Menu
Niekedy začiatkom roku 1921 sa v Rimavskej Sobote skrížili cesty dvoch mladých ľudí. Mládenec sa volal Karol a patril v meste k obchodníkom, ktorým sa darilo v podnikaní. Slečna menom Zlatka zase pochádzala z dobre situovanej meštianskej rodiny.
Keďže v spoločenskom postavení mladého páru nebol žiaden rozpor, rodinní príslušníci nemali voči ich stretávaniu žiadne pripomienky. Po počiatočnom oťukávaní a postupnom zbližovaní títo dvaja zaľúbenci zistili, že by sa ich ďalšie kroky mohli diať na spoločnej ceste životom.
Karol tak ako sa slušilo a patrilo navštívil dom svojej milej a požiadal rodičov o jej ruku. Keďže na mieste počul kladnú odpoveď, začala sa pripravovať zásnubná hostina. Na svojej vyvolenej vôbec nešetril a na zásnubách ako aj počas nastávajúcich štyroch mesiacoch zahrnul Zlatku šperkami v hodnote 21 000 korún. Svet patril iba im a dvojica netrpezlivo očakávala chvíľu sobáša, dodržiavajúc zvyky časového odstupu svadby od zásnub.
Článok pokračuje pod reklamou
Od zásnub uplynuli štyri mesiace, keď Karol zrazu ochorel. Zlatka chodievala k nemu domov a príkladne sa starala o svojho nastávajúceho. Lenže choroba sa ďalej rozvíjala a patrila k tým, na ktorú vtedajší lekári nepoznali liek. Mladý chlap chradol a pod vplyvom svojich príbuzných napísal Zlatke list, že ruší zásnuby. Pravdepodobne nemal odvahu povedať jej to priamo, a tak zvolil písomnú formu.
Zlatka obratom na list reagovala a odpísala Karolovi, že pokiaľ má vážny záujem sa s ňou rozísť, tak súhlasí a vráti mu zásnubné dary, ktoré od neho dostala. Tri dni potom, ako prebehla táto korešpondencia, Karol svojej chorobe podľahol.
Dediči okamžite vyzvali Zlatku, aby im vrátila zásnubné dary, pretože sa nemôžu za zásnubné považovať. Ich hodnota je tak vysoká, že sa dávajú až ako svadobné dary. Zlatka odmietla dedičom dary vrátiť, a tak ju zažalovali na miestnom súde. Žiadali o vrátenie šperkov v hodnote 21 000 korún a prirátali si úroky z omeškania.
Miestny súd žalobu zamietol a vo svojom rozhodnutí uviedol: "K zrušeniu zásnub nedošlo z pochybenia nevesty. Dediči by len v tom prípade mali nárok na vrátenie šperkov, keby si ich ešte počas života pýtal späť darca." S týmto verdiktom sa nemohli sťažovatelia uspokojiť a podali odvolanie na vyšší súd v Košiciach.
Odvolací súd bol veľmi rýchly, lebo od konania na rimavskosobotskom súde ubehli len štyri dni. Vyšší súd v Košiciach potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a zároveň zamietol žalobu. Vo svojom rozhodnutí uviedol: "Žalovaná Zlatka nie je povinná vrátiť zásnubné dary, lebo sa preukázalo, že zasnúbenie nebolo zrušené kvôli nej. Ba práve naopak, bola to ona, čo sa príkladne starala o svojho snúbenca počas jeho choroby. Zásnubné dary nemôžu byť súčasťou dedičského konania, mohlo by sa tak stať len v prípade, pokiaľ by zosnulý si ich pýtal späť ešte počas svojho života. Keďže tak neučinil, dediči nemajú nárok na vrátenie zásnubných darov."
S týmto rozhodnutím sa dediči neuspokojili a podali odvolanie na poslednú inštanciu Najvyšší súd v Brne. Nepodarilo sa nájsť žiadne záznamy k tomuto konaniu a je vysoko pravdepodobné, že aj v tomto prípade bola žaloba dedičov zamietnutá.
Zdroje:
Kassai Hírlap zo dňa 9. 11. 1921
Kassai Hírlap zo dňa 15. 11. 1921
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
