Ku koncu 19. storočia žil v Rimavskej Sobote istý Elek Hartmann. Bol práve vo veku, keď sa jeho rovesníci postupne ženili, a tak sa tiež rozhliadal po nejakej súcej neveste. Aj keď pravda bola taká, že sa viazať na jednu ženu nechcel, len si život v dostatku užívať.
V roku 1894 si vyhliadol dcéru miestneho bohatého obchodníka, o ktorej mene sa z pochopiteľných dôvodov v novinách po celej afére mlčalo.
Spočiatku dvorenie a všetky náležitosti okolo toho prebiehali tak, ako mali, a preto zaľúbenému páru už nič nestálo v ceste, aby si pred oltárom povedali svoje áno. Potom, ako to magické slovíčko vyslovili a sľúbili si navzájom večnú vernosť a súžitie v dobrom aj v zlom, nastala bohatá svadobná veselica.
Po jej ukončení začali pre mladý manželský pár plynúť medové týždne, no a napokon mladá nevesta si prinášala do spoločnej domácnosti pozoruhodné veno. Išlo o 1 500 forintov v hotovosti a slušné množstvo drahých šperkov.
Dva týždne po sobáši z neznámych dôvodov Elek Hartmann zrazu so svojou polovičkou zmizol. Nešlo však o jeho zákonnú polovičku, ale iba o celé jej veno, s ktorým sa nenápadne vyparil. Jeho kroky smerovali priamo do Košíc, kde si v pokoji užíval ďalšie medové týždne no tentoraz už sám.
Nebol však úplne sám, okolo neho sa točili ľahšie devy, vidiac dostatok finančných prostriedkov v jeho kešeni. Ľahko získané peniaze ho vo vrecku hriali a on veru nešetril.
Jeho pokoj narúšala akurát nie veľká vzdialenosť Košíc od Rimavskej Soboty.
Tušil, že to nie je pre neho bezpečné miesto, lebo jeho svokor určite nenechá zmiznutie svojho zaťa aj s celým venom jedinej dcéry len tak na pokoji. Jeho intuícia bola úplne správna. A skutočne, žandári z Rimavskej Soboty vyhlásili po ňom pátranie, a bolo len otázkou času, kým by ho ich kolegovia z Košíc nezadržali.
Práve včas sa z nášho územia vyparil a namieril si to do Nemecka, až zakotvil v Berlíne. Peniaze z vena ho vo vrecku nenechali ľahostajným, a tak jeho rozšafné konanie v hoteloch a pohostinstvách padlo do oka berlínskym bezpečnostným orgánom.
Zobrali si ho na oddelenie a podrobili dôkladnému výsluchu. Na overenie jeho totožnosti šiel z Berlína dopyt k rimavskosobotským žandárom.
Tí, samozrejme, vyrazili do jeho domova, aby zistili bližšie podrobnosti k dopytovanej osobe. Elek Hartmann asi nemal na výber, alebo ho v Nemecku celkom slušne pritlačili k múru žandári. Tým, že si udal presnú adresu, dozvedel sa o jeho prechodnej adrese v Berlíne aj svokor.
Nuž, ten sa náramne potešil správe, že sa jeho zať našiel. Neváhal ani chvíľu a navštívil župné úrady v Rimavskej Sobote. Požiadal župu o pomoc, aby dali expresne dopraviť jeho milovaného zaťa domov, že by s ním veľmi rád posedel pri sviatočnom stole a chcel mu takto zavinšovať šťastný Nový rok, ktorý sa práve blížil.
Pánom zo župy bolo úplne jasné, že ak tak učinia, Elek Hartmann strávi nielen Nový rok, ale možno ešte aj jarné – veľkonočné sviatky v nemocnici. Rozhodli teda diplomaticky a poverili miestnu prokuratúru, aby zabezpečila jeho prevoz z Berlína, a zároveň mu tiež promptne vybavili miesto v rimavskosobotskej väznici. No a čakal na neho nielen svokor ale aj súd za sobášny podvod a krádež vena.
Autor textu: Vladimír Gondáš
Zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 24.12.1894
Fotografia súdu je ilustračná, zdroj: Fortepan.hu
