Menu
Patril k inventáru župného úradu, kde pracovne strávil skoro celú druhú polovicu 19. storočia. Dokonale sa vyznal v dvoch činnostiach. Tou prvou bolo správne rozfajčenie fajky z morskej peny. Každý jeden fajčiar z Rimavskej Soboty a priľahlého okolia považoval za česť, ak jeho novú fajku na začiatku rozťahal ujo Pišta, ako ho familiárne všetci volali.
Fajka mu stále visela z úst, keď sa venoval svojej riadnej pracovnej činnosti, ktorá spočívala v prepisovaní úradných listín, dnes by sa to dalo nazvať rozmnožovaním. Vždy si z originálu prečítal len jedno slovo a dôsledne ho prepísal na papier pred sebou. Napokon nikdy nevedel, že čo to vlastne prepisuje, lebo ucelené vety nečítal. A pritom mal ukončené právnické vzdelanie. A tu začína jeho príbeh.
Jeho otec bol levitom (pomocný kňaz) v jednej malej zastrčenej malohontskej dedinke. V manželstve sa narodilo viac detí, ale ešte v rannom detstve všetky zomreli a prežil len malý Pišta. O neho potom rodičia až úzkostlivo dbali a snažili sa ho uchrániť pred všetkými chorobami či inými nástrahami.
Článok pokračuje pod reklamou
Keď šiel do školy, tak bol veľmi nesmelý a až príliš detinský, a to sa s ním ťahalo potom po celý život. Nepatril medzi dobrých žiakov a aj keď sa učil, nemalo to zmysel, lebo nikdy si z toho nič nezapamätal. Ani raz nemusel opakovať ročník, lebo učitelia si všímali jeho snahu a chcenie učiť sa. Motal sa stále medzi poslednými žiakmi v ročníku, ale vždy postupoval ďalej, až zmaturoval na miestnom gymnáziu. Napokon sa dostal na akadémiu do Šarišského Potoka a úspešne ukončil právo, zostávali mu len posledné advokátske skúšky. To však už bol pre Pištu tvrdý oriešok a vôbec to nevyzeralo nádejne.
Pištov otec bol veľmi aktívnym príslušníkom reformovanej cirkvi a nie raz ho navštívil doma barón Mikuláš Vay (1802 – 1894), strážca kráľovskej koruny, cirkevný generálny dozorca a neskorší významný uhorský politik. Nuž, jemu sa posťažoval aké súženie má so synom, že sa síce učí, ale nič nenaučí a čakajú ho práve záverečné advokátske skúšky.
Barón Vay potľapkal svojho starého priateľa po pleci a riekol: „Nebojte sa, ja budem predsedom skúšobnej komisie na akadémii a dohliadnem na Vášho syna. Len prosím, pošlite po synovi list, aby mi ho doručil, lebo mám veľa povinností a mohol by som zabudnúť.“ Starý pán ani nevedel ako má od radosti poďakovať a dodal, že bude barónovi na veky zaviazaný, ak jeho syna kúsok pri skúškach postrčí.
Prišli advokátske skúšky a mladý Pišta niesol so sebou list pre baróna Vaya, ale nemal odvahu mu ho odovzdať. Na advokátskych skúškach pred komisiou mlčal ako hrob. Na otázky komisie len sem tam nejaké skromné slovo vypustil z úst. Barón Vay mu nevenoval pozornosť a riešil si nejakú dôležitú písomnosť. Napokon sa skúšajúca komisia obrátila na baróna, že tento adept nie je vôbec pripravený a nemôže byť advokátom.
Barón Vay zdvihol svoj pohľad a mechanicky sa spýtal na meno žiaka. Pišta so stisnutým srdcom odslabikoval svoje meno. Barón Vay si hneď spomenul na sľub, ktorý dal svojmu starému priateľovi. Požiadal komisiu, aby aj on mohol položiť adeptovi pár otázok. Starý profesor prekvapene vzhliadol na baróna, ale nenamietal.
Prvá otázka znela, povedz Pišta, máte ešte v záhrade starú morušu, pod ktorou som sa neraz zhováral s tvojim otcom. Odpoveď znela jednoslabične – áno. Druhá otázka bola, máte stále doma starý včelín a koľko je v ňom úľov. Odpoveď bola, včelín máme a je tam 34 úľov. Tretia otázka bola nasledovná a bol tento rok medonosný. Pišta sa už osmelil a odpovedal celou vetou, áno veľkomožný pán, bol to dobrý rok.
Článok pokračuje pod reklamou
Členovia komisie sa začali usmievať a barón Vay im povedal, vidíte je to celkom rozumný mládenec, len treba vedieť, že na čo sa ho opýtať. Či sa už celý príbeh odohral takto, alebo úplne ináč, Pišta prichádzal domov ako čerstvý advokát.
Hviezdna chvíľa Pištu prišla v roku 1867, keď sa hlavným županom Gemersko-malohontskej župy stal Rudolf Kubínyi, jeho bývalý spolužiak z rimavskosobotského gymnázia. Pokiaľ sa hlavný župan zdržiaval v úrade, tak sa Pišta nepohol spred dverí, aby stále mohol byť po ruke svojmu priateľovi. Vykonával pre neho rôzne drobné služby a spravil všetko, čo mu videl na očiach.
Raz Rudolf Kubínyi pracoval na nejakej dôležitej písomnosti, keď k nemu vošiel Pišta. Župan mu posunul listinu a povedal, podpíš sa tam ako svedok. Chudák Pišta sa poškrabal po čele a spýtal sa, čo tam má napísať. Hlavný župan si rýchlo nespomenul na Pištove priezvisko, no napíš tam svoje meno napr. Huňady alebo Kiniži, uvedúc dvoch slávnych uhorských vojvodcov. Pišta chytil pero a na papier napísal Huňady alebo Kiniži, presne tak, ako mu to hlavný župan povedal.
Z kancelárie sa ozval krik, to keď Rudolf Kubínyi uvidel, čo Pišta vyviedol. Ten sa stadiaľ vyparil rýchlo a dával si pozor aby sa hlavnému županovi veľmi dlho neukazoval na očiach. Nakoniec zakotvil v kancelárii, kde až do svojho odchodu na odpočinok prepisoval listiny, ale stále len slovo za slovom a to sme už na začiatku tohto príbehu.
Zdroj: Gömör zo dňa 6. 7. 1930
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
