Na októbrovú sériu rozhovorov pri príležitosti Mesiaca úcty k starším nadväzujeme aj v novembri. Tentoraz sme sa rozprávali s Jánom Bariakom z Jesenského, ktorý tento rok oslávil osemdesiatku. Spomínal na dobrodružstvá, ktoré zažil, aj na to, ako si na dôchodku našiel čas na svoje záľuby. Vo fotogalérii sa môžete pozrieť na jeho domček ako z rozprávky.
Prehrávanie audia nie je momentálne k dispozícii.
Narodili ste sa rok po druhej svetovej vojne. Aké bolo vaše detstvo?
Bolo dobré. Obaja rodičia pracovali na železnici a dobre sa o nás starali. Vyrastal som v Širkovciach. Tam som chodil do prvého až štvrtého ročníka základnej školy, od piateho do deviateho ročníka som chodil do Jesenského. V Širkovciach nás bolo sedem slovenských rodín a všetky sme spolu dobre vychádzali.
Po vojne to bolo tak, že darmo sme mali peniaze, na chlieb trebalo kolok. Do dediny chodil pekárenský voz a za ním som utekal. Ženy vždy stáli v dlhom rade, ja som sa prikrčil a predral až dopredu k okienku. Cestou domov som vždy odjedol kôrku z chleba.
Článok pokračuje pod reklamou
Vaši starí rodičia istý čas žili vo Francúzsku. Ako sa tam dostali?
Starý otec bol v cudzineckej légii. Bol zajatý na nejakom ostrove vo Francúzsku. Stará mama s mojou mamou sadli na vlak a išli za ním. Robili tam u farmára, a keď starého otca pustili, aj on tam istý čas robil. Mali sa uňho veľmi dobre, dokonca všetci jedli za jedným stolom.
V poslednom transporte legionárov sa vrátili na Slovensko. V Bratislave ich už pozdravili „Na stráž!“ a zadržali ich na tri dni bez jedla a vody. Potom sa vrátili domov na Podpoľanie. Obaja moji rodičia odtiaľ pochádzali. Do Širkoviec prišli bývať až po druhej svetovej vojne a ja som sa narodil už tu.
Aké spomienky máte na vojenčinu?
Narukoval som do Českého Jičína k 332. delostreleckej brigáde. Bol som tam dva roky ako mechanik, staral som sa o technické zabezpečenie.
Robil som aj dozor v kuchyni. Furt sme dačo vymysleli. Raz, keď podávali vyprážané rezne, mi napadlo, že si urobím z kamaráta srandu. Dal som v kuchyni vypražiť handru v trojobale. Keď prišiel na rad, nabral som mu ten handrový rezeň. Bol veľký ako tanier a kamarát sa tešil, že dostal najväčší.
Ešte aj vravel: „Pozrite, aký veľký rezeň mi dal Bariak!“ Potom doň zahryzol, celý trojobal spadol a on bol zahryznutý do handry. Celá rota v kantíne sa smiala.
Raz som išiel z opušťáku nazad do kasární a zbadal som včelí roj. Ako tak visel zo stromu, nabral som ho do čiapky a vybral sa s ním nazad. Našiel som prázdnu skrinku a tam som ho zavrel. A čo sa dialo ráno! Chlapi z celej roty behali po chodbe a rozhadzovali rukami. Bol to prúšvih. Hľadali, kto to spravil a či sa neprizná. Pochopiteľne, nepriznal som sa.
Ako vyzeral váš život po návrate z vojenčiny?
Vyučil som sa za automechanika a ešte pred vojenčinou som nastúpil do ČSAO. Po vojenčine som sa tam vrátil. Neskôr som prešiel k zelenine, kde som robil vodiča z povolania. Najazdil som jeden a pol milióna kilometrov a jazdil som tridsaťpäť a pol roka. Jazdil som po Slovensku, po Česku aj do Maďarska. Nikdy som nemal nehodu.
Ktorý zo zážitkov z ciest vám utkvel v pamäti?
Neskôr, keď som už jazdil na kamióne, som išiel do Česka. Na hranici v Hrozenkove ma večer zastavili s tým, že ma colníci skontrolujú a pustia až ráno. No ráno som už mal vykladať tovar v Chomutove. A to bolo ešte vyše štyristo kilometrov.
Tak reku, pýtam sa ich, či už niekedy pili banánovicu. Nepili, ale že ochutnajú. Prišli ku kamiónu s hrnčekmi od kávy a ja som im nalial. Vypili to a nevedeli sa ani nadýchnuť. Potom ma pustili hneď a ráno som už vykladal v Chomutove.
Čo je banánovica?
To je domáca pálenka z banánov, šesťdesiatpercentná. Keď som robil na zelenine, poslali ma na smetisko s Aviou plnou banánov. Bolo mi ľúto ich vyhodiť, tak som s nimi zastal vo dvore. Ošúpali sme ich a dali kvasiť. Dobrú cukornatosť to malo, lebo veď banány sú sladké. Podobne som robil pálenku aj z mandarínok, mandarínkovicu.
Čomu sa venujete na dôchodku?
Na dôchodku som sa cítil ako vrabec v klietke. Nevedel som sa s tým zmieriť. Najprv som dostaval dom, pri ňom som pestoval zeleninu aj choval zvieratá. Potom som po starých rodičoch zdedil nehnuteľnosť a tu trávim veľa času.
Váš domček po starých rodičoch má osobitý štýl. Čo vás k tomu viedlo?
Zdedil som pozemok s rozlohou štrnásť árov, na ktorom sú dva menšie domčeky a záhrada. Vždy sa mi takýto štýl páčil a baví ma zbierať staré veci. Tu rád vegetujem, ale aj pestujem. Manželka pestuje pri dome, ja tu v záhrade. Potom porovnávame úrodu, kto mal krajšiu zeleninu a podobne.
Pestujem ozaj všetko. Rôzne druhy paradajok, klasické, ale mal som aj čierne. Pestujem aj mrkvu, petržlen, cibuľu, šalát a kvety. Mávam slnečnice aj georgíny.
Pri dome mám aj muškáty, petúnie a iné kvety. Mám aj kany. Voláme ich banánovníky, lebo sa na ne podobajú. Mám rád rôzne črepníky, aj také, z ktorých pôvodne črepníky neboli, napríklad bubon z práčky. V posledných rokoch sa mi zapáčili solárne svetielka a reťaze. Niekedy počkám do zotmenia a vychutnávam si, ako pekne svietia.
Okrem toho som vždy choval zvieratá. Sliepky, kačky aj prasce. Prasatá vždy dostali meno po nemenovaných slovenských politikoch [smiech]. Mal som aj sviňku Matildu a tá reagovala na svoje meno. Mal som aj káčera, ktorý za mnou všade chodil. Ten bol podarený. Stačilo povedať „taš-taš“ a šiel.
Zbieram rôzne ľudové veci. V domčeku mám zariadenú slovenskú aj poľovnícku izbu. Poľovník nie som, len rád zbieram. Je to moje hobby. Mám aj zbierku samorastov. To sú konáre, ktoré sa prirodzene skrútili do rôznych tvarov.
Pri domčeku mám aj zbierku hrnčekov, staré sánky, lavice a pri dverách oje. Minulý rok som do predzáhradky získal stroj na šitie topánok. Okrem neho mám aj niekoľko klasických šijacích strojov.
Na dôchodku sa spočiatku cítil ako vrabec v klietke. Dnes Ján Bariak aj v osemdesiatke skúša nové odrody paradajok, s manželkou porovnáva úrodu a do domčeka po starých rodičoch stále pribúdajú ďalšie kúsky do zbierky. A keď sa zotmie, rád si ešte chvíľu posedí a pozerá, ako mu v záhrade svietia svetielka.
Pán Bariak, ďakujeme za rozhovor a prajeme vám ešte veľa radosti zo všetkého, čo vás baví.
Prečítajte si aj: Pán Vilhan z Jesenského spomína: chudoba, vojna a PTP
Mohlo by vás zaujímať: Prvá ČSR, ako ju nepoznáte. Stopa vedie aj do Lučenca
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Kali v Rimavskej Sobote: K hudbe ma priviedla smrť mamy
- Ján Bariak má zážitkov na rozdávanie: banánovica a iné historky
- Priamy spoj do Banskej Bystrice: Rodičia vyzývajú!
- Marek Valkučák: Vo futbale talent nestačí
- Za volantom bol 17-ročný mladík. Jeden z pasažierov bojuje o život
- Pavol Dobšinský: Muž z Gemera, ktorý zachránil rozprávky
