Hudba, ktorá sa vznášala nad pódiom v Kine Orbis v Rimavskej Sobote počas JAZZTIVALU 2025, bola presne taká, akí boli jej interpreti – hravá, spontánna, plná emócií aj úsmevov. Pacora Trio – Stano Palúch (husle), Marcel Comendant (cimbal) a Róbert Ragan (kontrabas) – spolu s Kamilom Mikulčíkom ponúkli publiku koncert, ktorý sa stal zážitkom pre uši aj dušu.
Rozhovor s nimi po vystúpení bol rovnako príjemný. Ako keby sa človek ocitol v ich hudobnej skúšobni – veľa smiechu, spomienok a drobných odbočiek, ktoré len potvrdzujú, že títo muzikanti si rozumejú aj mimo pódia.
„Ja viem. 21 rokov,“ usmial sa Stano Palúch. „A keď sme mali 20 rokov, tak sme neurobili ničovité nič, jak všetci robia – koncerty, oslavy, jubileá… A my sme vôbec nič neoslávili.“
Róbert Ragan na to reaguje s nadhľadom: „My to oslávame priebežne. Už 21 rokov.“
Po toľkých rokoch spoluhráčstva by sa zdalo, že už nemajú čím prekvapiť jeden druhého. Opak je pravdou. „Dneska sme sa prekvapovali,“ hovorí Palúch. „Prekvapiť sa vieme vždycky. Počas produkcie sa vie podariť všeličo.“
Článok pokračuje pod reklamou
„Ja som prvýkrát Marcela videl asi na svadbe Peťa Solárika,“ spomína Palúch. „Potom sme sa stretávali v Bystrici, kde študoval. Hrávali sme spolu na cimbalovej triede, a po čase sme si povedali – zišla by sa basa. Hneď nás napadol Robo. Vedeli sme, že je jazzman, ale netušili sme, že hrával aj folklór. To bolo jasné – náš človek.“
Aj názov kapely má svoje úsmevné pozadie. „Mali sme prvé väčšie hranie v Brne,“ rozpráva Palúch. „Organizátor Jiří Švéda sa stále pýtal: Hoši, ak sa jmenujete? My, že ešte počkaj. Nakoniec na plagát napísal Pacora Project – zo slabík našich priezvisk.“
„Prišli sme do Brna, pozeráme na plagát a tam Pacora,“ dopĺňa Ragan. „Povedali sme si, že dobre, necháme to kým nevymyslíme niečo lepšie. A ostalo.“
Palúch s úsmevom dodáva: „Len je to trochu trápne. V indických reštauráciách máte pakoru – vysmážanú zeleninu," smejú sa spoločne.
Za tie roky hrali s folkloristkami, so Spievankovom, s vokálnym združením Societas Incognitorum či barokovou flautistkou Janou Semerádovou. „To boli krásne veci,“ hovorí Palúch, „ale škoda, že mnohé nemáme poriadne zaznamenané.“
Do sveta Pacora Tria vstúpil herec a spevák Kamil Mikulčík pred dvanástimi rokmi. „Ja to mám hrozne rád,“ hovorí. „Je to svet, kde sa viete o muzikantov oprieť. Ja nie som vyštudovaný hudobník, som samouk, ale práve preto si vážim, že s nimi môžem hrať. Viem, že chalani vždy niečo domyslia a predčia moje očakávania.“
Palúch dodáva: „S Kamilom by sme radi robili viac. Má obrovský potenciál. Napríklad Kombajnista je jeho hudba na text Jakuba Nôtu. Takto by sme mohli vytvoriť veľa zaujímavej muziky," dodal, a okamžite začali vymýšľať, čo by ešte mohli spolu urobiť.
Rozhovor sa stočil aj k hudobnej realite.
„Je to dlhodobý manažérsky problém,“ hovorí Palúch. „My sa pohybujeme na poli nekomerčnej muziky. Nevyrábame produkt. Komerčné projekty majú cieľovú skupinu, biznis plán. My nie.“
„U nás často chýba človek, ktorý by vedel projekty uchopiť a predať,“ dopĺňa Mikulčík. „Hudobníci nie sú manažéri.“
Na otázku, ktorú skladbu majú najradšej, prišli rôzne odpovede:
Mikulčík: „Ja mám rád Zápalky. Textovo aj hudobne ma to baví.“
Comendant: „Smutná ranná Električka“
Palúch: „Nemám jednu obľúbenú. Je tam viac pekných momentov.“
Ragan sa pousmial: „Môj syn, keď mal 14 rokov, počúval Šachy dokola. A ja mám rád Kaplnku. To je geniálne vymyslená vec.“
„Máme v pláne niečo nové. Určite s tým prídeme aj nabudúce,“ zaznelo jednohlasne.
Koncert Pacora tria s Kamilom Mikulčíkom v Rimavskej Sobote bol nielen hudobným, ale aj ľudským zážitkom. V ich hudbe sa stretáva folklór s jazzom, vážna hudba s improvizáciou, a všetko to drží pohromade ľahkosť, humor a chuť tvoriť. Sú jednoducho skvelí.
NENECHAJTE SI UJSŤ
