Menu
Pri príležitosti Medzinárodný deň Rómov sa zvyčajne vraciame do histórie. Hovoríme o koreňoch, tradíciách, utrpení aj kultúrnom bohatstve. Tento rok sme sa však rozhodli urobiť niečo iné. Nepýtať sa na minulosť, ale na prítomnosť. Na život dnes.
Rozprávali sme sa s mladými ľuďmi – študentmi, učňami, umelcami, športovcami. Náhodne. Bez výberu. A možno práve preto vznikol obraz, ktorý určite nie je úplný, ale rozprávali sme sa s tými, ktorí sa s nami rozprávať chceli.
Článok pokračuje pod reklamou
Na začiatku boli opatrní. Odpovede krátke, pohľady skúmavé. Akoby čakali, kam otázky povedú. No postupne sa rozhovory uvoľnili. A s nimi aj slová. Dokonca sme sa spolu aj zasmiali. Ale niečo spoločné sa objavovalo v každom jednom rozhovore: „Nehádžte nás všetkých do jedného vreca.“
Peter má 17 rokov, býva priamo v Rimavskej Sobote a študuje na gymnáziu. Okrem štúdia sa aktívne venuje behu a ďalším športovým aktivitám. Pôsobí pokojne, rozvážne. Rozpráva bez emócií, no nie bez názoru.
„Sme menšina, takže sme iní. To cítim. Ale spolužiaci mi to nikdy nedali pocítiť,“ hovorí rozhodne. Diskrimináciu nezažil priamo. Skôr jemné predsudky, ktoré si človek uvedomí až spätne. „Keď som bol menší, niektorí sa so mnou nechceli kamarátiť. Bol tam odstup.“
Petrovi rodičia sú obaja vysokoškolsky vzdelaní. "Rodičia ma nútia, aby som išiel na vysokú školu, ale ja zatiaľ nemám nejakú konkrétnu predstavu. Asi by ma zaujímalo právo, alebo niečo s peniazmi," hovorí úplne vážne.
Na svoju identitu je hrdý, no bez potreby ju vystavovať. „Som hrdý Róm, ale nemusím to hlásať. Nemám potrebu poučovať iných.“
Keď sa pýtam, prečo on diskrimináciu nepociťuje a iní áno, odpoveď je jednoduchá a zároveň kľúčová:
„Pochádzam z prostredia ako každý iný. Keby som bol z osady, určite by to bolo iné.“
Vedľa sedí jeho mama. Vstupuje do rozhovoru: „On si radšej nevšíma. Nevstupuje do konfliktov. Ale možno sa to zmení, keď sa s tým stretne viac.“ A my v redakcii dúfame, že sa s diskrimináciou nestretne a svoje názory nezmení.
Na otázku, či by mohol mať za partnerku nerómku odpovedá: "Žiadne pravidlo v tom nemam, to by bol rasizmus z mojej strany," smeje sa. Jeho mama však pôsobí, akoby ju odpoveď nepotešila.
Alexandra (20 rokov) a Szandi (21 rokov) sú presným opakom predstavy o pasivite. Študujú, pracujú, plánujú. Ich dni sú naplnené – deti, ktoré učia, tréningy, vystúpenia.
„Ja sa mám dobre,“ hovorí Szandi priamo. „Mám prácu, učím v základnej umeleckej škole tanec a herectvo, študujem, rodičia sú už niekoľko rokov v zahraničí, nemám deti. Mám pokoj,“ zasmeje sa. No hneď dodá druhú stranu: „Keď chodím učiť na dediny, vidím, že niektoré deti žijú úplne iný život. Ťažký, aj preto ich chcem motivovať,“ hovorí smutne.
Alexandra vyrastá v prostredí, ktoré má svoju nálepku. Dúžavská cesta. Často spomínaná, často posudzovaná. Osada. Ona o nej hovorí bez emócií: „My ich neriešime, zvládam to, oni si žijú ako žijú, my si žijeme svoj vlastný život.“ Alexandra na
Jej pohľad je pragmatický. Vie, čo nechce – a vie, čo chce. „Chcem ísť na vysokú školu. Učiť. Cestovať. A hlavne sa postaviť na vlastné nohy.“
Dievčatá práca, ktorú práve robia, baví. Szandi - sa rozhovorí o snoch a nevie sa zastaviť, chcela by vyskúšať ísť tancovať na loď ako profesionálna tanečnica, chcela by ísť do zahraničia, robiť milión vecí. Smeje sa. „A chcela by som vyskúšať hrať vo filmoch," nevie zastaviť prúd reči a smejú sa obidve.
Alexandra sníva o vysokej škole, chcela by učiť tanec, herectvo a spev… momentálne učí v materskej škôlke. Po chvíli zamyslenia dodáva: „Chcela by som sa osamostatniť, tak, aby som sa vedela zabezpečiť, ísť preč z Dužavskej cesty," dodáva.
Zaujímavý je jej pohľad na vlastnú komunitu: „Niektorí nemajú sny. Nevidia ďalej. Pýtajú sa ma, načo ešte stále študujem.“
Nie je v tom pohŕdanie. Skôr konštatovanie. A možno aj tichý smútok.
Na otázku, či by si vzali za muža neróma v tom majú jasno. „Samozrejme," odpovedajú so smiechom.
Timea (13 rokov) a Sara (15 rokov) sú v podstate ešte deti. Ale nie úplne. Stoja po vystúpení. Nalíčené, upravené, krásne. Keď hovoria o tanci, žiaria. Keď hovoria o realite, hovoria tichším hlasom. Navštevujú Základnú školu v Kokave nad Rimavicou, tancujú v tanečnom súbore pod vedením Janky Sendrejovej ml., Romani luluďi, a na konte majú mnoho vystúpení doma aj v zahraničí.
„Aj napriek tomu, že som svetlá, už sa ma pýtali, či som cigánka,“ povie Timea. Sara pridá konkrétnu skúsenosť: „Nadávali nám. Bez dôvodu. Len tak.“ Nie dávno. Nie v minulosti. Nedávno.
Ich svet je plný kontrastov. V jeden deň vystupujú pred publikom, v druhý deň ich niekto urazí na ulici.
Dievčatá sa učia dobre, jedna sa chystá na prijímacie skúšky na zdravotnícku školu, druhá má ešte čas a premýšľa o konzervatóriu.
Do budúcna by sa chceli odsťahovať. „Niekam do mesta, splynieme s davom, v meste je to iné, je tam viac ludí, nerozlišujú to tak, sú tolerantnejší, vidia, že ak nie si špinavá, ak sa vieš správať, obliecť, tak je to jedno akú máš farbu."
Na otázku, čo je pre nich dôležité odpovedajú zhodne. „Rodina - ak by som sa mala niekedy vydať, tak by to mohol byť Róm alebo aj nie, ak sa zalubiš, a všetci, aj jeho rodina to príjme, tak je to v poriadku," hovorí úprimne.
Odkaz spoločnosti? "Rešpektujte sa všetci, neodsudzujte sa kvôli farbe pleti."
Dievčatá by sa aj v budúcnosti chceli venovať spevu a herectvu. „Chcem niečo dokázať, aby som nebola len tá špinavá cigánka.“
Tá veta zaznie potichu. Ale zostane.
Sedíme v reštaurácii Čierny orol, kde praxujú. Nie je to formálny rozhovor. Skôr debata. Občas si skočia do reči, občas sa dopĺňajú, niekedy sa smejú, inokedy zvážnejú. A práve v tejto neuhladenosti je pravda.
Sú to chalani zo strednej odbornej školy. Budúci čašníci. Šestnásť, sedemnásť rokov. Vek, keď sa sny miešajú s realitou a názory sa formujú nie z kníh, ale zo skúseností.
Martin má jasno. Nehovorí len o sebe, ale o krajine. „Slovensko sa mi nepáči. Ani ako krajina, ani ako spoločnosť,“ povie bez zaváhania. „Bol som v zahraničí. Ľudia sú tam iní. Milší. Tu… niektorí áno. Ale veľa nie.“ Zdôrazní jednu vec: „To nehovorím preto, že som Róm. To hovorím preto, že vidím, ako sa tu žije.“
Hovorí o cenách, platoch, o tom, čo čaká po škole. „Teraz je to ešte v pohode. Ale keď skončíme, príde realita. A tá nie je jednoduchá.“ Odísť berie ako samozrejmosť. Nie ako útek, ale ako plán.
Keď príde reč na rasizmus, odpovede nie sú čiernobiele. „Že by mi niekto priamo nadával? To nie,“ hovorí Martin. „Ale cítiš to.“ A ostatní prikyvujú. „Pozerajú sa. Alebo niečo zakričia. Ale skôr ide o tie pohľady,“ dopĺňa jeden z nich. Nie je to otvorený konflikt. Skôr neustále pripomínanie, že si „iný“.
Zaujímavé je, že mnohí z nich majú skúsenosť, že predsudky miznú, keď príde osobný kontakt. „Susedia ma majú radi,“ povie Martin. „Možno aj viac ako niektorých iných.“ Tá veta zaznie s úsmevom. Ale aj s jemnou iróniou. „Je to o tom, že keď ťa spoznajú, vidia, že si normálny.“
Slovo „normálny“ sa v rozhovoroch opakuje často. Možno až príliš. Akoby bolo potrebné ho stále dokazovať.
Keď sa ich spýtate na sny, atmosféra sa zmení. Uvoľní sa. „Mám ich toľko, že by sme tu boli do rána,“ zasmeje sa Martin. Ale nie je to len smiech. V jeho hlase je aj túžba odísť, zažiť niečo iné. „Chcem ísť do zahraničia. Žiť v peknom prostredí. Mať normálny život.“
Dominik je iný typ. Tichší, sústredenejší, hovorí pomalšie a rozvážne. Vie presne, čo chce.
„Chcem byť vojak.“ Jeho cesta nie je jednoduchá. Na vojenskú školu sa nedostal. Veľký záujem, komplikácie s jazykom. „Som Maďar, ale neovládam gramatiku. Dal som test a nevyšlo to.“ Nevzdáva sa. Uvažuje o prestupe. O ďalšej šanci. „To nie je len sen. To je plán.“
Pri téme diskriminácia si spomenie situáciu zo základnej školy. „Dve dievčatá ma ohovárali. Ale celá trieda sa postavila za mňa.“ Nie je to dramatický príbeh. Ale pre neho dôležitý. „Išli za učiteľkou. Vyriešilo sa to.“ A potom dodá niečo, čo vystihuje veľa: „Stačí, keď sa k tebe niekto správa normálne. Aj úsmev od predavačky spraví veľa.“
Zdanlivo banalita. V ich svete však nie samozrejmosť.
Kristián pochádza z Hnúšte, okrem školy sa venuje hre na gitaru a v minulosti chodil na thajský box. S diskrimináciou má konkrétnu skúsenosť. Takú, ktorú si pamätá presne. „Thaiský box skončil, lebo tréneri odišli do Banskej Bystrice, chcel som ísť na kickbox. Kamarát ma zobral do klubu.“ Začiatok ako každý iný. Koniec nie.
„Tréner začal po kamarátovi kričať. Nedal mi šancu. Nepovedal to priamo… ale bolo jasné, o čo ide.“ Kristián hovorí ticho a akoby placho. „Kamarát mi potom povedal, že ten tréner je rasista.“
Nie je v tom hnev. Skôr rezignácia. „Proste som tam nešiel.“
Kristián pôvodne študoval na konzervatóriu, ktoré opustil. „Bolo to ťažké.“ Ale svoje sny aj tak spája s hudbou. „To, že som odišiel, neznamená, že nemôžem hrať,“ dodá po chvíli. Hudba pre neho nie je viazaná na školu. „Poznám veľa ľudí, ktorí hrajú špičkovo a nemajú školu.“
Jeho sen je jednoduchý, ale silný: „Chcem byť muzikant. Mať kapelu. Alebo sa do nej dostať.“
Možno prekvapivo, chalani nehovoria kriticky len o majorite. Často sa obracajú aj dovnútra. „Veľa mladých si pokazí život skoro,“ zaznie. „Majú 16, 17 rokov a už majú deti. Nevedia sa o ne postarať.“
„Berú si príklad od rodičov,“ pridá sa ďalší. Nie je to odsudzovanie. Skôr frustrácia. „Potom to vrhá zlé svetlo na všetkých.“
Adrian to povie priamo: „Dávajú nás do jednej škatule.“ A hneď dodá: „Aj medzi nami sú rozdiely. Veľké.“
Niektorí vnímajú aj svoju zodpovednosť. „Chcem niečo dokázať. Ukázať, že sa to dá,“ hovorí Adrian. Chce mať rodinu, dom, stabilitu. A možno aj pomáhať. „Chcel by som pomôcť tým horším. Aby videli, že sa dá žiť aj inak.“ No hneď prichádza realita: „Ale keď vidia, že sa máš lepšie, závidia.“
Keď sa rozhovor blíži ku koncu, pýtam sa na odkaz. Nie je potrebné dlho premýšľať. „Nesúďte knihu podľa obalu.“ „Nemôžete odsúdiť človeka, keď ho nepoznáte.“ „Pozrite sa na jednotlivca.“
Každý to povie trochu inak. Ale význam je rovnaký. Na otázku, či by si vzali za manželku nerómku dvaja odpovedajú kladne. Kristián má obavy z druhej strany: „Neviem, či by ma vnímala rovnocenne.“ A možno ešte viac: „Neviem, či by to prijali jej rodičia. A možno ani moji.“
Táto skupina chalanov nepôsobí ako homogénny celok. Každý z nich je iný. Má iný sen, inú skúsenosť, iný pohľad na svet.
Ale spája ich jedno: žijú medzi očakávaniami, predsudkami a vlastnou snahou byť niekým viac.
Na prvý pohľad pôsobia inak. Tichší. Citlivejší vo vyjadrovaní. Možno je to hudbou. Možno prostredím. Možno tým, hovoria po maďarsky a tlmočí nám ich triedna učiteľka.
Sedíme spolu, no rozhovor nemá ostré hrany. Skôr plynie. Ako keby si jednotlivé vety hľadali svoj rytmus.
Sú z rôznych miest – Uzovská Panica, Veľký Blh, Cakov. Spája ich škola, hudba a možno aj niečo viac: snaha nájsť si svoje miesto medzi dvoma svetmi.
Štefan si spomína na základnú školu bez zaváhania. „Boli sme rozdelení. A-čka a B-čka. My sme boli v B-čke.“ Nepotrebuje to viac vysvetľovať. „Učitelia mali s nami vždy problém. Aj keď nebol dôvod.“
Spomína konkrétnu situáciu: „V deviatke pustili žiakov cez prestávku do obchodu. Nás nie. Automaticky, že budeme fajčiť.“ Krátka pauza. „Nikto z nás nefajčil.“
Nie je to príbeh jedného incidentu. Skôr dlhodobého pocitu. Spôsob komunikácie, tón hlasu, očakávania.
„Dávali nám najavo, že sme iní.“ Keď prišli do Rimavskej Soboty na konzervatórium, niečo sa zmenilo. „Tu je to v pohode,“ povie jednoducho. Aj ostatní prikyvujú. Nie preto, že by problémy zmizli úplne. Skôr preto, že tu sa cítia bezpečne.
Na rozdiel od iných skupín, tu sa sny často viažu na umenie. Matej má jasno: „Chcem byť dobrý hudobník. To je najdôležitejšie.“ Nie sláva. Nie popularita. „Dobrý hudobník. A potom… dobré peniaze, auto, zdravie.“ Je to zvláštna kombinácia ideálu a reality. Umenie a praktický život vedľa seba.
Gabriel študuje spev a cíti to podobne, ale ešte osobnejšie: „To, že tu som a robím to, čo ma baví – to je môj sen.“ Neplánuje odísť. Naopak. „Chcem učiť spev. Pracovať s deťmi. Odovzdať im to, čo som sa naučil.“ V jeho hlase je pokoj. Menej neistoty než u iných.
Nie všetky cesty sú priame. Aj keď prostredie školy je pokojnejšie, skúsenosti si nesú so sebou. Adrian opisuje situáciu, ktorá je až banálna – a práve preto silná. „Prídem do obchodu. Predavačka je arogantná. Za mnou stojí neróm – a k nemu sa správa úplne inak.“ Nie je to otvorený konflikt. Ale rozdiel je citeľný.
„Najviac to cítiť u starších ľudí,“ dodá. Zaujímavé je, že zároveň spomína opak: „Na základnej škole nás bolo 85 percent Rómov. A nikto nás neodsudzoval.“ Prostredie teda hrá rolu. Výraznú.
Rozhovor sa postupne posúva aj dovnútra. Niektoré názory sú tvrdšie. „Veľa detí nemá výchovu,“ zaznie.
„Chodia po uliciach aj neskoro večer, sú drzé.“ Nie je to útok. Skôr všímavosť. „Berú si príklad od rodičov.“
Štefan to povie priamo: „Tých "zlých" Romov je stále viac.“ Ostatní sa nepridajú hneď. Ale ani neodporujú. Matej doplní inú perspektívu: „Veľa mladých si pokazí život skoro.“ Deti majú v šestnástich, sedemnástich. Rozhodnutia, ktoré sa už nedajú vrátiť.
Pri otázke partnerstva sa názory opäť rozchádzajú. Niektorí sú otvorení: „Môže byť aj nerómka.“ Gabriel to zhrnie jednoducho: „Pôvod nie je dôležitý.“ Ale potom prichádzajú aj iné hlasy. Matej: „Chcem Rómku. Kvôli zvykom.“ Matej ide ešte ďalej: „Ani by som si nedovolil zamilovať sa do neromky.“
Nie je v tom nenávisť. Skôr rešpekt k rodine, tradícii, očakávaniam.
Z rozhovorov je cítiť niečo spoločné. Nie sú úplne „tam“ – ani „tu“. Pohybujú sa medzi svetom majority a vlastnej komunity. Medzi očakávaniami rodiny a vlastnými snami. Medzi tradíciou a moderným životom.
Hudba im v tom dáva priestor. Byť sami sebou. Aspoň na chvíľu. Na konci sa pýtam na odkaz. Neodpovedajú hneď. Ale keď áno, znie to známe. „Neposudzujte podľa výzoru.“ „Pozrite sa na človeka.“
Jednoduché vety. Ale za nimi skúsenosť. A možno aj tichá prosba.
Tento text nie je kompletný obraz. Nemôže byť. Hovorili sme s tými, ktorí študujú, pracujú, majú sny. Mali možno viac šťastia. Lepšie podmienky. Podporu.
Existujú aj iné príbehy. Ťažšie. Komplikovanejšie.
Ale práve tieto hlasy ukazujú niečo dôležité: že realita nie je čiernobiela.
Že medzi stereotypom a skutočnosťou je priestor.
A v ňom konkrétni ľudia.
Mladí. Premýšľajúci. Hľadajúci svoje miesto.
A možno to najdôležitejšie: keď sa ich niekto naozaj opýta, majú čo povedať. A chcú byť vypočutí.
Za redakciu sa chceme poďakovať všetkým, ktorí boli ochotní sa s nami rozprávať. Prajeme vám veľa dobrých skúseností s každým, s kým sa na svojich cestách stretnete.
NENECHAJTE SI UJSŤ
