Kde sa stretáva krása a pomoc: klobúky Ivky Jackuliakovej zažiarili na výstave Dvorné dámy

18 októbra, 2025

Správy z regiónu

Nie každé umenie potrebuje plátno či štetec. Pre Ivku Jackuliakovú z Rimavských Zalužian je ním klobúk – tvar, vôňa pary, dotyk ruky a iskra emócie, ktorá z obyčajného doplnku vytvorí perlu ženskej krásy. Svoju vášeň pre poctivé remeslo a ženskosť pretavila do tvorby, ktorá už oslovila publikum v Česku, Belgicku, Anglicku aj Holandsku. A naposledy – konečne doma.

Článok pokračuje pod reklamou

Klobúky pod vežou Starej radnice

Na pôde Starej radnice vo Zvolene sa uskutočnil 13. ročník výstavy Dvorné dámy – podujatie, ktoré spája umenie a charitu. Tento rok vystavovali štyri šikovné a tvorivé dámy – s keramikou, drôtovanými a paličkovanými šperkami, anjelskými obrazmi – ako hosť sa predstavil herec Marko Igonda.

„Atmosféra bola nádherná, plná tepla a ľudskosti,“ spomína Ivka. „A potom nastal zlom – zrazu sa organizátorka s úsmevom obzrela a povedala: Kde sú všetci? Všetky dámy totiž stáli pri mojich klobúkoch! Skúšali ich, fotili sa, smiali, rozprávali. Bola to lavína energie, ženskosti a radosti.“

Výstava nebola len estetickým zážitkom – niesla aj charitatívny rozmer. Vďaka dražbe umeleckých diel sa podarilo vyzbierať krásnu sumu pre tých, ktorí to najviac potrebujú. „Bola som dojatá. Nebola to len výstava klobúkov – bol to večer, keď som cítila, že moja práca spája ženy, emócie a pomoc.“

Od detstva k remeslu so srdcom

Ivkina cesta k tvorbe sa začala dávno – ešte v Ostrave, kde vyrastala. Po smrti tatínka, ako ho Ivka stále volá, sa s maminkou a sestrou presťahovala do Rimavských Zalužian, ktoré dnes nazýva svojím domovom. „Je to kraj, ktorý milujem – pokojný, hrdý, s obrovským potenciálom. Práve tu som začala vnímať poctivosť a jednoduchosť, ktoré dnes vkladám aj do klobúkov.“

Klobúky ju fascinovali odmalička. Jej stará mama, dáma z veľkomesta, mala plné skrine klobúčikov – a každý si upravila po svojom. „Ako dievčatko som ju obdivovala – bola svojská, inteligentná, sčítaná. Dnes vidím, že práve ona mi vštepila lásku k elegancii a individualite.“

Pred siedmimi rokmi si Ivka splnila sen – absolvovala školu modistva v Prahe, kde sa ešte stále učí tradičné klobúčnictvo. „Najskôr som musela našetriť, potom nabrať odvahu. Ale stálo to za to. Odvtedy viem, že klobúk je viac než doplnok – je to duša človeka v tvare.“

Tradičné remeslo, moderná duša

Jej tvorba stojí na poctivej modistickej technike – tvarovanie parou, ručné spracovanie, trpezlivosť.
Základom je králičia plsť, ktorú používa na jesenné a zimné klobúky, a sinamay či sisal na letné modely.
„Každý materiál má vlastnú vôľu – musíte ho cítiť. Niektorý sa poddá hneď, iný si vyžaduje trpezlivosť. Ale práve to mám rada – že ma práca s ním núti spomaliť.“ Z tvarov je jej srdcovou záležitosťou cylinder – elegantný, presný, a podľa mnohých jej „podpis“: „Cylinder je symbol sily a individuality. Každý, ktorý vytvorím, má svoj charakter a náladu.“

Klobúk, ktorý mení ženu

Ivkin ateliér nie je len dielňa, ale aj miesto premeny. „Ženy často prídu s tým, že im sa klobúk nehodí. A po chvíli odchádzajú spokojné, s úsmevom a novou energiou. Klobúk v nich prebudí radosť, sebavedomie, ženskosť.“

Spomína si na slová jednej zákazníčky: „Pri vás som sa opäť začala cítiť byť ženou.“ „Vtedy som mala slzy na krajíčku,“ priznáva Ivka. „Lebo presne pre takéto momenty to robím. Správny klobúk nie je len ozdoba – je to kúsok odvahy, ktorý si žena nasadí na hlavu.“

Ivkina tvorba má za sebou výstavy v Holandsku, Belgicku, Anglicku a Česku, no až vo Zvolene zažila, aké to je predstaviť sa doma – pred publikom, ktoré rozumie jej jazyku aj duši. „Bola to pre mňa chvíľa hrdosti aj pokory. Uvedomila som si, že po rokoch cestovania som konečne priniesla svoj svet klobúkov tam, kde patrí – domov.“

Sny, ktoré rastú potichu

Na otázku, aký je jej sen, sa len pousmeje: „Sny sa snívajú potichu. Ale ja ich žijem – v každom klobúku, v každej žene, ktorá odchádza s úsmevom. A ak je toto len začiatok, teším sa na všetko, čo ešte príde,“ dodala na záver.