Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA - Naše mesto sa môže pochváliť viacerými zaujímavými osobnosťami, medzi ne určite patrí aj Štefan Hájek. Mnohí poznáte Štefana ako milého usmiateho policajta, niektorí ako operného speváka a v poslednom období aj úspešného šípkara. Viac nám o sebe prezradil v rozhovore.
Narodil som sa v Košiciach, keď som mal 2 roky, presťahovali sme sa do Rimavskej Soboty. Moje záľuby by zaplnili veľkú knihu. Študent som nebol ktovie aký a rodičov to trochu trápilo, ale zato ma bavilo od detstva veľa vecí. Mám veľmi hravú povahu a bavilo ma objavovať tajomstvá všetkého možného. Od malička som chytal ryby. Celá rodina boli atléti, a tak som od 10 rokov začal behávať na dlhé trate pod vedením trénerky Kamily Hartwigovej, teraz už Antalovej. Boli tam skvelí ľudia a veľmi talentovaní bežci, ako napríklad súrodenci Katarína Bubáňová a jej brat Martin, ktorí v tých mladých časoch pre mňa veľa znamenali. Spomínam na tie roky a ľudí s láskou. Keď atletický klub skončil, nevedel som, kde využiť v 15-tich rokoch života svoju rokmi nadupanú kondíciu. A tak som sa dal na futbal. Nastupil som do mladšieho dorastu a boli to velmi ťažké roky. Trénoval som usilovne a tvrdo, ale bolo ťažké dobiehať tie obrovské rozdiely medzi mnou a mojimi rovesníkmi. Vymenilo sa pri mne niekoľko trénerov, ale najväčší vplyv na môj pokrok mal bezpochyby Marián Kudlík. Je to skvelý trener a futbalový odborník. Nakoniec som sa s futbalom vďaka nemu spriatelil a začal som mať konečne z hry aj radosť. Roky som neskôr hraval okresnú súťaž vo Veľkých Teriakovciach. Spoznal som mnoho skvelých osobností a talentovanych futbalistov, ako boli Peter Štubniak, Tibor Farkaš, Jozef Slovák ml., Ivan Sihelský a ďalší. Veľa ma naučili a bola to pre mňa až česť zahrať si s nimi.
Článok pokračuje pod reklamou
V roku 1999 som začal hrávať aj šípky. A išlo to výkonnostne rýchlo hore. Takze ryby, futbal, šípky a neskôr som zavŕtal aj do hokeja, čo sa týka súťaží. Od malička som miloval šach a odkedy si pamätám, v mojej hlave hrala hudba. Ja ani netuším, ako sa to dalo všetko stíhať. Určite musel mať vtedy deň 70 hodín. Bezpochyby má na tom zásluhu takmer nulový čas, ktorý som venoval školskym a domácim povinnostiam a obrovskej láske mojej matky, ktorá mi zabezpečila so súrodencami krásne detstvo a hŕbu času na to, aby som sa v živote iba bezstarostne hral.
Samozrejme, keď som bol slobodný a bezdetný, išlo to ľahšie. Teraz, keď mám rodinu, museli záľuby výrazne ustúpiť vyšším prioritám, ktoré si pýtajú svoju pozornosť hlasnejšie. Často sa stáva, že ľudia sa úplne vzdajú svojich záľub pre rodinu, prácovnú zaneprazdnenosť a povinnosti. To ale nie je podľa mňa správne. Potom vidíte chodiť po ulici nešťastné polomŕtvoly unavené životom. Človek by sa nemal nikdy vzdávať niečoho, čo miluje. Určite sa to dá spojiť bez toho, aby na seba partneri žiarlili. Oni to musia pochopiť. Lebo šťastie v živote ich blízkeho by mala byť hlavná priorita ako ich, tak aj jeho.
Náhody sa pospájali a v roku 2003 som sa stal policajtom. Robil som na oddelení v Rimavskej Seči a vo Veľkom Blhu. Na pár rokov som nazrel aj do služobnej kynológie. Takže skor som bol policajtom ako spevákom. Aj keď hudba sa už vo mne prebúdzala roky predtým, ale pospevoval som si iba doma sám. Jedneho dňa som v televízii počas koncertu Haberu, Gotta a Dvorského započul oslnivý hlas tenora. Ohromilo ma to. Našiel som doma album Petra Dvorskeho na kazete a potom aj nahravky Placida Dominga, Luciana Pavarottiho a to bolo niečo, čo mi zmenilo život. Akoby ma obliali studenou vodou. Toto som predsa celý život hľadal. Keď som bol dieťa a sedel som na brehu Rimavy s klbkom silonu v rukách, spomínam, že už vtedy v 8-mich rokoch mi znela v hlave tá krásna hudba. A tak som začal v 17-tich skúšať spievať ako oni, veľkí tenori.
V šípkach som vyhral mnoho turnajov, v športe veľa zápasov a pretekov. Úspechom je pre mňa možnosť spievať. Vyjadriť svoju osobnosť prostredníctvom hlasu a hudby je mimoriadné privilégium a dar. Úspech ale nikdy nebol u mňa hlavný cieľ, je to podľa mňa iba nasledok, alebo akýsi vedľajší produkt toho, že robíte niečo, čo milujete. Dostaví sa sám a niekedy vás dokonca prekvapí, lebo ste ho vôbec nečakali. Inokedy je pre Vás samozrejmosťou, lebo ste si vedomý svojich kvalít a skvelej prípravy.
Článok pokračuje pod reklamou
Najväčšou výzvou pre mňa bolo vždy prekonať sám seba a neustále sa zlepšovať. Je to ťažký a večný boj. Niekedy to ide lepšie a inokedy pomalšie. Občas aj cúvate. (smiech) Prekážky sú prirodzenou súčasťou života každého živého tvora, no my máme okolo seba navyše priateľov, rodinu a milovaných ľudí, ktorí nás podporujú a povzbudzujú v živote a ťažkých chvíľach. Tak je to aj u mňa. A som im za to veľmi vďačný.
Tento svet je podivné miesto, plné protikladov a paradoxných situácií. Ľudský život je zvláštny, niekedy sa je v ňom ťažko vyznať. Ale je krásny, plný farieb, zvukov a emócií. Najcennejšie sú pre mňa rodina, priatelia, blízki a naša vzájomná láska. A čo je moje heslo?
NENECHAJTE SI UJSŤ
