V utorok 23. septembra sa v priestoroch Citadely v Rimavskej Sobote premietal dokumentárny film Neumlčaní. Režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová v ňom zachytila silný a bolestný príbeh Violy Stern Fischerovej – prvej Slovenky, ktorá bola deportovaná do nacistického koncentračného tábora.
Po projekcii nasledovala diskusia, ktorú viedla Miroslava Čierna. Rozhovor s autorkou sa stal nielen sprievodným programom, ale najmä mostom medzi minulosťou a súčasnosťou.
Článok pokračuje pod reklamou
„Viola bola žena, ktorá prešla viacerými tábormi a stretla sa aj s Josefom Mengelem,“ pripomenula Homolová Tóthová. „Jej spomienky nie sú len osobným svedectvom. Nesú v sebe aj veľký odkaz – že aj v nepredstaviteľnom utrpení si dokázala zachovať ľudskosť.“
Veronika Homolová Tóthová je známa najmä vďaka knihe Mengeleho dievča, ktorá sa stala fenoménom. „Táto kniha otvorila ľuďom oči,“ zdôraznila Miroslava Čierna. „Dokázala osloviť nielen staršiu generáciu, ale aj mladých čitateľov, ktorí sa zrazu začali pýtať na to, čo sa vlastne dialo.“
Autorka dodala, že práve úspech Mengeleho dievčaťa ju povzbudil pokračovať v mapovaní svedectiev. „Zistila som, že príbehy preživších sú stále neuveriteľne aktuálne. A že čas sa kráti – mnohí už medzi nami nie sú, a ak nebudeme hovoriť ich príbehy, zmiznú s nimi.“
Spisovateľka spomenula aj osobný rozmer stretnutí s Violou, keď za ňou pravidelne cestovala do Prahy. „Pamätám si, ako sa ma na začiatku spýtala: Bude to vôbec niekoho zaujímať? Bola v tom jej skromnosť, ale aj pocit, že minulosť už nikoho netrápi. A pritom práve tieto príbehy potrebujeme počúvať najviac,“ zdôraznila Homolová Tóthová.
Jedna z najsilnejších spomienok, ktoré spisovateľka pripomenula, bola spojená s potokom v Lučenci, do ktorého údajne ukryli rodičia svoje dieťa, pretože ho chceli zachrániť pred deportáciou. „Otec, ktorý bol učiteľ, povedal, že on tam v noci nemôže chodiť, lebo dieťa počuje. Neexistuje záznam ani v mestských novinách, čo sa s tým dieťaťom stalo. Verím, že ho našli... toto mi naozaj tak veľmi, veľmi pochvelo v pamäti".
Mnohí diváci si pri tejto pasáži utierali oči. Emócia bola v miestnosti prítomná fyzicky, visela vo vzduchu ako ťaživá hmla.
Homolová Tóthová otvorene priznala, že rozhovory s pamätníkmi nie sú len novinárskou prácou, ale aj ľudskou skúškou. „Dostala som sa do situácie, keď som sa už cítila nepríjemne pýtať ďalej. Vidíte, že každá ďalšia spomienka spôsobuje bolesť, ale zároveň viete, že ak to nevypovie, ostane to navždy nevyslovené.“
Ešte ťaživejším momentom bola reflexia spravodlivosti. „Mnohé z týchto zločinov ostali nepotrestané. To bolí. Nie preto, že by preživší túžili po pomste – ale preto, že zlo nebolo pomenované a odsúdené. To je rana, ktorá ostáva otvorená,“ zaznelo počas večera.
Napriek všetkému, čo prežili, spája mnohých pamätníkov schopnosť odpustiť. „Majú v sebe niečo spoločné – odpustenie. Hovoria, že keby žili v nenávisti, nedokázali by už ďalej existovať. Odpustiť neznamená zabudnúť – znamená to prestať živiť v sebe hnev a uvoľniť priestor pre život,“ podotkla Homolová Tóthová.
Citadela bola v ten večer naplnená tichom a sústredením. Diváci sledovali film so zatajeným dychom a po diskusii odchádzali s pocitom, že sa dotkli niečoho, čo je síce z minulosti, no bytostne sa týka aj prítomnosti.
„Prežiť neznamená zabudnúť,“ uzavrela autorka. „Pamätať neznamená niesť bremeno – znamená mať kompas, ktorý nám ukazuje, kam už nikdy nesmieme ísť. A preto musíme hovoriť. Aj keď je to ťažké, aj keď to bolí. Lebo ak prestaneme hovoriť, dejiny sa môžu zopakovať.“
Článok pokračuje pod reklamou
Podujatie Neumlčaní – Pamäť, ktorá zaväzuje bolo súčasťou septembrovej dramaturgie Citadely, zameranej na židovskú a rómsku minoritu. Projekt podporil Fond na podporu umenia.
NENECHAJTE SI UJSŤ
