Menu
Na žandárskej stanici slúžil podkapitán Imrich Barna. Ako už z pre nás zvláštnej hodnosti vyplýva, bol zástupcom veliteľa, teda kapitána. V 50. rokoch 19. storočia si Imrich Barna odkrúcal vojenskú službu, pričom jeho útvar bol dislokovaný v Taliansku. Nuž, musel byť fičúrom, lebo okrem plnenia si vojenských povinností, zbalil aj krásnu Talianku.
Dá sa len polemizovať, či ho domáci temperamentní obyvatelia chytili za krk, alebo nebodaj niekde inde, ale do Rimavskej Soboty sa vracal už aj s novopečenou manželkou. Tej sa u nás príliš dobre nevodilo, nedokázala sa naučiť reč a cez jej pery vychádzala príšerne lámaná maďarčina podfarbená talianskym dialektom. Prakticky ju nepoznali ani susedia, lebo svoj príbytok opúšťala len sporadicky a len v nevyhnutných prípadoch.
Článok pokračuje pod reklamou
Raz sa spolu manželský pár vybral vlakom do Budapešti a mali tam doraziť až neskoro večer. Imrich Barna ešte len vykračoval s manželkou v Rimavskej Sobote po ulici, keď si už lámal hlavu, ako by si vedel zaobstarať samostatné kupé, aby ich nik nerušil a on sa mohol cestou pokojne vyspať.
Po príchode na stanicu ho hneď spoznal vlakvedúci a „ponížene“ sa mu odporúčal k službám. Imrich Barna rýchlo v hlave kalkuloval, pričom vedel, že manželku mu poznať určite nebude. Naklonil sa k vlakvedúcemu a dôverne mu pošepol, že do Budapešti musí eskortovať zadržanú falšovateľku peňazí, pričom pohľadom ukázal na svoju manželku. Vlakvedúci okamžite konal a dal vyprázdniť jedno kupé, pričom sprievodcom vlaku nakázal nikoho ďalšieho tam nevpúšťať. Medzi vlakovým personálom sa táto diskrétna správa samozrejme rozšírila rýchlosťou blesku. Nad nerušeným spánkom pána podkapitána a jeho manželky bdeli samotní železniční zriadenci, a tak pohodlne pricestovali do Budapešti.
Na žandárskej stanici v Rimavskej Sobote panoval chaos medzi starými spismi. Bolo ťažké nájsť medzi nimi potrebné údaje, ktoré práve žandári k svojej práci potrebovali. Časom prišlo nariadenie, aby sa spisy začali ukladať pod spisovými číslami a bol k ním vedený index. Do tejto nevďačnej úlohy sa ani jeden z príslušníkov netlačil a tak sa toho chopil podkapitán Imrich Barna. Index vypracoval a napokon on ho aj spravoval a vydával podľa potreby staré spisy, ktoré na počkanie vedel nájsť.
Raz sa stalo, že nebol v práci a na oddelení potrebovali súrne nájsť starý spis. Index si zobral do rúk sám kapitán a zdúpnel, všetky listy označené písmenami abecedy boli prázdne. Po dlhšom hľadaní zistil, že je tam hrubšia zložka označená písmenom „A“. Keď ju otvoril tak úplne zbledol: jeho zástupca index viedol nasledujúcim spôsobom, každý prípad začínal písmenom „A“. Vyzeralo to takto: A prepis žrebčína. A pri krádeži prichytený Jozef Szántó. A sťažnosť poľnohospodárskej školy... Z tohto celého vyplynulo, že Imrich Barna sa stal veľmi dôležitou persónou pre žandársku stanicu, nik ďalší sa v jeho indexe nevyznal.
Keď sa v roku 1883 otvárala nová nemocnica v Rimavskej Sobote, tak sa tam chodieval často pozrieť hlavný župný lekár Mór Paczek. Bol už v pokročilom veku a štúdium medicíny ukončil ešte v čase, keď chirurgické úkony v našich končinách vo veľkej miere vykonávali holiči. Raz takto, keď vošiel do nemocnice, na posteliach pacientov uvidel tabule, kde bola zaznamenaná ich telesná teplota ráno aj večer. Spýtal sa hlavného lekára, čo to má znamenať a ako dospeli k tým údajom. Hlavný lekár ukázal Paczekovi teplomer a vysvetlil mu, že týmto sa dá telesná teplota odmerať a ozrejmil mu stupnicu.
O pár dní prišiel do nemocnice zase a jednému pacientovi, ktorý bol od horúčky až rozpálený, vložil pod pazuchu teplomer. Ukázal sa na ňom údaj 36,5 °C. Nepovedal nič a o deň neskôr sa vrátil. Tomu istému pacientovi založil teplomer a opätovne nameral 36,5 °C. Dal si priniesť iný teplomer, ale ani v ňom sa gulička ortuti nepohla vyššie. Mór Paczek sa opatrne išiel sťažovať lekárovi, aké sú nespoľahlivé tieto teplomery a on podľa pulzu istejšie zistí, či má pacient horúčku. Hlavnému lekárovi nemocnice to nedalo a vrátil sa spolu so svojím starým kolegom k posteli chorého a tam vysvitlo, že Mór Paczek ten teplomer zakladal chorému pod pazuchu naopak, ortuť na konci teplomera trčala nad hruďou pacienta.
Zdroj: Gömör zo dňa 8. 6. 1930
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
