Menu
Večer dňa 23.9.1940 zamkýnali svoje brány a dvere na domoch obyvatelia Rimavskej Soboty so zvýšeným dôrazom. Kto mohol tak sa vyzbrojoval ako sa len dalo, lebo v mysliach ľudí panoval strach.
Toho dňa v čase okolo štvrtej hodiny poobede ušiel z výkonu väzby nebezpečný lúpežný vrah. Prebiehalo voči nemu súdne konanie a prvostupňovým súdom bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.
Vedelo sa o ňom, že Rimavskú Sobotu pozná dobre a nie preto ušiel, aby sa opätovne nechal chytiť. Ľudia sa báli, že práve ich príbytok si zločinec vyhliadne, lebo si bude musieť zaobstarať poživeň a tiež finančné prostriedky. A tak začína dráma Štefana Vasiliho, rodáka z Brzotína.
Článok pokračuje pod reklamou
V roku 1938 sa Vasili liečil v rimavskosobotskej nemocnici. Okrem liečenia sa venoval aj drobným krádežiam, ktoré vykonával v areály nemocnice. Potom ako bolo jeho konanie odhalené, tak sa pred žandármi dal na útek.
V obci Kráľ vstúpil ako nájomný robotník do služby k jednej staršej vdove. Zistil, že je pomerne solventná a tak sa jej príbytok pokúsil najskôr vykradnúť. Domáca pani ho pri tomto čine prichytila a zo zlodeja sa v zlomku sekundy stal lúpežný vrah. Vasili po tomto čine nelegálne prekročil štátne hranice a stratil sa v Maďarsku. V neprítomnosti bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.
V Budapešti pokračoval ďalej v krádežiach a zameriaval sa na vlakové stanice a nástupištia. Využíval davy ľudí, aby mohol nepozorovane kradnúť okoloidúcim z vreciek či batožín. Na rastúci počet krádeží na staniciach hlavného mesta reagovala budapeštianska polícia. Do terénu vyrazili zvýšené hliadky v civilnom oblečení.
Vasilimu sa ešte pár týždňov darilo okrádať cestujúcich, až „padla kosa na kameň“ a na jeho zápästiach štrngali putá. Pri výsluchu si ho policajti zobrali do parády a napokon zistili aj to, skadiaľ pochádza.
Keď si prezerali kartotéku, našli tam starú žiadosť o pátranie po lúpežnom vrahovi, ktorý ušiel cez hranice. Nuž najskôr ho posadili za krádeže na staniciach do väzenia v Budapešti. Medzitým následkom vojnových udalostí zaniklo Československo a Rimavská Sobota bola obsadená Maďarskou armádou.
Vasili bol po odpykaní neveľkého trestu eskortovaný do výkonu väzby v Rimavskej Sobote, kde sa skúmal jeho zatiaľ neprávoplatný rozsudok za predmetnú lúpežnú vraždu.
Vo väzení sa mu ale podarilo nepozorovane zo skladu zabezpečiť civilné oblečenie. Šťastie mu prialo a na dvore našiel zabudnutý rebrík.
Neváhal a využil túto príležitosť. Rebrík postavil k múru, rýchlo po ňom vybehol a zoskočil dole na ulicu. Pustil sa do rýchleho behu, lebo strážnici vo väzení okamžite zbadali jeho útek.
Zalarmovaní boli štátni a tiež mestskí žandári, do terénu šli aj dozorcovia z väzenia. Obsadzovali sa všetky východy z mesta a tiež železničná stanica. Vasili však mal náskok a hranice mesta prekročil skôr ako ich jeho prenasledovatelia uzavreli.
Článok pokračuje pod reklamou
V nočných hodinách sa pokúsil k okraju mesta vrátiť, ale vidiac zvýšený pohyb žandárov, strávil napokon noc v lesíku pri Tomašovej. Cez deň pozoroval svoje okolie a zistil, že odtiaľ musí urýchlene odísť. Okolo neho prechádzala hliadka za hliadkou a on vedel, že by ho v krátkej chvíli zadržali.
Vasili začínal byť hladný a nasledujúci deň sa vo večerných hodinách pobral ďalej. Pokračoval v smere na Mojín, keď neďaleko pustatiny Majša narazil na hliadku žandárov.
Nečakal na žiadnu výzvu a pustil sa do behu. Prvý výstrel bol len varovný a keďže Vasili naň nereagoval a pokračoval v úteku, tak ten nasledujúci výstrel bol už presný. Projektil ho zasiahol nohy a roztrieštil mu stehennú kosť. Zraneného poviazali a naložili na voz, dopravený bol do miestnej nemocnice.
Ľudia v meste si vydýchli, že nebezpečného zločinca sa podarilo rýchlo zadržať.
Vasiliho v nemocnici operovali, jeho zranenie síce bolo ťažšie, ale nie život ohrozujúce. Pooperačná rana sa nehojila a lekári zistili, že Vasili trpí zriedkavou chorobou, ktorá zabraňuje hojeniu. Jeho stav sa zhoršoval a upadol do vysokých teplôt.
Lekári nemali možnosť zabrániť prichádzajúcej otrave krvi, keď sa tkanivo na poranenej nohe rozkladalo. Napokon svojim zraneniam v príšerných bolestiach dňa 14. novembra 1940 podľahol. V meste si ľudia vydýchli po druhýkrát, nik za lúpežným vrahom nesmútil, na úteku strávil len dva dni.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroje: Gömör zo dňa 29.9.1940, Gömör zo dňa 17.11.1940, Félvidéki Ujság zo dňa 25.9.1940
NENECHAJTE SI UJSŤ
