Menu
Pri plavárni dnes 3. júna horeli sviečky. Niekoľko minút po pol deviatej sa tam stretli ľudia, ktorých spájalo jedno meno – Dado.
Presne rok po odchode trénera Drahoslava Vaneka si na neho prišli zaspomínať bývalí zverenci, priatelia aj ľudia, ktorým pomohol zmeniť život. Niektorí stáli ticho, so slzami v očiach. Iní rozprávali príbehy, pri ktorých sa po chvíli opäť usmievali.
„Do posilňovne na plavárni chodím od roku 2004. To je už viac ako 21 rokov,“ spomínal jeden z mužov. S úsmevom dodal, že keď začínali cvičiť, riešili najmä prsia a biceps. „Až sa nás Dado opýtal: A kedy budú nohy," spomínal s úsmevom.
Článok pokračuje pod reklamou
Ďalší z prítomných si spomenul na svoj prvý tréning v roku 2009. Do posilňovne prišiel ako hokejista a na svoj prvý tréning nikdy nezabudne. „Od plavárne na Sídlisko Západ som išiel asi dve hodiny,“ zasmial sa pri spomienke na tréning, na ktorý dodnes nezabudol.
Práve takéto príbehy sa dnes opakovali najčastejšie. Nie o výsledkoch, medailách či kilogramoch na činke. O ľudskosti.
„Bol výnimočný. Neexistuje asi tréner na svete, ktorý by počul toľkokrát vetu: nechce sa mi. A napriek tomu vedel človeka vždy motivovať,“ povedala jedna z bývalých cvičeniek.
Iná priznala, že po jeho odchode sa dlhé mesiace nedokázala vrátiť ani len na plaváreň. „Keď sa mi kedysi veľmi nechcelo na tréning, išla som radšej poumývať poháre.“ Dnes by sme za tú možnosť dali asi všetko.
Spomienky však nepatrili iba činkám, tréningom či športovým výsledkom. Mnohí hovorili o tom, že Dado bol človekom, za ktorým chodili aj vtedy, keď ich netrápila forma, ale život.
„Keď mi bolo ťažko, pýtala som sa ho: Dado, kedy bude dobre? A on mi odpovedal: Keď sa rozhodneš,“ spomínala jedna z jeho zvereniek. Jednoduchá veta, no podľa jej slov jej pomáha dodnes. „Aj teraz sa s ním niekedy v duchu rozprávam a predstavujem si, čo by mi odpovedal.“
Práve v takýchto spomienkach bolo cítiť, že pre mnohých nebol iba trénerom. Bol priateľom, oporou a človekom s veľkým srdcom, ktorý vedel povzbudiť aj v najťažších chvíľach.
Dnes zostali slzy, úsmevy pri spoločných spomienkach a vďačnosť za všetko, čo po sebe zanechal. Mnohí priznali, že mu nestihli povedať jedno obyčajné slovo. ĎAKUJEME.
Aj preto jeho meno v Rimavskej Sobote nezmizlo. Veľká časť jeho bývalých zverencov dnes cvičí v posilňovni Tibora Šágu. Ten sa dnešného stretnutia zúčastnil tiež.
Rok je dlhý čas. No pri dnešných spomienkach bolo zrejmé, že niektoré stopy čas nevymaže.
Drahoslav Vanek bol pre mnohých viac než tréner. Bol súčasťou každodenného života, človekom, ktorý vedel povzbudiť, motivovať a často aj rozosmiať, bol jendoducho rodinou.
A presne tak si ho dnes jeho „posilňová rodina“ pripomínala.
NENECHAJTE SI UJSŤ
