Menu
Sedlo Dielik (579 m.n.m.) pri Tisovci je nielen deliacou hranicou dvoch okresov, Rimavská Sobota a Revúca, ale aj miestom, kde si viac ako 70-ročná minulosť razila svoju cestu. Na tomto mieste, iba pár metrov od cesty, sa nachádza nedokončený viac ako dvojkilometrový železničný tunel z obdobia druhej svetovej vojny, cez ktorý nikdy neprešiel vlak. A dôvod? Vypuknutie Slovenského národného povstania.
Poďme však pekne po poriadku. Príbeh tunela pod Dielikom sa začal písať v marci roku 1940, kedy vtedajší „páni“ rozhodli spojiť doliny Gemera a Malohontu výstavbou železničnej trate z Revúcej do Tisovca. „Tieto doliny boli počas druhej svetovej vojny od seba odrezané. Keď ste chceli prejsť z Tisovca do Revúcej, tak ste museli ísť cez dve maďarské hranice. Jedna colnica bola pri Hrachove, odtiaľ smerom na Tornaľu k Jelšave, kde bola druhá maďarská hranica, a tak ste prešli do Revúcej,“ hovorí Dušan Hutka zo Speleoklubu Tisovec. Podľa jeho slov práve táto situácia rozhodla o výstavbe tunela, ktorý by prepojil Horehron. Celá železničná trať, ktorá mala viesť od Tisovca cez Lubeník až do Slavošoviec, bola rozdelená na tri úseky. Tunel pod Dielikom bol stavaný ako druhý úsek, ktorý podľa Hutku mala na starosti firma Lozovský a Štefanec. Súbežne s touto stavbou sa robil aj slavošovský a viac ako sedemsto metrov dlhý tunel pod Kášterom.
Slávnostné začatie stavebných prác sa udialo v novembri 1940 za účasti vtedajšieho ministra dopravy a verejných prác Júliusa Stana v lokalite Šťavica, ktorá bola tradičným miestom oddychu a majálesov. Podľa Hutku išlo o veľkú udalosť v živote Tisovca, pri ktorej účinkoval spevokol, boli prítomní žiaci miestnych škôl a občania mesta. „Na slávnosti sa zúčastnil aj Ferdinand I., bývalý bulharský cár,“ avizoval jaskyniar.
Ako ďalej poznamenal, práce na tuneli pod Dielikom začali v polovici januára 1941. „Práce išli rýchlo, netrvalo ani rok čo ho prerazili,“ priblížil Hutka a dodal, že prevažnú časť tunela budovali v kombinácii s betónom a z tesaných skál, ktorých použili takmer 200 tisíc kusov a takmer kompletne ho dokončili za tri roky, v roku 1944 pár mesiacov pred vypuknutím SNP. „Keď vojna skončila, Maďari vrátili územie a tunel tak stratil opodstatnenie až nakoniec upadol do zabudnutia,“ opísal Hutka, podľa ktorého keby práce na stavbe začnú približne o pol roka skôr, tunel by kompletne dokončili.
O tuneli by sa dalo povedať, že bol pomerne špecifický už od začiatku svojej stavby, keďže sa podľa jaskyniara nachádza na strete dvoch geologických štruktúr. „Tu sa stretávajú krasové a nekrasové horniny, kde sa vytvárajú jaskyne. Na tisovskej strane sú krasové a na revúckej sa nachádzajú nekrasové a práve na tomto strete je urobený tunel,“ vysvetlil a dodal, že po geologickej stránke bolo veľmi zložité vystavať ho. „To znamená, že nebol na kompaktnej skale, ale tunel viedol cez všelijaké travertíny či pramene a z toho dôvodu sa od tisovskej strany tunel zavalil, kde to je podmáčané a keďže potok tečie ponad pramene blízko tunela, tak sa klenba z tejto strany prevalila,“ uviedol. Ako doplnil tým, že stavba pretína zrejme viacero jaskýň, tak sa v jej útrobách tvorí rôzna kvapľová výzdoba.
Pozrite si videá z ponoru potápačov do zaplavenej časti tunela z roku 2015
Ďalším dôvodom prevalenia sú podľa jeho slov nedokončené oporné múry na tisovskej strane. „Urobila sa iba stavebná jama, od ktorej mali robiť zárez do terénu a tým by bol tunel odvodnený, teda vyzeral by ako na muránskej strane. To sa však nestalo a jama bola odvodňovaná iba drevenou štôlňou, ktorá bola napojená na potok. Štôlňa začala po čase hniť až nakoniec čiastočne zaplavila tunel, asi v dĺžke pätsto metrov,“ podotkol jaskyniar, podľa ktorého by vtedajším pracovníkom na tejto stavbe stačilo kopať možno dva týždne, aby sa predišlo zaplaveniu.
Vodou zaliate útroby tunela skúmali aj potápači. Ako ozrejmil jaskyniar, ktorý potápačom asistuje pri každoročných ponoroch, hladina vody na tisovskej strane sa pohybuje podľa aktuálnych zrážok, od 4 do 7 metrov a z druhej strany kulminuje pri štyroch metroch.
História tunela však jeho pomerne rýchlym vybudovaním a žiadnou prevádzkou nekončí. Pár desiatok rokov späť (1987) sa špekulovalo o jeho využití ako o sklade rakiet s jadrovými hlavicami. Podľa niektorých amatérskych historikov k tomuto nedošlo kvôli skončeniu studenej vojny. S myšlienkou využiť tunel ako sklad sa poniektorí pohrávali aj naďalej. V jeho útrobách chceli podľa predsedu Speleoklubu Tisovec Ivana Kubíniho skladovať zeleninu, k tomu taktiež nedošlo.
Stavba však hoci nie v tom pravom slova zmysle bola nakoniec „skladom.“ Svoje útočisko tam našli netopiere, ktoré v ňom zvyknú prezimovať. V rokoch 1993 až 1997 sa početnosť netopierov podľa Hutku pohybovala od 2 tisíc po 10 tisíc exemplárov. „Práve preto bol tunel vyhlásený za chránený objekt a verejnosti je až do konca marca neprístupný, kým trvá zimovanie netopierov,“ uzavrel Hutka s tým, že ochranári dohliadajú na tento objekt, zvlášť v tomto období.
Zdroj: Rimava.sk
