Menu
Posledná sobota na krytej plavárni v Rimavská Sobota nebola hlučná ani dramatická. Skôr tichá, emotívna a plná spomienok. Vo vode bolo menej ľudí, než bývalo zvykom. Mnohí totiž ani netušili, že plaváreň bude otvorená ešte v sobotu – mysleli si, že definitívne zatvorí už v piatok 15. mája. Tí, ktorí prišli, sa prišli v skutočnosti rozlúčiť.
Ako prvú sme stretli 71-ročnú pani Soňu. Z bazéna práve vyšla po tom, čo odplávala 2100 metrov. Keď chodí cvičiť, zvykne odplávať „len“ 1500. „Ja som tu bola každý deň. Každý jeden deň. Mne tá vodička moja milovaná bude veľmi chýbať,“ povedala s úsmevom, za ktorým bolo cítiť smútok.
Článok pokračuje pod reklamou
V lete ešte plánuje chodiť na Kurinec, no obáva sa zimy. „Čo budem robiť? Lyžovať nemôžem, mám operovanú chrbticu. Budem musieť vymyslieť iný šport.“ Aktívna seniorka jazdí na bicykli, chodí cvičiť kalanetiku na SOŠ OS a ak nebude mať inú možnosť, zostane jej aspoň chôdza.
Vedeniu mesta by chcela odkázať jediné: „Nech sa ponáhľajú s mojou milovanou plavárničkou. Ale nebudú sa ponáhľať… nebude to do konca roku 2027. Ani kultúrny dom nebol načas. Tak ako všetko, aj toto bude meškať. A ktovie, či sa toho vôbec dožijem.“
Silné emócie prežívala aj Mariana Husárová, ktorá dlhé roky viedla plavecké krúžky pre deti od piatich do štrnástich rokov.
„Je obrovský dopyt po pohybe pre deti. Toto nie je škrt len pre môj krúžok, ale aj pre škôlky, školy, rodičov a samotné deti,“ vysvetlila.
Poslednú klasickú hodinu mali vo štvrtok, no rozlúčkový tréning pripravili ešte v sobotu. A práve ten bol najťažší. „Máme vytvorený vzťah. Rodičia mi písali, že deti doma plakali, že končí plávanie. Mali to rady. Mali rady vodu, pohyb, kamarátov, organizáciu času…“ Pri rozprávaní sa zachvel hlas a v oku objavila slzička.
Čo bude ďalej, zatiaľ nevie. „Možno si dám pár mesiacov pauzu a od septembra uvidím.“ Krúžok navštevovalo približne 30 detí, občas aj dospelí pripravujúci sa na preteky, triatlon alebo talentové skúšky.
„Veľmi to bude v Rimavskej Sobote chýbať. Nemáme kde ísť. A tie deti pohyb potrebujú. Vypadnú plavecké kurzy pre materské aj základné školy. Ak bude dvojročná pauza, je to veľký problém pre pohybovú prípravu.“
Aj ona dúfa, že rekonštrukcia sa pohne čo najrýchlejšie. „Bola by som veľmi rada, keby sa to fakt hýbalo. Ale vidíme, ako to bolo aj s domom kultúry.“
Medzi poslednými návštevníkmi bol aj študent Tamáš. Nechodil pravidelne, ale vždy, keď bol doma v Rimavskej Sobote a mal chuť zaplávať si, zastavil sa. „Najčastejšie cez víkendy. Bude mi to chýbať. Bol to príjemný relax.“
Na plavárni sme stretli aj rodinu pani Miroslavy. Chodievali sem často – ona s dcérkou, manžel ešte častejšie.
„Dcéra plávala s trénerkou a veľmi ju to bavilo. Sú z toho nešťastní, mali to dobre rozbehnuté,“ povedala.
Rodina sa teraz plánuje prispôsobiť situácii. „Asi budeme aspoň raz do týždňa dochádzať do Lučenec, ale určite vymyslíme aj niečo iné. Dcéra má rada šport, takže budeme aktívni.“
Jej manžel je profesionálny vojak a plaváreň využíval aj v rámci prípravy na preskúšania. „Práve tu sa robili aj preskúšania. Kde budú teraz, nevieme. Ešteže v Lučenci otvorili plaváreň. Doteraz oni chodili k nám, teraz budeme chodiť my k nim.“
Na rekonštrukciu sa však napriek všetkému tešia. „Nech to spravia rýchlo. Nie na úkor kvality, ale tešíme sa, že to bude nové, krajšie a funkčnejšie.“
Pri odchode sme stretli dve ženy, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou plavárne – vždy usmiatu pani Mariku a jej kolegyňu Marcelku.
Marcela pracuje v areáli už takmer 18 rokov. „Je to posledná služba a je to ťažké. Až mi srdce stíska. Nejde o robotu, robiť budeme ďalej, ale tá plaváreň mi prirástla k srdcu. Tí stáli klienti, deti, úsmevy…“
Pani Marika pracovala priamo na plavárni 26 rokov. „Aj keď si už zaslúži rekonštrukciu, bude mi chýbať. Hlavne ľudia. Niektorí chodili každý deň. Tie milé tváre.“
V septembri by mala odísť do dôchodku, no sama hovorí, že je ešte priskoro zostať doma. Za tie roky sledovala, ako sa menili generácie. „Keď som nastúpila v roku 2001, bola iná doba, iné deti, iné správanie ľudí. Ale sem chodili milí ľudia. Cítili sme sa tu dobre ako kolektív.“
Najradšej spomína na plavecké výcviky a súťaže. „Bolo to od rána do večera. Veľa práce, ale mala som to rada. Niektoré deti sem chodili ako štvor- či päťročné a dnes už vozia svoje vlastné deti. Vlastne som tu pomohla odchovať celé generácie.“
Článok pokračuje pod reklamou
Spomenula si aj na smutné obdobie po strate kolegu Dada, ktorý mal v plavárni posilňovňu. „Keď sme sa po lete vrátili z Kurinca, cítili sme sa ako v prázdnom hniezde. Prestali chodiť ľudia, ktorí chodievali cvičiť aj plávať. Dodnes sme sa z toho úplne nespamätali.“
Napriek smútku však veria, že zatvorenie plavárne je začiatkom novej etapy. „Končí jedna éra. Jedny dvere sa zatvoria a druhé sa otvoria. Tešíme sa, ako to bude vyzerať. A dúfame, že zachovajú tú mozaiku pri pokladni aj pri malom bazéne.“
Mesto už skôr informovalo, že na komplexnú rekonštrukciu krytej plavárne získalo viac ako 5,3 milióna eur z externých zdrojov. Celkové predpokladané náklady majú presiahnuť 5,4 milióna eur a rekonštrukcia by mala trvať približne 17 mesiacov od odovzdania staveniska.
Aj my z redakcie dúfame, že ikonická mozaika ostane zachovaná – a že návrat vody do bazéna nebude trvať dlhšie, než je nevyhnutné.
NENECHAJTE SI UJSŤ
