RIMAVSKÁ SOBOTA - V našom regióne sa nachádza mnoho príbehov a spomienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť našej histórie. Jedným z týchto príbehov je aj svedectvo Vierky Dankovičovej, ktorá si ako 12-ročné dievčatko na vlastnej koži zažila dramatické udalosti spojené s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
Príbeh, ktorý vám dnes prinášame, je viac ako len osobnou spomienkou – je výzvou, aby sme si uvedomili hodnotu slobody a demokracie, ktorú sme si vybojovali a musíme ju chrániť.
Dňa 21. augusta 1968 sa Vierka Dankovičová nachádzala v pionierskom tábore Zbraslav pri Prahe. Tábor, ktorý mal byť miestom detskej radosti a zábavy, sa zrazu premenil na miesto plné strachu a neistoty. "V noci sa otvorili dvere, zasvietilo svetlo a rozkaz znel jasne - rýchlo si natiahnite na pyžamo tepláky, nahádzať šaty do kufra a utekať!” spomína Vierka. "Utekali sme do autobusu, nikto nič nechápal."
Článok pokračuje pod reklamou
Znepokojivé slová prezidenta Ludvíka Svobodu z rádia, ktoré tajne počúvali vedúci, napovedali, že niečo nie je v poriadku. "Občania, zachovajte pokoj a rozvahu!” znelo z éteru. "Cesta späť do Rimavskej Soboty trvala takmer dva dni a dve noci, pretože prednosť na cestách mali vojenské autá a tanky – tie, ktoré prišli „zachrániť” Československo, no v skutočnosti priniesli roky neslobody a potláčania," spomína Vierka.
Po dlhých hodinách strachu a neistoty sa Vierka konečne dostala do bezpečia domova, kde ju privítali ochranné ruky jej mamy. "Veľmi dobre si pamätám tie pocity, keď som sa dostala do bezpečia rúk mamy,” hovorí Vierka so silným emóciami v hlase. Táto skúsenosť zanechala v jej živote hlbokú stopu.
Ako ďalej hovorí, nasledovalo obdobie, keď sa zastavil demokratizačný proces a začala vláda jednej strany. Pre Vierku to znamenalo, že jej snahy o vzdelanie boli systematicky potláčané. "Hoci som bola vyznamenanou žiačkou, na strednú školu ma neprijali – miesto toho uprednostnili príbuznú straníckeho funkcionára, ktorá mala horšie známky. Podobne dopadla aj moja snaha o štúdium na vysokej škole. Rodičia neboli komunisti a ako rodina sme napríklad nemohli ísť spolu na dovolenku,” dodáva smutne.
Cestovanie bolo obmedzené, a aj keď sa rodine podarilo vycestovať, čelili prísnym kontrolám na hraniciach. "Ľudia si ukrývali peniaze v tube od zubnej pasty, časopisy boli zakázané, vraj aby nás nenakazil ten hnusný západ,” spomína Vierka.
Prídel peňazí na rok bol len 20 dolárov, čo obmedzovalo aj možnosti cestovania. Voľby boli povinné, ale výber bol len jeden – Komunistická strana Československa. "Kto neprišiel voliť, toho navštívila polícia,” opisuje totalitné praktiky.
Ako si ďalej spomína, v roku 1984 ju nenápadne navštívil súdruh z tajnej polície, aby zistil, s kým sa stretla počas pobytu na západe a či ju niekto neoslovil s protivládnymi myšlienkami. Takéto situácie boli bežnou súčasťou života v totalitnom režime, kde strach a podozrievanie prevládali nad slobodou a dôstojnosťou.
Dnes, ako stará mama, Vierka Dankovičová naďalej bojuje za to, aby sa takéto hrôzy nikdy neopakovali. "Teraz mám vnuka, tiež má vek, ako som mala ja vtedy, a preto sa zúčastňujem protestov, aby on nikdy nemusel zažiť to, čo som zažila ja,” zdôrazňuje Vierka. Uvedomuje si, že boj za demokraciu nikdy nekončí a že sloboda nie je samozrejmosťou.
"Dnes na ňu mnohí, aj naši čelní predstavitelia, pľujú. Nedovoľme, aby padla na zem! Nedovoľme, aby sa po nej šliapalo,” apeluje Vierka na všetkých, ktorí si cenia hodnoty slobody a demokracie.
NENECHAJTE SI UJSŤ
