Zlatu Kochanovú pozná v Hnúšti takmer každý. Roky stojí pri najdôležitejších okamihoch ľudského života – pri narodení, svadbe i pri úmrtí. Je nielen dlhoročnou matrikárkou, ale aj srdcom miestneho ZPOZ-u. Jej meno sa spája s profesionalitou, pokorou a ľudskosťou. Ako sama hovorí, „matriku možno prirovnať ku knihe života“.
Jej profesijná cesta sa začala v roku 1991 na Obvodnom úrade v Hnúšti, kde nastúpila ako obvodná matrikárka. Na prvý deň si spomína s úsmevom.
„Bolo to pre mňa v tom čase niečo nové a hlavne zaujímavé. Pozícia obvodnej matrikárky bola pre mňa splneným snom,“ hovorí. Prácu prijala s pokorou a vedomím, že sa bude musieť neustále vzdelávať „Vedela som, že na sebe musím pracovať. Táto ponuka bola pre mňa lákavá a chcela som vyskúšať niečo nové.“
Článok pokračuje pod reklamou
Po zrušení obvodných úradov v roku 1997 pokračovala ako mestská matrikárka v Hnúšti. „Táto práca bola pre mňa pokračovaním, ale trošku s inou náplňou. Bolo to niečo, čo ma bavilo a napĺňalo.“
Dnes o svojej práci hovorí s hlbokým presvedčením: „Práca s ľuďmi je zaujímavá, náročná, ale aj inšpirujúca v hľadaní rôznych odpovedí na otázky, ktoré sú stále o niečom inom.“
Hovorí sa, že matrikárka musí mať v sebe kus psychológa. Zlata Kochanová túto rolu nevníma ako povinnosť, ale ako prirodzenú súčasť služby ľuďom. „Matrikárka je stále spojená s občanmi v rôznych životných situáciách, kde musí zaujať aj miesto psychológa. Niekedy sú chvíle náročné, v ktorých sa stávame mentorom ľudských životov.“
Pri smutných udalostiach cíti ešte väčšiu zodpovednosť. „Ten najsmutnejší okamih v mojej práci je úmrtie. Vtedy cítim ešte väčšiu zodpovednosť a pokoru k príbuzným. Sú to niekedy ťažké, smutné a veľmi citlivé chvíle.“ Napriek tomu si dokáže zachovať profesionálny prístup – s úctou, ale bez straty ľudskosti.
Za viac než tri desaťročia sa administratíva výrazne zmenila. „Predtým sme pracne písali doklady na písacích strojoch, dnes máme všetko v elektronickej podobe a databáza je prepojená medzi všetkými matričnými úradmi v rámci celej Slovenskej republiky.“
Digitalizáciu vníma ako krok bližšie k občanovi. No niečo z minulosti predsa len zostalo: „Klasické písanie matričných kníh plniacim perom a dokumentačným atramentom do matrík.“ Aj v tom je symbolika jej práce – moderný svet, no tradícia zostáva.
Svadby prinášajú množstvo úsmevných aj dojímavých momentov. Na jeden z nich si spomína dodnes. „Mali sme v piatok nahlásený termín sobáša a v to ráno sa zjavili ďalší snúbenci, že ich šťastným dňom je práve dnes – piatok. Opýtala som sa: Vy chcete dnes uzavrieť manželstvo? Odpoveď bola – áno. Ostala som v úžase. Ale nakoľko mali všetky doklady v poriadku, nebola žiadna prekážka. V podvečer už stáli v sobášnej sieni.“
Aj takéto momenty dokazujú, že jej práca nikdy nie je stereotypná. „Táto práca nie je o stereotype, ale o rôznorodosti a zodpovednosti,“ zdôrazňuje.
Popri práci pôsobí aj v profesijnom združení matrikárok a matrikárov. Je predsedníčkou združenia za okresy Rimavská Sobota a Revúca a členkou Slovenskej rady združenia. „Hlavným cieľom združenia je obhajovať záujmy matrikárok a matrikárov, zvyšovať odbornosť výkonu povolania prostredníctvom vzdelávacích aktivít, navrhovať riešenia odborných problémov a spolupracovať s Ministerstvom vnútra SR.“
Pri príležitosti 130. výročia vzniku štátnych matrík si prevzala ocenenie za dlhoročnú prácu. „Toto ocenenie som prijala s vďakou a pokorou. Posúva ma vpred a motivuje ešte k ďalšej a lepšej práci.“ Rovnako si veľmi váži ocenenie Zlaté srdce, ktoré získala za dlhoročnú činnosť v ZPOZ. „Je to pre mňa česť, ale zároveň aj výzva na ďalšiu ešte kvalitnejšiu prácu.“
Jej druhým profesijným domovom je Združenie zborov pre občianske záležitosti (ZPOZ). „Pracovať v ZPOZ je pekné a osožné, pretože je vyvrcholením hlbokej humanity vo vzťahu človeka k človeku. Rozvíjame humánnosť a pracujeme tak, aby sa svet okolo nás stal krajší a ľudskejší.“
Organizuje uvítania detí, sobáše, jubileá, rozlúčky so školou či spomienkové slávnosti. „Na každú akciu sa teším, mám pred ňou rešpekt a zodpovednosť.“ A čo víkendy? „Hovorí sa, že keď niekomu venujete svoj čas, venujete kúsok seba.“ Priznáva, že bez podpory rodiny by túto prácu robiť nemohla.
Ak by mala napísať knihu o svojej práci, niesla by názov Kniha života písaná rukou matrikárky. „Keď sa narodí človek, jeho život začína napísaním do knihy narodení… V dospelosti uzavrie manželstvo, matrikárka ho zapíše do knihy manželstiev… A kolobeh života je už raz taký, že každý raz odíde z tohto sveta. Zapíšeme ho do knihy úmrtí.“
Jej slová znejú jednoducho, no nesú hlbokú pravdu: „Keď sa na to reálne pozrieme, náš život ostáva v matričných knihách, kde matrikárka je jeho sprievodcom.“
Po rokoch služby môže povedať jediné: „Matrika a ZPOZ sú mojou srdcovou záležitosťou a v tejto práci som našla zmysel života.“ Mimo práce ju dobíja príroda, najmä klenovské kopce na jar a na jeseň. Miluje kvety, hudbu, poéziu a dobrú kávu. No najviac ju napĺňajú ľudia.
Aj keď vníma, že dnešná generácia chce riešiť veci skôr elektronicky než osobne, verí v hodnotu osobného kontaktu. „Podľa mňa už prichádzame o ľudskosť a akoby sme sa od seba vzďaľovali.“ Možno práve preto je jej práca taká dôležitá. Prináša do úradných chvíľ ľudskosť, pokoj a pochopenie. A v meste, kde ju poznajú celé generácie, zostáva nielen matrikárkou, ale aj tichou sprievodkyňou životom.
Pre mnohých je jednoducho – Zlatka. A to hovorí za všetko.
NENECHAJTE SI UJSŤ
