Menu
Bol prvý deň Vianoc v roku 1897 a po rannej sviatočnej omši z kostolov v Rimavskej Sobote vychádzali von ľudia. Ponáhľali sa domov do kruhu rodiny a pri vianočnom stromčeku sa tešili spolu s rodinnými príslušníkmi počas rozbaľovania pekných a hodnotných darčekov, čo tam uložil „Ježiško“. Úprimne sa radovali, vidiac rozžiarené tváre svojich potomkov, ale aj ostatných členov rodiny.
Medzi jedenástou a dvanástou hodinou doobeda sa z domácnosti v meste začali vytrácať von na ulicu najskôr jednotlivo a potom aj vo dvojiciach elegantne oblečené ženy. Ich kroky smerovali k budove známej v Rimavskej Sobote pod názvom Zelený strom.
Ešte donedávna tam fungovala chýrna mestská krčma, v danej chvíli tam bola zriadená ľudová kuchyňa, ktorú prevádzkovalo dobročinné združenie žien z mesta Rimavská Sobota a jeho vidieka (Zelený strom bol asanovaný pri výstave konzervárne).
Článok pokračuje pod reklamou
Tieto šľachetné ženy vyčlenili zo svojho súkromia hodinu, keď opustili svojich blízkych od sviatočného stola a prišli do ľudovej kuchyne, aby utreli slzy na očiach na pomoc utisnutých ľudí, ktorým zaistili nečakané Vianoce. Prvá cesta týchto dám viedla k sporákom a ochutnávali pripravený pokrm, či je dostatočne kvalitne uvarený, prípadne či nepotrebuje dokoreniť.
Keď všetko bolo hotové, tak ako si to predstavovali, začalo samotné stolovanie. Pre 34 na pomoc odkázaných chudákov sa do tanierov naberala pariaca polievka, a v každej sa nachádzal aj riadny kus mäsa. Úlohu čašníčok prebrali tieto ctihodné dámy a roznášali jedlo ku stolom. Jedno malé dievčatko sa od stola postavilo a rieklo: "Príď Ježiš, buď naším hosťom a požehnaj nám to, čo si pre nás dal. Amen!“
Ľudia sa pustili do jedla a bol pekný pohľad na to, ako sa na bledých tvárach detí vytváral od šťastia červený rumeň. Po polievke nasledoval ďalší chod, upražená kyslá kapusta s riadnou dávkou perkeltu. Všetkým chutilo jedlo a ako mihnutím kúzelného prútika zmizlo z tanierov. Zachmúrené pohľady starcov sa rozjasnili a po dojedení jeden chlapček so slzami v očiach predniesol krátku modlitbu: "Kto nám dal jesť a piť, tomu meno nech bude pochválené. Amen!“
Po obede sa všetci presúvali do vedľajšej miestnosti, správkyňa ľudovej kuchyne tam poďakovala dobročinným ženám, za ochotu pomáhať utisnutým a podporovať ich aj materiálne. Začalo sa rozdávanie darčekov. Každý jeden z utisnutých si odnášal balíček. Boli v ňom rôzne odevné zvršky, potrebné na dané zimné obdobie a okrem toho sa v balíčku nachádzali aj iné veci, koláče, cukor, pomaranče a tiež iné ovocie. Všetkého dostatok a ušlo sa rovnakým dielom pre každého.
Pred predsedníčku dobročinného spolku sa postavil chlapček a trasľavým hlasom predniesol básničku: "Nech požehná Boh obomi rukami, Kto svojím srdcom dobré skutky robí chudobným, Nech požehná Boh a nenechá nepožehnaného. Toho, kto biednych chudákov prikryje! Nech požehná Boh, nech nikdy nezaslzia, Tí čo chudákovi ústa a slzy utierajú! A kým ich utierajú zúčastnene s hodvábnou šatkou, Nech im požehná Boh obomi rukami."
Program pomaly končil a tesne predtým predstúpil pred ctenú spoločnosť postarší pán. Utieral si oči a zadúšajúc plač povedal: "Ctihodná pani! Túto korunu, ktorú držím v rukách, som nie tak dávno dostal od jedného pána ako prepitné. Nechcel som ju vtedy vziať, lebo až tak veľmi som mu nepomohol. Napokon mi zostala vo vrecku a ja som sa ju rozhodol venovať Vám, aby sa mohla použiť na ušľachtilý cieľ ľudovej kuchyne."
Táto drobná epizóda rozcítila všetkých a predsedníčka spolku za nečakaný dar zo srdca poďakovala. Takto v roku 1897 začínali v Rimavskej Sobote Vianoce chudobných, opustených a sirôt. Na krátku chvíľu mohli zabudnúť na krutú realitu a pocítiť, že nie sú všetkým ľahostajní.
Zdroj: Gömör – Kishont zo dňa 6. 1. 1898
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
