Čo sa stane, keď prestane tiecť voda, vypadne elektrina a telefóny zostanú bez signálu? Ako dlho dokáže naša domácnosť fungovať bez pomoci a vieme vôbec, na koho sa obrátiť? Vojnový reportér Tomáš Forró prišiel do Rimavskej Soboty predstaviť knihu Čo ak príde vojna k nám. Hovoril o skúsenostiach z vojnových oblastí, o praktickej príprave domácností, ale predovšetkým o odolnosti komunít. Jeho odkaz bol jednoduchý: na krízu sa nemusíme pripravovať zo strachu. Môžeme to urobiť preto, aby sme v nej dokázali pomôcť sebe aj ostatným.
Prehrávanie audia nie je momentálne k dispozícii.
Vojnový reportér a spisovateľ Tomáš Forró zažil situácie, ktoré si väčšina z nás pozná iba z televíznych správ. Miesta bez elektriny a tečúcej vody, ľudí odkázaných na pomoc druhých aj prostredie, v ktorom sa zo zdanlivo obyčajného rozhodnutia môže stať otázka prežitia. Svoje skúsenosti teraz prináša slovenskému publiku prostredníctvom knihy Čo ak príde vojna k nám a stretnutí, na ktorých vysvetľuje, prečo by sme sa mali zaujímať o vlastnú pripravenosť.
Článok pokračuje pod reklamou
V Rimavskej Sobote absolvoval počas dňa prednášku pre študentov Strednej odbornej školy technickej a agropotravinárskej. Večer sa stretol s verejnosťou na diskusii, ktorej spoluorganizátorom bola občianska iniciatíva Rimavská kaviareň. Hoci názov jeho knihy odkazuje na vojnu, samotná diskusia sa týkala oveľa širšieho okruhu situácií. Rozsiahly výpadok elektriny, prerušené zásobovanie, nedostatok vody či zlyhanie komunikačných sietí totiž môžu zasiahnuť naše životy aj bez ozbrojeného konfliktu.
Forró začal modelovou situáciou. Vypadne elektrina, prestávajú fungovať platobné terminály, čerpacie stanice a mobilné siete. Ľudia sa pokúšajú zistiť, čo sa stalo, no informácií je málo. Neskôr prestane tiecť voda a postupne sa míňajú potraviny. Čo urobíme? Budeme vedieť, kde sú naši blízki? Dokážeme sa dohodnúť so susedmi? A máme doma vôbec to, čo potrebujeme na prvé dni?
Práve tieto otázky ukázali, že pripravenosť na krízu nemusí byť zložitá ani finančne náročná. Často sa začína vecami, ktoré stoja niekoľko eur, no v rozhodujúcej chvíli ich už nemusíme mať kde kúpiť.
Tri dni bez pomoci. Zvládla by to vaša domácnosť?
Forró pripomenul pravidlo 72 hodín. Domácnosť by podľa neho mala byť schopná fungovať aspoň tri dni bez bežných služieb a vonkajšej pomoci. Ideálne aj dlhšie. Pri rozsiahlej kríze totiž môže trvať určitý čas, kým sa podarí obnoviť zásobovanie a zabezpečiť pomoc všetkým, ktorí ju potrebujú.
Nejde pritom iba o potraviny. Ak doma máme cestoviny či ryžu, ale nemáme elektrinu ani plyn, potrebujeme vedieť, ako ich pripravíme. Ak máme mobilný telefón, ale nedokážeme ho nabiť, jeho využitie je obmedzené. A ak sa preruší dodávka vody, problémom sa nestane iba pitie, ale aj varenie, umývanie či splachovanie toalety.
Forró uviedol príklad jednoduchého turistického plynového variča, ktorý používa aj pri svojich cestách. Takéto zariadenie môže v prípade výpadku energií poslúžiť na prípravu teplého jedla, polievky či čaju. Dôležité je však myslieť aj na náhradné plynové kartuše a bezpečné používanie zariadenia podľa pokynov výrobcu. Turistické variče, ktoré nie sú určené na používanie v interiéri, sa v uzavretých priestoroch používať nesmú pre riziko požiaru a otravy oxidom uhoľnatým.
Veľký dôraz kládol aj na vodu. Ako orientačné pravidlo uviedol tri až päť litrov pitnej vody na osobu denne a ďalšiu vodu na hygienu a ostatné potreby. Zároveň pripomenul, že aj keď domácnosť nemá priestor na veľké zásoby, mala by mať aspoň nádoby, v ktorých dokáže vodu priniesť a uskladniť.
Spomenul vlastnú skúsenosť z ukrajinského Mykolajiva, kde ruský útok poškodil vodovodnú infraštruktúru a obyvatelia zostali bez bežných dodávok vody. V takej situácii sa aj obyčajný kanister stáva mimoriadne dôležitým vybavením.
„Môžete si to hneď kúpiť a možno si poviete, že to je blbosť, ale verte mi, že keď sa začnú diať veci, tak túto bandasku nekúpite,“ upozornil. V kríze sa totiž z lacných a bežne dostupných predmetov môže veľmi rýchlo stať nedostatkový tovar.
Čo je dobré mať doma ešte pred krízou?
Nasledujúci prehľad vychádza z praktických odporúčaní, ktoré zazneli počas diskusie. Nemusíte si všetko zaobstarať naraz. Dôležité je začať a postupne si vytvoriť zásoby primerané potrebám vlastnej domácnosti.
- Pitná voda a nádoby na vodu. Majte zásobu balenej vody a aspoň jeden čistý kanister či skladaciu nádobu vhodnú na pitnú vodu. Poslúži aj pri jej núdzovom rozvoze.
- Trvanlivé potraviny. Vyberajte jedlo, ktoré dokážete bezpečne skladovať a ktoré možno konzumovať aj bez varenia.
- Možnosť pripraviť teplé jedlo. Vhodný núdzový varič a náhradné palivo môžu pomôcť pri výpadku energií. Používajte ich výlučne v prostredí, pre ktoré sú určené.
- Rádio na batérie. Ak nebude fungovať internet ani mobilná sieť, rozhlas môže zostať dôležitým zdrojom informácií. Myslite aj na náhradné batérie. Alternatívou je rádio s ručným alebo solárnym napájaním.
- Nabitá powerbanka a baterka. Záložné zdroje energie pravidelne kontrolujte a dobíjajte. Vybité zariadenie odložené roky v zásuvke vám nepomôže.
- Pravidelne užívané lieky. Sledujte, koľko liekov vám zostáva, a obnovu receptov riešte včas, nie až po užití poslednej dávky. Primeranú rezervu si dohodnite s lekárom alebo lekárnikom podľa druhu lieku.
- Hygienické potreby. Vlhčené utierky, hygienické pomôcky a základné čistiace potreby pomôžu, keď nebude k dispozícii tečúca voda.
- Prikrývky, spacáky a teplé oblečenie. Pri výpadku vykurovania môžu pomôcť udržať telesné teplo.
- Menšia hotovosť. Pri nefunkčných termináloch alebo bankomatoch môže byť užitočné mať doma primeranú sumu v bankovkách.
- Rodinný krízový plán. Dohodnite sa, kde sa stretnete, ako budete komunikovať a kto sa postará o deti, seniorov či ďalších blízkych, ktorí potrebujú pomoc.
Osobitnú pozornosť si zaslúžia lieky. Pri chronických ochoreniach môže byť prerušenie liečby vážnejším problémom než nedostatok niektorých potravín. Preto je rozumné nenechávať si vystavenie receptu na poslednú chvíľu. Nie všetky lieky však možno bezpečne skladovať dlhodobo alebo vytvárať ich veľké zásoby, preto je potrebné postupovať podľa odporúčania zdravotníka.
Rovnako praktická je aj kontrola toho, čo už doma máme. Rádio bez batérií, prázdna powerbanka alebo varič bez paliva vytvárajú iba falošný pocit pripravenosti.
Ani najlepšie zásoby nepomôžu, ak sa nevieme dohodnúť
Forró však opakovane zdôrazňoval, že pripravenosť nie je iba o vybavení domácnosti. Rovnako dôležité je, aby ľudia vedeli, ako sa v kríze zachovať. Nestačí, že jeden člen rodiny má predstavu, čo urobí pri výpadku elektriny alebo pri potrebe odísť z domu.
„Pokiaľ je ten krízový plán len vo vašej hlave, to nie je žiaden plán,“ povedal. Poznať by ho mali všetci, ktorých sa týka, a každý by mal vedieť, aká je jeho úloha.
Ešte dôležitejšia je podľa neho schopnosť spolupracovať s ľuďmi v našom okolí. V každom meste a obci žijú ľudia s rôznymi skúsenosťami a schopnosťami. Niekto vie poskytnúť prvú pomoc, iný dokáže opraviť technické zariadenie, zabezpečiť dopravu alebo zorganizovať pomoc. Ďalší pozná osamelo žijúcich seniorov či ľudí, ktorí sa bez pomoci nedostanú ani k základným potrebám.
Článok pokračuje pod reklamou
Za bežných okolností tieto schopnosti možno ani nevnímame. V čase krízy však môžu rozhodovať o tom, ako rýchlo a účinne sa podarí pomôcť.
Odolnosť komunity preto nevzniká až v okamihu, keď príde katastrofa. Buduje sa oveľa skôr – pri spoločných aktivitách, v susedských vzťahoch, dobrovoľníctve a ochote zaujímať sa o ľudí okolo seba. Dôležitá je aj dôvera. Ak sa obyvatelia nepoznajú a nedokážu spolupracovať v bežnom živote, v mimoriadnej situácii to bude ešte náročnejšie.
Neznamená to, že komunita má nahradiť štát, hasičov, políciu alebo zdravotníkov. Pri rozsiahlej kríze však ani tieto zložky nemusia byť schopné dostať sa okamžite ku každému. Práve preto záleží aj na tom, čo dokážu ľudia urobiť jeden pre druhého.
Skúsenosť z ukrajinskej hranice: Pomoc prišla aj od obyčajných ľudí
Konkrétny príklad solidarity priniesol Forró zo začiatku ruskej invázie na Ukrajinu. Spomínal na hraničný priechod Vyšné Nemecké, kam prichádzali ľudia utekajúci pred vojnou. V prvých dňoch bolo potrebné reagovať na množstvo naliehavých potrieb – zabezpečiť jedlo, teplo, dopravu, ubytovanie aj základnú orientáciu pre ľudí, ktorí museli náhle opustiť svoje domovy.
Popri štátnych zložkách zohrali významnú úlohu dobrovoľníci a obyvatelia, ktorí sa rozhodli pomôcť. Mnohí nečakali na pokyny. Prišli, priniesli potrebné veci, ponúkli svoje autá, čas alebo ubytovanie.
Táto skúsenosť podľa Forróa ukázala, že spoločnosť sa dokáže v ťažkých chvíľach zmobilizovať. Zároveň však otvorila otázku, či sa môžeme vždy spoliehať iba na spontánnu pomoc.
„A čo ak to raz nedáme?“ zaznelo počas diskusie.
Práve preto považuje za dôležité, aby sa pripravenosť a odolnosť stali témami, o ktorých sa rozprávame ešte pred krízou. Solidarita je obrovskou silou, no ak má fungovať, potrebuje aj spoluprácu, informácie a schopnosť organizovať sa.
Čo by urobil, keby bol primátorom Rimavskej Soboty?
Zaujímavý miestny rozmer dostala diskusia pri otázke z publika. Čo by Tomáš Forró urobil, keby bol primátorom Rimavskej Soboty a chcel mesto lepšie pripraviť na možné krízové situácie?
Jeho odpoveď nestála na nákupe drahého vybavenia. Za jeden z prvých krokov označil zapojenie obyvateľov do hodnotenia rizík, ktoré sa mesta týkajú. Hovoril o participatívnom prístupe, pri ktorom o pripravenosti nerozhodujú iba úradníci a odborníci, ale do diskusie vstupujú aj samotní obyvatelia.
Práve oni často najlepšie poznajú miestne podmienky. Vedia, kde žijú ľudia odkázaní na pomoc, aké problémy majú jednotlivé časti mesta a čo by sa mohlo pri výpadku služieb či inej mimoriadnej udalosti skomplikovať. Iné potreby má rodina s malými deťmi, iné osamelo žijúci senior alebo človek so zdravotným znevýhodnením.
Takto pripravený plán má podľa Forróa väčší zmysel než dokument, o ktorom obyvatelia ani nevedia. Ľudia, ktorí sa podieľajú na hľadaní riešení, totiž lepšie rozumejú rizikám a zároveň získavajú pocit zodpovednosti za vlastné okolie.
V kríze môže byť nebezpečná aj informácia, ktorej uveríme
Ďalšou témou bola psychologická odolnosť. Keď sa naruší bežný život, ľudia prirodzene hľadajú vysvetlenie. Ak nemajú prístup k spoľahlivým informáciám, priestor rýchlo zaplnia dohady, fámy a dezinformácie.
Forró upozornil, že strach môže viesť k unáhleným rozhodnutiam a zhoršiť aj situáciu, ktorá by sa inak dala zvládnuť pokojnejšie. Zo svojich skúseností z Ukrajiny spomenul aj moment, keď ho ozbrojení miestni obyvatelia považovali za možného sabotéra. Situácia sa mohla skončiť tragicky.
Práve preto zdôrazňoval schopnosť na chvíľu sa zastaviť, vyhodnotiť dostupné informácie a až potom konať. Hovoril o taktickej pauze – jednoduchom postupe, ktorý môže človeku pomôcť nepodľahnúť panike.
Aj preto odporúčal mať doma rádio s nezávislým napájaním. Ak vypadnú mobilné siete a internet, rozhlas môže byť jedným z dostupných spôsobov, ako získať oficiálne informácie a pokyny. Samotné zariadenie však nestačí. Dôležité je vedieť rozlišovať medzi overenou správou a tvrdením, ktoré sa šíri iba preto, že vyvoláva silné emócie.
Pripravenosť nie je strach. Je to zodpovednosť
Počas diskusie sa otvorila aj otázka dôvery v štát. Forró pripomenul, že štátne inštitúcie nemožno stotožňovať iba s politikmi, ktorí sú práve pri moci.
„Politici sú ľudia, ktorí ten štát dočasne riadia. Minister vnútra nie je polícia, ani hasiči,“ zdôraznil.
Práca záchranných zložiek, odborníkov a verejných inštitúcií je pri zvládaní kríz nevyhnutná. Rovnako však záleží na schopnosti obyvateľov spolupracovať a prevziať primeranú zodpovednosť za vlastnú pripravenosť.
Na záver stretnutia zaznela aj výzva, aby ľudia začali aspoň malými krokmi. Mať doma vodu, myslieť na lieky, pripraviť si základné vybavenie a porozprávať sa s rodinou o tom, čo by robili pri výpadku služieb. Nie je potrebné čakať na mimoriadnu udalosť ani investovať veľké sumy.
Forró zároveň predstavil príručku Čo ak príde vojna k nám, ktorá má pomôcť preniesť tieto odporúčania do každodenného života. Súčasťou jeho projektu je aj sprístupňovanie materiálov knižniciam a školám.
Z diskusie v Rimavskej Sobote tak nevyplynulo posolstvo, že sa máme báť budúcnosti alebo očakávať najhoršie. Skôr pripomenutie, že pripravenosť nám môže priniesť väčší pokoj a schopnosť konať, keď sa niečo pokazí.
Možno stačí začať celkom obyčajne. Pri najbližšom nákupe pribaliť niekoľko fliaš vody. Skontrolovať baterku a powerbanku. Kúpiť kanister, ktorý zatiaľ nepotrebujeme. Včas si vybaviť recept na lieky. A možno sa aj pristaviť pri susedovi, ktorého bežne iba pozdravíme.
Pretože odolnosť nie je iba o tom, čo máme odložené doma. Je aj o tom, či vieme, kto žije vedľa nás, kto môže potrebovať pomoc a na koho sa môžeme spoľahnúť. A práve táto schopnosť držať spolu môže byť v kríze našou najväčšou výhodou.
Zdroj foto: Redakcia Rimava.sk
Prečítajte si tiež: Zásoby na tri dni. Koľko vody a jedla mať doma?
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Nehoda na priechode pre chodcov. Žena utrpela zranenia
- Tomáš Forró: Pripravenosť nie je strach. Je to zodpovednosť
- VIDEO: Piatok trinásteho: Auto skončilo v priekope a zhorelo
- Voľba poštou zo zahraničia sa zatiaľ neruší. Smeru prepadol návrh
- Piatok trinásteho: Deň, keď aj čierna mačka zostane doma
- Predaj nevyzdvihnutých balíkov príde do Rimavskej Soboty
