Daniela Rapavá: Neverili by ste, koľko vecí sa dá vidieť a objaviť v najbližšom okolí a zadarmo

Jej bubliny obleteli svet, dostali niekoľko prestížnych ocenení a v súčasnosti majú už svoj vlastný život. „Ešte aj tento rok mi prišiel gratulačný mail, že moja bublinka so zamrznutou planétou vyhrala tretie miesto na Wikimedii v súťaži foto roka. Malo to teda zmysel aj po rokoch. Je to všetko ale morálne ocenenie,“ priblížila skromne ich autorka, talentovaná fotografka Daniela Rapavá z Rimavskej Soboty, ktorá však tvorí naďalej. Niektoré veci sú pritom len náhodné a zdanlivo obyčajné, ako zamrznutý rozpadajúci sa list v ľade, či padnuté pierko na konáriku. Mnohé z nich ale hovoria aj o kolobehu života.

„Stále sa dajú okolo seba vidieť veci, ktoré vám dávajú iný pohľad na svet. Človek to vidí, čo nosí v hlave. Väčšinou, sa vizualizujú jeho predstavy a nato je citlivý aby si to všimol,“ začína rozprávanie pre Rimava.sk fotografka, ktorej profil na sociálnej sieti sa páči stovkám ľudí a ťažko na ňom popritom nájsť smutné fotky aj keď metaforicky hovoria aj o pominuteľnosti.

Podľa aktuálnych informácií v deň zverejnenia tohto článku autorke fotografií oznámili, že Kráľovská fotografická spoločnosť z Londýna jej udelila, cenu Honorable mention za Water gallery. Ide o obrazy z prírodne znečistenej Ľuboreče na vode v kategórii eko a enviro.

Jedna z fotografií je obyčajný priechod pre chodcov, ktorý denne ľudia využívajú k bezpečnému prechádzaniu cez cestu. Daniela Rapavá si na ňom však všimla rozpadajúcu sa farebnú štruktúru s popadaným lístím. „Videla som tam portrét dvoch ľudí, ako jesenná láska. Boli tam dva profily, muž a žena, ako sa k sebe blížia. Všade vidíte to, načo ste nastavení,“ povedala v pútavom rozprávaní a dodala, že treba pozorne sledovať veci okolo seba, lebo je to odraz vnútornej reality a nieje to len o tom, že všetci stále vidia len to isté.

Pierko, ktoré si spomenulo na svoj dávny život o lietaní

Predtým ju potešil záujem ľudí o fotografiu obyčajného pierka, ktoré pristáva na konáriku. „Na prvý pohľad nič moc, ale keď sa dobre zadívate, to pierko malo tvar vtáčika, ktorý má rozprestreté krídla. Ako keby si to pierko spomenulo na svoj dávny život o lietaní. Ľudí pritom napadnú rôzne veci a uvedomia si, že raz bude vždy dolietané. Je to ako ukážka videnia príbehu,“ opísala Daniela, ktorá sa vyhýba napríklad foteniu starých ľudí, lebo dosť ťažkých chvíľ aj tak zažíva človek, a tak smutné veci chce ukázať trochu metaforicky a šetrnejsie. Kolobeh života pritom podľa jej slov vidieť aj v prírode, napríklad aj v takom astroparku vo Hvezdárni, ktorý bol pre ňu ako živá učebnica života. „Až nato, že tie prípady neboli až tak dramatické, ako osudy ľudí,“ povedala v období „Dušičiek,“ kedy ľudia často spomínajú na svojich blízkych a navštevujú cintoríny.

Keď klíčia semienka v šiške, je to niečo ako nedočkavý život

Napríklad obyčajná šiška, ktorú si v minulosti priniesla pri zakladní Astroparku. „Keď sme zbierali semienka v Mlyňanoch pre astropark, zabudla som šišku v sáčku a o dva dni nato, už v tej šiške klíčili stromčeky. Je to niečo ako nedočkavý život, lebo to semienko skutočne už vyklíči v tej šiške,“ spomenula Rapavá príbeh spred 20-tich rokov kedy neboli na sociálnych sieťach návody ako teraz, čo ľudí motivujú. „Ani som o tom nevedela a diali sa okolo mňa malé zázraky, ktoré si človek tiež bežne nevšimne,“ skonštatovala.

Medzi fotkami na inej starej šiške inokedy videla, ako klíčia huby. „Tiež nedočkavý život, ale už úplne iný, ten post život, že vlastne tá šiška skončila a tam vzniká nový život. Ten život je ako cyklus, ktorý vás stále fascinuje. On si nájde ten svoj priestor, podobne ako keď niečo rastie z maličkej pukliny čo videlo isto mnoho ľudí,“ poznamenala a dodala, že popri týchto živých veciach rada fotila fyzikálne netradičné javy, ktoré ľudia nepoznali. Napríklad ľad v polarizovanom svetle, ktorý je nádherne farebný a plný štruktúr. „Doslova ako by na tom vzniklo svetlo. Podobne sa farebne rozkladá svetlo aj na kryštáloch v zamrznutých bublinách. Na jednej z nich, s názvom Buď svetlo, ktorá bola ocenená k Medzinárodnému dńu svetla a bola na výstave v UNESCO v Paríži, to bolo až také biblické, preto ten názov. To ich asi zaujalo,“ dodáva Daniela, ktorá dlhé roky pracovala vo Hvezdárni v Rimavskej Sobote, a svoje počiatky fotografovania spája s vytvorením Astroparku spred desiatkami rokov.

Fotením si vytvárame emotívne konzervy

V rozhovore ďalej poznamenala, že jedným z 10 motivačných bodov v jednom návode – „Ako fungovať lepšie“ bolo spomenuté práve fotenie. „Prekvapilo ma to, že to objavili aj oni, lebo ja to poznám roky.. Je pritom jedno čo si odfotíte, vyrábate si tým emotívne konzervy, ku ktorým sa môžete vracať. Doslova otvoriť, keď je vám zle. Je to pravda, ktorá bola objavená mnohými, nielen mnou. Slúži to aj k rozvoju osobnosti či výtvarného cítenia,“ pripomenula.

Podľa jej slov by ľudia ani neverili, koľko vecí sa dá vidieť a objaviť vo svojom okolí, keď je človek pozorný. „Každý má svoj spôsob naplnenia. Ja sa momentálne teším z toho, že mám v Kodani na výstave Art in science tri fotografie,“ informuje autorka, ktorej výstavu s mnohými neobyčajnými vecami budú môcť Soboťania naposledy vidieť v TICke od 12. novembra. Ako naznačila, ide o Tajomstvo svetla a vody, uvidíte tam však aj tie nové fotky, čo sú práve na univerzite v Kodani. „A nepotrebujete k tomu ani fyzickú kondíciu,“ podotkla s úsmevom Daniela, ktorá sa napriek veľkým úspechom foteniu profesionálne nevenuje, fotografovanie má len ako hobby.

Veľký úspech zožala s podobnou fotografiou zamrznutej bubliny s názvom Levitácia, ktorá bola začiatkom augusta v roku 2017 na titulke britského denníka The Guardian ako propagácia výstavy Images for Science a následne na asi 50 zahraničných serveroch.
Tá tiež akoby metaforicky naznačovala, že vaša druhá polovica by mala tak trocha levitovať.

Ďakujeme za rozhovor