Menu
Katolícka Cirkev slávi 1. novembra Sviatok všetkých svätých. O deň neskôr je Pamiatka zosnulých. Cintoríny sa tieto dni naplnia ľuďmi, ktorí sa zhromažďujú okolo hrobov svojich príbuzných. Hroby sú vyzdobené vencami a kvetmi a tiež osvietené sviecami. „Vence a kvety vyjadrujú úctu a uznanie životu tých, ktorí už nie sú medzi nami,“ uviedol pre agentúru SITA rímskokatolícky farár vo Vysokých Tatrách Štefan Mordel. Podľa neho rozsvietené sviece, akoby chceli prežiariť tmu smrti a hrobu. „Je tu neúprosný zákon života a smrti, ktorý sa uplatňuje na každom človeku, chudobnom i bohatom, slávnom i obyčajnom, vysokopostavenom aj jednoduchom. A predsa za touto bezmocnosťou sa tu skrýva znamenie víťazstva, Kristov kríž. Kríž, znak utrpenia a smrti sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní,“ uviedol. Preto kresťania každý hrob svojich príbuzných označujú znamením kríža.
Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Spočiatku však vychádzali z tradície predkresťanskej, ktorá tiež vyjadrovala istú nádej, že človek žije aj po smrti a že vlastne smrťou dochádza, akoby do prístavu nového, záhrobného života. Na mnohých hroboch z predkresťanskej éry sa objavuje napr. znak kotvy, ktorý mal naznačiť, že zosnulý už došiel do prístavu v záhrobnom živote. Kresťania prevzali tento symbol, pričom však urobili malú grafickú úpravu. Pod okom kotvy urobili priečnu čiaru, čím vlastne vznikla podoba kríža.
Kresťanský spisovateľ Tertulián koncom druhého storočia píše, že kresťania vykonávali výročnú spomienku na zomrelých. Zhromažďovali sa pri výročnej slávnosti smrti mučeníka okolo jeho hrobu ku spoločnej oslave v presvedčení, že mučeník hneď po svojej smrti vstupuje do Božej slávy. Preto sa kresťania nikdy nemodlili za ich spásu, ale naopak, prosili ich o príhovor, aby prosili pred Božím trónom za zosnulých. V katakombách sv. Šebastiána je napríklad nápis, ktorý vyjadruje prosbu o príhovor svätých apoštolov Petra a Pavla za Viktora: „Sancte Petre et Paule petite pro Victore“, čo jasne nasvedčuje, že veriaci si nielen spomínali na svojich zosnulých, ale zároveň sa za nich modlili a prosili aj privilegovaných svätcov, za ktorých vždy považovali mučeníkov, aby sa za nich prihovárali u Boha.
Prví kresťania mali cintoríny ako azylové miesta, kde mohli nerušene vykonávať kult. Cintoríny boli chránené štátnym zákonom ako posvätné miesto, preto prví kresťania mohli v istom zmysle celkom slobodne rozvíjať svoje myšlienky a náboženské presvedčenie. Zákon zároveň umožňoval chudobným združovať sa v pohrebných bratstvách, čo v hojnej miere využívali aj prví kresťania, ktorí takto združení mohli vlastniť aj určitý majetok, čiže cintoríny a budovy, ktoré boli na nich postavené. Veľký počet katakomb v Ríme, aj v iných mestách, sú toho jasným dôkazom.
V 10. storočí svätý Odilo, ktorý bol opátom v benediktínskom kláštore v Cluny určil, aby sa pamiatka na zosnulých slávila vždy 2. novembra, čiže deň po Sviatku všetkých svätých, a to vo všetkých kláštoroch jeho rehole. To sa potom rozšírilo do celej Cirkvi. „Mimochodom, sviatok Všechsvätých bol ustanovený vtedy, keď bol v Ríme vysvätený pohanský chrám Pantheon, postavený v roku 27 pred Kristom ako chrám pre všetkých rímskych bohov. Cisár Fokas daroval tento chrám pápežovi Bonifácovi IV., ktorý ho upravil na kresťanské bohoslužby, dal do neho preniesť relikvie mučeníkov a posvätil ho ku cti Matky Božej a všetkých mučeníkov 13. mája v roku 610,“ uviedol Mordel. V Ríme sa sviatok slávil od tohto roku a pre celú Cirkev ho ustanovil pápež Gregor IV. v roku 840, pričom tento sviatok pomenoval sviatkom Všechsvätých a preložil ho na 1. november. Postupom času sa vyvinula tradícia v ktorej veriaci 1. novembra oslavovali všetkých svätých, čiže oslávenú Cirkev v nebi, a následne 2. novembra si pripomínali zosnulých, ktorí ešte nie sú v stave oslávenia, ale v stave očisťovania, čiže v očistci, a potrebujú modlitby a prosby veriacich, aby mohli dosiahnuť plné oslávenie v nebi. Otázka očistca je podľa Mordela predmetom sporu medzi katolíkmi a protestantmi, ktorí neveria v existenciu očistca preto, lebo nie je o ňom reč vo Svätom písme. Je však evidentné, že prví kresťania sa za svojich zosnulých modlili a priali im svojimi náhrobnými nápismi šťastný život v Kristovom spoločenstve.
Pre veriacich 2. november, tiež nazvaný dňom dušičiek, nie je len spomienkou, ale podľa Mordela zároveň aj modlitbou k Bohu, aby ich duše prijal k sebe do večného domova, kde nájdu trvalý pokoj a šťastie bez konca. Veniec a svieca preto nie sú len obyčajným konvenčným znakom pre veriaceho človeka, ale hlbokým gestom vzájomnej spolupatričnosti, ktorú vyjadrujeme aj v apoštolskom vyznaní viery; „verím v obcovanie svätých“, alebo novší preklad „verím v spoločenstvo svätých“. „Písmo hovorí, že Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, preto pevne veríme, že ani naši zosnulí, nie sú mŕtvi, ale žijú, hoci inakším spôsobom a na inej úrovni, ako je náš pozemský život. Vencom si teda našich zosnulých uctievame a sviecou vyjadrujeme vieru a nádej vo večný život,“ uviedol.
Svieca, ktorú kladieme na hrob zahalený toľkou tmou, naznačuje podľa Mordela svetlo žiariace z Krista, ktoré preniká temnoty smrti a nám dáva nádej, že život sa neskončil tu v smrti a v hrobe, ale že z tejto temnej brány smrti je východisko do nového svetla a života.
Zdroj: BRATISLAVA 31. októbra (SITA), FOTO Archív Rimava.sk
