkovateľmi sociálnych služieb, resp. s občianskymi združeniami, neziskovými organizáciami, ktoré sa venujú problematike ťažko zdravotne postihnutých a komunikujeme spolu celú túto problematiku. Ja takýmto spôsobom tiež získavam vedomosti a skúsenosti a potom vieme reálnejšie nastaviť zákony, ktoré chystáme, alebo zámery z ministerstva práce.
Môžete nám v krátkosti priblížiť, ako ste sa vlastne dostali na pozíciu poradcu ministra?
Som človekom so zdravotným postihnutím už 35 rokov a tejto problematike som sa začal venovať skôr ako bývalý športovec. Po 92. roku som nastúpil do jedného zariadenia pre zdravotne postihnuté deti a mládež, kde som sa konkrétnejšie začal zaoberať sociálnou politikou, vzdelávaním a ďalším uplatnením detí v živote. V roku 2002 som ako nezávislý kandidát kandidoval za SDKÚ do parlamentu, kde som pôsobil štyri roky, potom som ďalej pracoval v Asociácii organizácií zdravotne postihnutých občanov SR. Táto problematika mi je teda dnes už veľmi blízka a považoval som za potrebné vytvoriť nové programy, nové metodiky a lepší priestor pre integráciu zdravotne postihnutých do bežného života.
Sú z Vášho pohľadu výrazné rozdiely v postavení ľudí so zdravotným postihnutím v hlavnom meste a v iných regiónoch na Slovensku?
Nie je pravidlom že vo veľkých mestách je postavenie zdravotne postihnutých lepšie, ale v zásade sa dá povedať, že organizácie vo väčších mestách sú aktívnejšie. Na druhej strane, napríklad na východnom Slovensku, mám veľmi dobré skúsenosti práve s mládežníckymi organizáciami. Tie pochopili celý systém, ktorý sa vytvoril zhruba v 60. rokoch minulého storočia v škandinávskych krajinách v zmysle integrovaného vzdelávania ľudí so zdravotným postihnutím a bežnej populácie.
Konkrétnejšie?
Povedzme debarierizácia životného prostredia. Dnes nemusí byť osobitný stavebný zákon v týchto krajinách o bezbariérovej výstavbe, pretože napríklad keď Björn chodil do školy s ťažko postihnutým Olafom a Björn vyštudoval architektúru, tak ani ho nenapadlo projektovať dom alebo budovu verejného určenia s architektonickými bariérami. Sú s tým zžití, poznajú problematiku zdravotne postihnutých z praxe. Na Slovensku máme obrovskú šancu v súčasnosti aplikovať oba systémy, zákonom stanoviť pravidlá výstavby a súčasne prípadne zaviesť integrované vzdelávanie, čo môže akcelerovať integračný proces. Slovensku sa teda rozširuje možnosť zobrať zo sveta pozitívne nástroje, ktoré by pomohli k integrácii ľudí so zdravotným postihnutím do bežnej spoločnosti a tým k hodnotovému ozdraveniu spoločnosti. Príkladom by mohli byť škandinávske krajiny aj keď výkonnosť ich ekonomík je diametrálne odlišná od našej, ale verím, že v budúcnosti budú aj zákony ústretovejšie.
.
.
A aká je podľa Vás situácia teraz?
Sme na ceste k lepšiemu. Je to veľmi rozdielne podľa regiónov a koncentrácie ľudí so zdravotným postihnutím, pochopiteľne región Banskobystrického kraja a okres Rimavská Sobota je na tom veľmi veľmi zle. Ak mám dobré vedomosti, je v Rimavskej Sobote jediná bytovka postavená ako bezbariérová a toto je tragédia stavebného zákona a aj tragédia spoločnosti. Veď aj mladí ľudia raz zostarnú a budú byty potrebovať ako bezbariérové...,prečo teda nestavať všetko v zmysle univerzálneho dizajnu: „Čo je prístupné a pohodlné pre osoby s tým najťažším postihnutím, nevynímajúc seniorov, je pohodlné a prirodzené pre celú populáciu“.
Zdroj: Rimava.sk
