Rozprávky, ktoré pomáhal zachovať, poznajú celé generácie Slovákov. Život Pavla Dobšinského však mal od rozprávky ďaleko. Zažil nepriazeň, stratu manželky i dieťaťa a v závere života mu ubúdali sily. Napriek tomu neprestával pracovať na diele, ktoré sa stalo súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva. Od jeho smrti uplynulo 22. októbra 141 rokov.
Prehrávanie audia nie je momentálne k dispozícii.
Keď v roku 1861 prišiel Pavol Dobšinský do Drienčan, mal iba 33 rokov. Za sebou štúdiá, revolučné časy, učiteľské pôsobenie aj skúsenosť s nepriazňou prostredia, v ktorom sa usiloval presadzovať slovenský jazyk a literatúru. Pred sebou mal ešte 24 rokov života. Netušil, že práve malá gemerská obec sa stane miestom jeho osobných tragédií, ale aj vzniku diela, ktoré ho preslávi ďaleko za hranicami regiónu.
Článok pokračuje pod reklamou
Dobšinského dnes poznáme ako zberateľa slovenských ľudových rozprávok. Jeho meno sa spája s príbehmi o statočných šuhajoch, zakliatych princeznách či víťazstve dobra nad zlom. Za týmito rozprávkami však stojí človek, ktorého vlastný osud nebol ani zďaleka taký šťastný.
Zo Štiavnice sa vrátil na Gemer
Pavol Emanuel Dobšinský sa narodil 16. marca 1828 v Slavošovciach v dnešnom okrese Rožňava. Jeho otec bol evanjelickým farárom a rodina kládla veľký dôraz na vzdelanie. Detstvo prežil aj v Dlhej Vsi a Sirku, odkiaľ sa vydal na štúdiá do Rožňavy, Miškovca a neskôr do Levoče.
Práve na evanjelickom lýceu v Levoči sa začal formovať jeho vzťah k literatúre a slovenskému národnému hnutiu. Písal básne, prekladal zahraničných autorov a vydával rukopisný časopis Holubica. Ako mladý muž sa zapojil aj do revolučných udalostí rokov 1848 až 1849.
Významným obdobím jeho života bolo pôsobenie v Revúcej, kde v rokoch 1850 až 1852 pracoval u evanjelického farára Samuela Reussa. Ten patril k priekopníkom zbierania slovenskej ľudovej slovesnosti a výrazne ovplyvnil Dobšinského ďalšie smerovanie.
Po pôsobení v Brezne a Rožňavskom Bystrom prijal v roku 1858 miesto profesora slovenského jazyka a literatúry na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. Venoval sa vyučovaniu, literárnej práci a vydávaniu časopisu Sokol.
Jeho pôsobenie v Štiavnici však netrvalo dlho. Ako uvádza Matica slovenská, tamojšia spoločnosť mu nebola naklonená. V roku 1861 preto prijal miesto evanjelického farára v Drienčanoch, ktoré sa uvoľnilo po smrti Jonatána Dobroslava Čipku.
Dobšinský sa tak vrátil na Gemer. Do kraja, kde sa narodil a kde napokon prežil zvyšok života.
Najskôr prišiel o manželku, potom o dcérku
Prvé roky v Drienčanoch boli pre Dobšinského mimoriadne bolestivé.
Do obce prišiel s manželkou Paulínou Schmidtovou, s ktorou sa oženil ešte počas pôsobenia v Banskej Štiavnici. Ich spoločné šťastie však netrvalo dlho. Krátko po presťahovaní do Drienčan Paulína zomrela.
Neskôr prišiel aj o ich malú dcérku Olinku.
V priebehu krátkeho obdobia tak mladý farár stratil dvoch najbližších ľudí. Zostal sám v malej gemerskej dedine, ďaleko od niekdajšieho akademického prostredia.
Podľa životopisu, ktorý zverejnila Matica slovenská, mu v tomto ťažkom období pomáhal blízky priateľ, básnik Ján Botto. Usiloval sa ho povzbudiť a pomôcť mu prekonať osobnú tragédiu.
Dobšinský sa postupne vrátil k práci. Pokračoval v duchovnej službe, literárnej činnosti a zbieraní ľudových príbehov.
Jeho život sa neskôr opäť zmenil. Druhýkrát sa oženil s Adelou Medveckou Čajakovou, vdovou po spisovateľovi Jánovi Čajakovi a sestrou spisovateľky Terézie Vansovej. Do manželstva prišla aj so synom Jankom Čajakom, z ktorého neskôr vyrástol známy slovenský spisovateľ.
Dobšinský s Adelou založili rodinu a narodili sa im traja synovia – Vladimír, Ľudovít a Ivan Branislav.
Na fare v Drienčanoch vznikalo jeho životné dielo
Napriek osobným tragédiám Dobšinský neprestával pracovať. V Drienčanoch sa venoval duchovnej službe, zbieraniu ľudovej slovesnosti, literárnej tvorbe aj národopisnému výskumu.
Jeho záujem o rozprávky pritom nebol nový. Už pred príchodom do Drienčan spolupracoval s Augustom Horislavom Škultétym na vydávaní Slovenských povestí. V rokoch 1858 až 1861 vyšlo šesť zošitov obsahujúcich 64 rozprávok.
Dobšinský však v ľudových príbehoch videl oveľa viac než iba zábavu. Vnímal ich ako svedectvo o živote, predstavách, hodnotách a jazyku slovenského ľudu.
Rozprávky sa v tom čase odovzdávali predovšetkým ústne. Rozprávali sa počas zimných večerov, pri práci či rodinných stretnutiach. Jednotlivé príbehy sa menili, vznikali ich nové podoby a niektoré postupne upadali do zabudnutia.
Dobšinský ich zbieral, porovnával, upravoval a pripravoval na vydanie. Nebol pritom iba zapisovateľom. Bol aj literárnym tvorcom, ktorý dokázal z rozličných podaní vytvoriť ucelené príbehy a zachovať ich osobitý jazyk.
Jeho najvýznamnejším dielom sa stali Prostonárodné slovenské povesti, ktoré vychádzali v rokoch 1880 až 1883. Osem zošitov obsahovalo 90 rozprávok.
Dobšinský ich vydal na vlastné náklady. Bolo to vyvrcholenie približne dvadsiatich rokov práce.
Okrem rozprávok sa venoval aj ľudovým zvykom, poverám, hrám, prísloviam a porekadlám. V roku 1880 vydal dielo Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, v ktorom zachytil rôzne stránky každodenného života slovenského vidieka.
Obával sa, čo bude s jeho rukopismi
S pribúdajúcimi rokmi Dobšinskému ubúdali sily. Jeho starosti sa však netýkali iba vlastného zdravia. Obával sa aj o osud rukopisov a zbierok, ktorým zasvätil podstatnú časť života.
V korešpondencii s priateľom Augustom Horislavom Škultétym vyjadroval obavy, aby sa zozbierané materiály bezpečne uchovali a dostali do rúk ďalších generácií.
Vedel, že jeho vlastný čas sa kráti. Aj v závere života sa preto usiloval dokončiť a zachovať výsledky svojej dlhoročnej práce.
Muž, ktorý celý život zhromažďoval príbehy iných ľudí, sa tak postupne blížil ku koncu vlastného životného príbehu.
Posledné dni v Drienčanoch
Na jeseň roku 1885 sa Dobšinského zdravotný stav výrazne zhoršil. Podľa Slovenského literárneho centra zomrel na silný zápal pľúc.
Pavol Dobšinský zomrel 22. októbra 1885 v Drienčanoch. Mal iba 57 rokov.
Pochovali ho na miestnom cintoríne pri evanjelickom kostole, v obci, kde prežil posledných 24 rokov života.
Rozprávky prežili svojho zberateľa
Od Dobšinského smrti uplynulo 141 rokov. Jeho meno však nezostalo iba v učebniciach literatúry.
Rozprávky, ktoré pomáhal zachovať, dodnes vychádzajú v nových vydaniach. Čítajú ich rodičia deťom, stávajú sa predlohami divadelných predstavení a inšpirujú ďalších umelcov.
V Drienčanoch jeho pamiatku pripomína historická fara, v ktorej pôsobil, aj miesto jeho posledného odpočinku. S jeho menom je spojený tiež pamätník s rozprávkovými symbolmi zlatej podkovy, zlatého pera a zlatého vlasu.
Pre Gemer je Pavol Dobšinský osobnosťou s mimoriadne silným odkazom. V tomto regióne sa narodil, tu sa formoval jeho vzťah k ľudovej slovesnosti a tu napokon vznikalo jeho najvýznamnejšie dielo.
Jeho vlastný život nebol rozprávkou so šťastným koncom. Zažil straty, sklamania aj chorobu. Napriek tomu po sebe zanechal niečo, čo prežilo jeho samotného.
A možno práve v tom spočíva najväčší paradox jeho osudu. Muž, ktorému život neraz pripravil bolestivé skúšky, pomohol zachovať príbehy, v ktorých sa aj po tých najťažších prekážkach môže dobro napokon dočkať víťazstva.
Zdroj titulnej foto: Wikipedia, ECAV, upravená AI
Prečítajte si tiež: Muži s ňou odmietli ordináciu. Bancíková sa nevzdala
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Za volantom bol 17-ročný mladík. Jeden z pasažierov bojuje o život
- Pavol Dobšinský: Muž z Gemera, ktorý zachránil rozprávky
- V Rimavskej Sobote vám bezplatne zmerajú cukor v krvi
- Silový trojboj: Soboťan Oliver Szarka zdvihol 160 kg
- Nehoda na priechode pre chodcov. Žena utrpela zranenia
- Tomáš Forró: Pripravenosť nie je strach. Je to zodpovednosť
