Rimavská Sobota v minulosti vlastnila svoj pivovar, kde sa varilo pivo a to sa predávalo v krčmách, ktoré patrili mestu. Zo strategických dôvodov boli tieto krčmy umiestňované na kraje ciest, ktoré viedli do respektíve von z mesta.
Lákali tak na penivý mok nielen obyvateľov Rimavskej Soboty, ale tiež pocestných, ktorí prichádzali či už na trhy alebo len na príležitostné nákupy.
Činovníci mesta, aby podporili predaj piva a zvýšili tak zisky plynúce do mestskej kasy, dali okolo roku 1830 zasypať štyri minerálne pramene nachádzajúce sa v katastri Rimavskej Soboty. Medzi krčmami, stojacimi na prístupových cestách boli dve také, ktoré sa na seba ponášali ako dvojičky, a tak ich vtedy aj ľudia volali.
Článok pokračuje pod reklamou
Prvá z nich stála na ulici Janovskej, dnes sa nazýva Bélu Bartóka. Názov bol odvodený od Rimavských Janoviec, keďže cesta viedla práve tým smerom. Aby bola krčma dobre viditeľná, základy budovy sa položili priamo v strede ulice.
V polovici 19. storočia bolo nevyhnutné krčmu obnoviť a plánov na jej prestavbu sa chytil ten najpovolanejší. Autorom bol rodák, chýrny sochár, István Ferenczy (1792 – 1856). Zrenovovaná budova sa hrdila honosne zdobenou sálou.
V jej tesnej blízkosti neraz šarapatil požiar. Aj keď horeli okolité domy, či zhorel celý rad hospodárskych budov, krčmu nikdy neoblizol ani najmenší plamienok. Dokonca dvakrát priamo vedľa nej udrel blesk, ale ani to nespôsobilo žiadnu škodu.
Keď z mesta odchádzali obchodníci so svojim tovarom, tak práve pri tejto krčme mali stretávku. Neraz tam stálo 30 až 40 vozov, aby sa pred cestou posilnili, alebo po návrate domov si štrngli na uskutočnené dobré obchody a šťastný príchod.
Na cesty po okolitých jarmokoch chodievali obchodníci či remeselníci spolu. Bolo to aj bezpečnejšie a vedeli si v prípade núdze pomôcť.
Keď prišla éra výstavby železníc a vozy ťahané koňmi nemali šancu konkurovať v doprave kráľovským železniciam, pred krčmou stálo čím ďalej tým menej vozov. Napokon tam začali chodiť štamgasti, ktorí šli s jediným cieľom. Opiť sa a pobiť.
Krčma stratila svoj cveng a mesto ju prestalo udržiavať. Na začiatku roku 1890 už len kôpka tehál v strede cesty hlásala, že chýrna stavba Istvána Ferenczyho navždy zanikla.
Identická dvojička nesúca rukopis toho istého autora stála na mieste, kde má dnes sochu básnik Mihály Tompa (1819 – 1868). Táto niesla názov Krčma smrti. Pomenovaná bola tak kvôli tomu, že stála v strede cintorínskej cesty priamo pri bráne do mestského cintorína.
V tom čase mesto nevlastnilo pohrebný koč, a tak sa rakvy s nebožtíkmi ručne vynášali do cintorína. V tej krčme sa po pohreboch zastavili smútoční hostia a pripili si na poslednú spomienku práve pochovaného človeka. Usporadúvali sa tam tiež kary, pokiaľ pozostalí potrebovali väčšiu miestnosť.
Krčmu v tom čase viedol Ján Török a dal sa tam dokonca kúpiť i chlieb, ktorý umiesil Pavol Tóth a upiekla jeho manželka. Z toho chleba ochutnal aj František Jozef I. a to v deň, keď ho korunovali za Uhorského kráľa. Išlo o chlieb, ktorý nemal konkurenciu v šírokom okolí.
Zánik tejto krčmy spôsobila výstavba budovy súdnej sedrie, a s tým spojená likvidácia starého cintorína v Rimavskej Sobote. Mesto tak nenávratne prišlo o dve krčmy, ktorých autorom bol István Ferenczy.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroj: Gömör – Kishont zo dňa 23.1.1890
NENECHAJTE SI UJSŤ
