Čo viete o veľkonočných zvykoch v regióne Gemera a Malohontu? V spolupráci s Gemersko-malohontským múzeom vám prinášame článok o tom, ako prežívali veľkonočné sviatky naši predkovia – aké tradície dodržiavali, čo symbolizovalo vajíčko či aké zvyky boli spojené s jednotlivými dňami.
Ak chcete lepšie spoznať históriu nášho regiónu, určite navštívte múzeum – vždy ste vítaní!
Článok pokračuje pod reklamou
Veľká noc je najdôležitejší kresťanský sviatok v rámci cirkevného roka, počas ktorého si veriaci pripomínajú smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Je to pohyblivý sviatok, ktorému predchádza obdobie štyridsaťdňového pôstu, v tradičnej kultúre späté aj s obradným vynášaním zimy a prinášaním leta.
K samotným sviatkom Veľkej noci sa viazali najmä úkony súvisiace so zabezpečením hospodárskej prosperity. Dôležitú úlohu v tomto období zohrávala voda, s ktorou sa spájala predstava nového života, a oheň so svojou očistnou funkciou. Magická moc bola pripisovaná i dotyku s čerstvou zeleňou, ako s prostriedkom zabezpečujúcim zdravie, veľký význam v tomto období malo i vajíčko symbolizujúce znovuzrodenie a kolobeh života.
Jarné zvykoslovie, predchádzajúce samotnej Veľkej noci, začínalo obradným vynesením zimy a prinesením leta. Smrť, zimu vo väčšine lokalít Gemera – Malohontu vynášali dva týždne pred Veľkou nocou, na Smrtnú nedeľu. Zosobňovala ju slamená figurína oblečená do ženských šiat s názvami ako Morena (Polom, Koceľovce), Hana (Chyžné, Kameňany), Smrť (Rožňavské Bystré), Baba (Hrušovo), Marienka (Striežovce), Hejhana (Rakovnica)... Sprievod dievčat s figurínou obišiel celú dedinu. V obci Polom pritom spievali pieseň: Morena, Morena, kde ťa ta nesiemo? Ta hor na tú skalu, kde si zlámeš hlavu. Morena, Morena, kde ťa ta nesiemo? Ta hor na Držkovce, kde prašivie ovce. S figurínou vyšli za dedinu, povyzliekali jej šaty a zapálili ju. Dievčatá potom priniesli vajíčka, múku, cukor, masť a v jednom dome si pripravili pohostenie.
Na Kvetnú nedeľu si dávali katolícki veriaci posvätiť vŕbové prúty známe i ako bahniatka. Tie počas búrky hádzali do ohňa, aby ju zahnali, prípadne ich ako ochranu pred bleskom zastokli za obrazy. V obci Rudná z posvätených bahniatok dávali kravám, sviniam aj iným zvieratám vo viere, že ich to ochráni pred chorobami a morom. V Bôrke každý člen rodiny zjedol jedno bahniatko, aby ho nebolelo hrdlo. Na Kvetnú nedeľu poobede ľudia chodili na cintorín, kde jednu vŕbovú ratolesť zapichli aj na hrob blízkych. Začiatkom 20. storočia sa na hroby nosili i vajíčka. Zahrabali sa do zeme a pokiaľ zostali celé aj do druhého dňa verilo sa, že duša mŕtveho je spokojná.
Zelený štvrtok bol dňom prvého výhonu dobytka na pašu. Pri zvykoch s ním spojených tiež zohrávalo dôležitú úlohu vajíčko. Pastier na vhodnom mieste, ktoré dobytok nevedel obísť, v noci zakopal vajíčko, reťaz, hlinu z troch hrobov a tri prúty zo šípu, teda predmety, ktoré mali dobytok chrániť, zabezpečiť aby stádo držalo spolu a množilo sa. Rovnako, keď sa gazda vyberal na jar do prvej orby, obchádzal voly a šúchal ich vajcom, aby boli okrúhle rovnako ako to vajce. Pre tento deň bola charakteristická zvýšená aktivita nečistých síl. Jedným z prostriedkov na ich odstrašenie bol hluk. Z toho dôvodu chodili chlapci od Zeleného štvrtka do Bielej soboty po dedine s rapkáčmi. Bolo to zároveň obdobie, kedy sa v kostoloch na znak smútku nad smrťou Ježiša Krista zaväzovali zvony.
Počas Veľkého piatku bol dodržiavaný prísny pôst. V mnohých domácnostiach okrem mäsa nekonzumovali ani mliečne výrobky. Ľudia verili, že na poklady ukryté pod zemou upozorňuje modrý plamienok. Aby sa nestratil bolo potrebné prikryť ho pančuchou. Počas dňa sa mohli robiť len nevyhnutné práce, nesadilo sa, ani nesialo, keďže v tento deň sa nemalo hýbať so zemou.
Upratovanie, farbenie vajíčok, varenie aj pečenie obradových jedál zostalo na Bielu sobotu. Z mäsových jedál sa pripravovala najmä bravčovina, varila sa šunka, vo viacerých lokalitách pripravovali jahňa, no k najstarším veľkonočným jedlám všade patrili vajíčka. Pripravené jedlá sa väčšinou konzumovali až v nedeľu. V sobotu bolo zvykom jedávať kyslú polievku pripravenú z vývaru údeného mäsa. Pri kostole sa spaľovali zvyšky oleja z večného svetla a iných sakrálnych predmetov, pričom uhlíky z tohto Judášovho ohňa používali ľudia pri liečení.
K najväčším sviatkom roka patrila Veľkonočná nedeľa, kedy veriaci oslavujú zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. V mnohých oblastiach bolo zaužívané svätenie jedál v kostole. V domácnostiach, kde nepripravili veľkonočné vajíčka v sobotu, sa venovali ich farbeniu, prípadne zdobeniu.
Pre Veľkonočný pondelok bol čas od včasného rána do obeda vymedzený na oblievanie dievčat, pričom mládenci oblievali dievky, menší chlapci svoje rovesníčky. Tento zvyk vo svojom diele venovanom Gemerskej župe zaznamenal začiatkom 19. storočia i Ladislav Bartholomeides: Na Veľkú noc polievajú muži ženy studenou vodou a mládenci sa veľmi usilujú vytiahnuť svoje milé a priateľky z domov a ponoriť ich do studne, potoka alebo rieky. Je to nebezpečný zvyk, ktorý je známy aj v susednom Spiši, a ktorý v tomto chladnom ročnom období stál už nejedno dievča zdravie, alebo aj život. Za polievanie dostali chlapci odmenu najmä v podobe zdobených, neskôr čokoládových vajíčok, niekedy i drobných peňazí.
V Gemeri – Malohonte sa pôvodne na zdobenie využívali najmä varené slepačie vajíčka, v menšej miere kačacie, či husacie. Až do začiatku 20. storočia sa k farbeniu vajíčok používali prírodné farbivá z domácich zdrojov, hlavne rastlinného pôvodu (šupky z cibule, cvikľa, slivková a brezová kôra, jarná ozimina, mladá tráva a iné). Od začiatku 20. storočia však začali byť prírodné farbivá nahrádzané kupovanými anilínovými farbami, ktoré boli kontrastnejšie a výraznejšie. Okrem jednoduchého farbenia boli v Gemeri-Malohonte známe aj iné postupy zdobenia veľkonočných vajíčok, ako: batikovanie, vyškrabávanie, zdobenie odtlačkami listov, maľovanie, okúvanie.
NENECHAJTE SI UJSŤ
