Fašiangy sú obdobím, keď sa svet akoby zámerne vychýli z rovnováhy. To, čo je inokedy nemysliteľné, sa zrazu toleruje. Hluk namiesto ticha, smiech namiesto vážnosti, plné stoly namiesto striedmosti. Fašiangy neboli nikdy len folklórnou kulisou, boli ventilom. Časom, keď si ľudia mohli vydýchnuť po dlhej zime a ešte pred pôstom si dopriať všetko, čoho sa mali na dlhé týždne vzdať.
Už naši predkovia cítili, že medzi zimou a jarou treba akýsi prechodový most. A fašiangy boli presne týmto mostom – hlučným, veselým a poriadne mastným.
Článok pokračuje pod reklamou
Korene fašiangov siahajú do dávnych slovanských pohanských rituálov. Ich cieľom nebola len zábava, ale aj zabezpečenie úrody, plodnosti a hojnosti. Čím viac sa jedlo, pilo a tancovalo, tým lepšia mala byť budúca sezóna. Hojnosť mala privolať ďalšiu hojnosť.
Aj samotný názov má výpovednú hodnotu. Pochádza z nemeckého „vast-schane“, teda „posledný nápoj“. Fašiangy boli totiž poslednou veľkou oslavou pred pôstom. Kedysi sa používal aj názov mjasopust – rozlúčka s mäsom. A ako sa patrí, s mäsom sa lúčilo poriadne.
Fašiangové obdobie nebolo len o jedle a tanci. V dedinách i mestách znamenalo dôležitý spoločenský predel. Končili sa priadky, začínalo tkanie, konalo sa najviac svadieb v roku. Mládenci a dievčatá vstupovali do dospelosti, učni sa po náročných skúškach stávali tovarišmi a cechy si volili nových cechmajstrov.
Fašiangy boli časom zmien, ale aj príležitostí. Najmä mladé dievčatá sa tešili na časté zábavy. Nebolo tajomstvom, že práve počas fašiangov sa dali uloviť tí „správni“ partneri. A ak boli fašiangy dlhé, šanca sa zvyšovala pre každého.
Ak by mali fašiangy svoju vôňu, bola by to kombinácia vyprážaného cesta, údeného mäsa a čerstvej pálenky. Fašiangy boli oficiálne sviatkom jedla. Jediným cieľom bolo najesť sa dosýta a ideálne aj za suseda.
Vyprážané pečivo malo takmer rituálny význam. Šišky, pampúšiky, fánky, chraple, kreple, grapne či milostki rozvoniavali v každom regióne Slovenska. Každý kraj mal vlastné názvy aj recepty, no jedno bolo spoločné. Veriť sa muselo, že kto sa počas fašiangov poriadne nenaje, bude hladovať po celý rok.
Článok pokračuje pod reklamou
Fašiangové obchôdzky v maskách patrili k najobľúbenejším tradíciám. Mládenci prezlečení za ženy, prespanky, Cigánky či rôzne zvieratá chodili z domu do domu, vyvádzali, žartovali a domácich „trápili“ vinšovačkami. Odmenou bola výslužka v podobe slaniny, klobásy, vajec, koláčov a najmä pálenky.
Masky mali jednu výhodu: mohli si dovoliť viac než bežní ľudia. Provokovať, robiť hluk, zosmiešňovať autority. Aspoň na pár dní sa rušili spoločenské hranice.
Fašiangové zábavy trvali od nedele do utorka, miestami až do stredy. Každú nedeľu sa konali tanečné zábavy a bály, pondelok patril „mužskému bálu“ len pre ženatých a vydaté. Ženy si počas fašiangov dokonca organizovali vlastné, poriadne odviazané zábavy s tancom, alkoholom a sánkovačkami.
V mestách sa fašiangy niesli v duchu karnevalov. Remeselnícke cechy organizovali sprievody, hry a skúšky pre učňov. Mlynári chodili na chodúľoch, debnári krútili obručami a inde sa konali husacie jazdy. Cieľ bol jasný: zaujať a pobaviť.
Vyvrcholením fašiangov bol fašiangový utorok. Posledná muzika, posledný tanec a potom symbolické pochovávanie basy. Hudobný nástroj sa „pochoval“ so smiechom aj plačom, pretože znamenal koniec zábavy.
Na Popolcovú stredu nastal zlom. Mäso zmizlo zo stolov, hudba stíchla a začal sa pôst. Po hlučných fašiangoch prišlo ticho a zamyslenie. No práve tento kontrast dával fašiangom ich silu.
Fašiangy nám dodnes pripomínajú, že život nie je len o povinnostiach. Že občas treba vypnúť, porušiť zaužívaný poriadok, dať si šišku navyše a zasmiať sa od srdca. Lebo jar sa víta oveľa lepšie, keď za sebou necháme poriadnu zimnú zábavu.
Zdroj titulnej fotografie: slova.travel
NENECHAJTE SI UJSŤ
