Menu
HNÚŠŤA – Jána Vetráka z Hnúšte, kde sa narodil, oženil a žije, predstavovať veľmi netreba. S manželkou Stanislavou má dve dospelé dcéry – Stanku a Tamarku. Pracuje ako obchodný manažér a medzi jeho hlavné hobby patril donedávna futbal. Túto kapitolu však ukončil ako 42-ročný.
Popri futbale sa postupne začal venovať rekreačne behaniu, ktoré sa časom stalo jeho vášňou.
Beh sa u mňa dostal na scénu počas pandémie, keď futbalové súťaže prestali. Môj aktívny životný štýl mi nedovoľoval "leňošiť na gauči“, a tak som sa viac začal zaujímať o beh. Sledujúc bežeckú komunitu na sociálnych sieťach, študoval som bežecké techniky, čítal knihy a počúval podcasty. Tenisky som už nejaké bežecké mal, ale aj tie postupne príbúdali. Dnes ich mám veľa, ale nemôžem prezradiť presný počet, ak to bude manželka čítať. (Hovorí so smiechom.)
Beh sa pre mňa stal výzvou. Byť na 'bedni' je úžasný pocit a mňa to dokáže ešte viac nakopnúť, zaprieť sa a pritvrdiť. Prvé preteky som absolvoval ešte v roku 2016 doma v Hnúšti, kde som skončil na druhom mieste medzi domácimi bežcami. O rok neskôr som už získal prvenstvo a odvtedy ma preteky začali baviť.
Môj prvý maratón prišiel v decembri 2018, a to rovno za zimných podmienok. V snehu, vode, sme bežali celá rodina. Napriek tomu, že som na maratón špeciálne netrénoval, odbehol som ho za čas 3:28:53 – to bol odrazový mostík.
Najväčší prelom nastal, keď som začal spolupracovať s trénerom Paľkom Kováčom. Vďaka nemu som sa dostal medzi popredných bežcov, a to nielen v kategóriách, ale aj celkovo. Prvýkrát som sa dostal na tartanovú dráhu, do haly Elán a to všetko po 40-tke.
Bežecké preteky sa stali súčasťou môjho života a získal som viaceré úspechy, ako napríklad:
Maratón je pre mňa špeciálnou disciplínou. Každoročne sa snažím zlepšiť svoj čas na maratóne v Košiciach, kde aktuálne držím osobný rekord 2:51:47. Tento rok sa opäť postavím na štart s cieľom posunúť sa ešte ďalej, tak mi držte palce!
Po zdravotných prestávkach si uvedomujem, že zdravie je prioritou, ale ambície mi stále nedajú pokoj. Najbližším cieľom je opäť zlepšiť čas na maratóne v Košiciach. Septembrová 10 km trať v Prievidzi, kde som dosiahol svoj najlepší čas 34:58, je ďalšou výzvou.
Beh ma naučil discipline, nastaveniu si priorít, cieľov – cieľ je cesta. Beh spája, a nie je to vždy len o mne. Je to aj o ľuďoch okolo mňa, mojich najbližších – rodine, ktorá ma v tomto bláznivom dobrodružstve podporuje a zdieľa ho so mnou dokonca aj v bežeckých topánkach.
Manželka rekreačne pravidelne vybieha z domu keď sa jej chce – niekedy aj keď sa jej nechce. Dcéra Stanka behá pravidelne pod dohľadom kouča už niekoľko rokov. Tamarka, tá si behá – živelne, keď povieme, polmaratón – tak beží polmaratón. Čiže v rodine diagnózu máme potvrdenú.
A jasné, že mám na behu rád aj to tlieskanie, keď vystúpim na bedňu, tlieskanie popri trati. Keď som sa rozhodol, že vstúpim do kolotoča socialných sietí, bolo to nielen o tom motivovať sa, ale aj motivovať ďaľších v mojom okolí – mladších, starších, možno aj deti. Je to neopísateľný pocit, keď na pretekoch detičky nastrkujú malé ručičky na “daj päť”.
Ale teším sa keď behám aj u nás v meste a stretávam už známe ale aj nové tváre, možno ma videli, možno nie, ale behajú – hýbu sa a to je základ zdravšieho života. Vidím, že to celé dáva zmysel!
Už len keby sa v našom okrese našiel niekto kompetentný – zanietený pre atletiku a dokázal by presadiť vybudovanie aspoň jedného tartanového okruhu. Lebo asi len Rimavskosobotský okres nemá žiadny tartanový povrch. A potom by aj v našom okrese vyrastali atléti.
Moje životné mottá ma sprevádzajú nielen v behu, ale aj v živote, sú jednoduché: "Dopraj a bude ti dopriate“ a "Diamant vzniká pod tlakom“.
Redakcia Rimava.sk praje bežcovi veľa síl a rýchle nohy. Nech mu to ešte dlho v zdraví behá!
