No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Je majsterkou čierneho remesla. Jej ruky dávajú tomuto na prvý pohľad mužskému remeslu ženskú jemnosť

HAJNÁČKA – Napriek tomu, že je útlou ženou, dokonalo zapadla do na pohľad čisto mužského sveta. Nebojí sa tvrdej a ťažkej práce, vďaka ktorej vznikajú pod jej rukami umelecké diela. Andrea Ďurčová už od detstva túžila byť kováčkou. Do svojej práce dáva kúsok seba a každé dielo považuje za výnimočné. Táto mladá umelkyňa nás vpustila do jej železného sveta.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Ako dieťa som sedávala pri otcovi, keď niečo kul. On je kováč – samouk. Chodil na učňovku do Lučenca a v učebných osnovách mal kováčstvo. Chytilo ho to, potom si zohnal vyhňu a začal doma kuť. Prešiel na kovovýrobu. Ako malá som pri ňom sedávala na drevách a sledovala som ho pri práci.

Mala som asi 12 rokov, keď som si prvýkrát zakúrila vo vyhni a začala som skúšať kuť. Strednú školu som si vybrala v Kremnici – kováčstvo, potom som išla do českého Turnova na odlievanie kovov.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že vaším prvým dielom bol svietnik. Máte ho ešte?

Svietniky ešte aj vyrábam. Volám ich labuťky. Prvý svietnik mám odložený v kuchyni na stole. Za nič by som ho nedala, pretože prvý výrobok sa má vždy nechať.

Ale inak – ako sa hovorí – kováčova kobyla chodí bosá. Doma prakticky nič zo svojich výrobkov nemám. Vyrobila som si ale posteľ.

Kráčate v otcových šľapajach, čo hovorí na vašu prácu?

Je z toho nadšený, je na mňa veľmi hrdý. Sú situácie, keď mu radím, ako má čo robiť. Veľakrát mi ale aj on poradí a pomôže.

Článok pokračuje pod reklamou


Ako reagovalo vaše okolie, keď ste povedali, že chcete byť kováčka?

Povedala som to trochu netradične pri nedeľnom obede. Ocko bol nadšený, chcel mať stále syna, ale má dve dcéry. Bol rád, že som si vybrala toto remeslo. Mama ale nechcela, aby som išla za kováčku.

Ako si spomínate na svoje študentské časy? Bol o tento odbor záujem?

V Kremnici sme začínali desiati, maturovalo nás deväť. Bola som jedinou ženou. Nás bolo ešte veľa, ale ďalší ročník bol slabší. Vraciam sa do Kremnice aj teraz, učitelia vravia, že žiakov je stále menej a menej.

Ani nás už nebolo toľko veľa, ako pred nejakými piatimi či desiatimi rokmi, no nás bolo vidieť. Vždy sme riešili rôzne akcie, podujatia, chodili sme robiť ukážky pre deti. Teraz to tak nie je.

Spomínali ste, že ste boli jedinou ženou v ročníku. Viete približne, koľko je na Slovensku kováčok?

Bolo nás približne päť, všimla som si ale, že sa to rozrastá, takže som stratila prehľad.

Toto remeslo je skôr považované za mužské. Ako sa cítite vo „svete kováčstva“ ako žena?

Už som si zvykla. Počas toho, ako som chodila na jarmoky, som si rozdelila okoloidúcich mužov na tri skupiny: tí, ktorí prídu a v pohode sa porozprávajú. Potom tí, ktorí sa len z diaľky pozerajú a poslednou skupinou sú takí muži, ktorí prídu a začnú všetko kritizovať.

Vidíte nejaký rozdiel medzi výrobkami, ktoré vyrobili muži a ktoré ženy?

Keď sa pozriem aj na práce ostatných kolegýň, zo zahraničia i zo Slovenska, tak vidím rozdiel v tom, že práce žien sú jemnejšie. Nie sú také hrubé. Nepovedala by som, že viacej prepracované, to v žiadnom prípade, lebo muži aj ženy vedia perfektne robiť.

Keď si porovnáte vaše prvé práce a diela, ktoré robíte teraz, ako ich hodnotíte?

Nedá sa to ani porovnať. Pri práci sa človek vyvíja, potom robí veci inak. Keď som napríklad robila jedného anjela pred dvomi rokmi, a robila som ďalšieho neskôr – boli úplne iné.

Ako vôbec vznikajú vaše diela? Máte predtým, ako začnete pracovať, návrh v hlave, alebo si ho aj nakreslíte?

Keď vytváram niečo pre zákazníkov, tak to samozrejme nakreslím. Dám im nejaký návrh. Keď však robím niečo pre seba alebo idem kuť na jarmok, tak tvorím z hlavy.

Článok pokračuje pod reklamou


Aké výrobky ste robili v poslednom čase? Čo vyrábate najradšej?

V januári som robila približne 160 centimetrov vysokého pelikána. Potom som robila 38 odlievaných plakiet do obce Kľačany s ich erbom. Ďalej som pracovala na rekonštrukcii kríža pre Antonína Doležala, českého legionára. Pracovala som tiež na cenách do literárnej súťaže Gustáva Reussa a na ďalších drobnostiach.

Teraz mám robiť plaketky pre Hajnáčku, lebo keď náš pán starosta zistil, že robím plakety do Kľačian, tak sa trošičku aj nahneval, že pre našu obec som neurobila (smiech).

Všetky diela robím rada, je mi jedno, čo to je. Táto práca ma veľmi napĺňa.

Vaše diela už môžu obdivovať aj Revúčania.

Áno. Spolupracovala som s OOCR Gemer, oslovili ma oni. Urobila som im návrhy, dosť dlho som potom čakala na schválenie od BBSK. Koncom jari som sa pustila do výroby, približne o polroka boli diela hotové – Olejkár, strom a teleskop.

V Rimavskej Sobote ale môžu ľudia vidieť moju tvorbu na budove múzea. Bola to moja prvá veľká odlievačská práca. Na priečelí múzea je tabuľa, na pravej strane slovenská tabuľa a na ľavej maďarská – tú maďarskú som robila ja.

Tiež som robila repliky šperkov hodejovského bronzového pokladu pre Hradné múzeum vo Fiľakove – to bola moja prvá odlievačská práca mimo školy. Táto práca ma veľmi tešila, pretože môj ocko pochádza z Hodejova a polovica mojej rodiny tiež.

Bola postava Olejkára pre vás výzvou, keďže ide o figurálnu plastiku?


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross