Menu
V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sa často viac hovorí ako počúva, viac ponáhľa ako vníma, pôsobí Milan Varga ako tichý, no o to výraznejší kontrast. Klavirista, korepetítor, pedagóg – ale predovšetkým človek, ktorý si zachoval niečo veľmi vzácne: prirodzenú pokoru, úprimnosť a láskavosť.
„Volám sa Milan Varga, som učiteľ klavíra na ZUŠke v Rožňave a na Konzervatóriu v Rimavskej Sobote. Som aktívny muzikant, korepetítor, príležitostne hrávam aj v kapelách,“ hovorí o sebe skromne. A s úsmevom dodáva niečo, čo ho vystihuje azda najviac: „Čo sa týka svadieb, to pravidelne – ale to hrávam sám, hrám aj spievam. K tomu sa nepriznávam, lebo ja sa nepovažujem za speváka… ale ešte ma nedodohnali zo svadby, že by som zle spieval,“ hovorí s úsmevom.
Článok pokračuje pod reklamou
Pochádza z malej obce Dlhá Ves, ktorá leží pri maďarských hraniciach v blízkosti jaskyne Domica, no jeho hudobný svet bol od začiatku veľký. „Mňa od malička vedeli upútať hudobné nástroje, od úplne útleho veku,“ spomína. Prvý klavír dostal ako šesťročný – malý, štvoroktávový. Predchádzali mu však aj detské pokusy s bubnami či cimbalom.
Hudba v rodine síce nebola samozrejmosťou, no predsa len mala korene. „Som jediný hudobník v rodine, ale mojej mamy starý otec bol kontrabasista. Vraj vedel sám s kontrabasom urobiť šou… to mám asi po ňom,“ usmieva sa spokojne.
K rozhodujúcemu momentu došlo celkom nenápadne – počas oslavy výročia škôlky. „Ja som sa stále obšmietal okolo nástrojov, najviac okolo klavíra. A klavirista bol bývalý učiteľ môjho otca. Všimol si ma a povedal: ‚Treba tohto dať na zušku, lebo ak ho nedáte, bude to obrovská škoda‘ a tak ma prihlásili.“
Hoci začiatky neboli ideálne, osud to zariadil správne. „Prišiel som v júni, povedali mi, že mám prísť v septembri… a keď som prišiel, učiteľka už tam nebola. Odišla hrať na loď,“ spomína. Nahradil ju však pedagóg, ktorý ovplyvnil celý jeho ďalší smer. „Prišiel mladý učiteľ Dionýz Máté. A to bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.“
Hudba sa preňho rýchlo stala jedinou cestou. „Mňa nebolo možné prinútiť ísť hrať futbal. Toto pre mňa neexistovalo. Len hudba.“
Už ako trinásťročný mal jasno. „Povedal som učiteľovi, že ja pôjdem na konzervatórium. A keď mi v deviatom ročníku vraveli, aby som si dal prihlášku aj inam, povedal som: aj keby ma nezobrali – tak ma potom zoberú,“ smeje sa dnes.
Jeho kroky viedli na konzervatórium do Košice, kde prešiel náročným, no formujúcim obdobím. „Nebolo to ľahké štúdium. Bola to tvrdá škola,“ priznáva otvorene. Spomína najmä na svoju profesorku: „Bola rázna, energická, Ukrajinka. Vtedy som to vnímal inak… dnes by som k nej chodil veľmi rád.“
Z tejto skúsenosti si odniesol niečo, čo dnes odovzdáva ďalej. Nie konkrétne rady, ale prístup. „Keď som videl, ako korepetuje, akú istotu majú sólisti pri nej… povedal som si, že ak raz budem korepetítor, toto je tá miera. Bola pripravená na 200 percent. Viac ako sólista.“
Popri štúdiu začal veľmi skoro aj pracovať. „Od pätnástich som bol zárobkovo činný,“ hovorí bez pátosu. Hrával v kaviarňach, na podujatiach, oslavách, svadbách.
„Vyrástol som pri dôchodcoch a dôchodkyniach,“ spomína s úsmevom. „Nebola slávnosť, kde by som nehral. Oni spievali a ja som im hrával. Tam som sa strašne veľa naučil.“ A hrá dodnes. Nie pre efekt, ale pre ľudí.
Hoci zvažoval aj vysokú školu, napokon ho život priviedol k učeniu. A ako sám hovorí – nebola to náhoda.
„Každý deň idem do práce s tým, že áno – aj dnes sa to podarí. Aj dnes niekoho niečo naučím,“ hovorí. A v jeho slovách je cítiť úprimnú vieru. „Ak máš desať žiakov a len jeden pracuje tak, že ti to vynahradí… tak to má zmysel.“
Napriek tomu ostáva skromný. „Cítim sa ešte nevyučený. Nemal som ešte taký ‚materiál‘, ktorý by som vyformoval do niečoho, čo pretrvá. Ale možno to príde a možno už tento rok.“
Ak by mal mladým hudobníkom niečo odkázať, nie sú to technické rady. Sú to hodnoty. „Nech si najskôr utriedia v hlave, či to naozaj chcú robiť. A ak áno, musia byť vzdelaní. Ale aj pokorní, spoľahliví…“
A dodáva niečo, čo v jeho prípade nie je fráza, ale realita: „Keď mám byť o tretej na korepetícii, som tam o hodinu skôr. A keď tam pol hodinu pred vystúpením nie je sólista, som nervózny.“
Milan Varga nie je typ, ktorý by o sebe hovoril veľké slová. Nepotrebuje to. Jeho príbeh, jeho práca aj jeho prístup hovoria zaňho.
„Nikdy nevieš, kam ťa život zavedie. A keď nebudeš pripravený – vedomostne, fyzicky, psychicky – tak pohoríš.“
Možno práve preto pôsobí tak pokojne. Pretože pripravený je. Nie len ako hudobník, ale najmä ako človek.
A to je dnes vzácnejšie než dokonalá technika.
NENECHAJTE SI UJSŤ
